Mykénska kultúra bola kultúrou Grékov neskorej doby bronzovej na pevnine a na ostrovoch v 16.-12. storočí p. n. l.. Naväzovala na minojskú kultúrnu tradíciu. Kultúra sa nazýva podľa mesta Mykény, ktoré malo v tej dobe vedúce postavenie. Samotné mesto Mykény boli osídlené už od ranej doby bronzovej. Ďalšími centrami mykénskej kultúry boli mestá Pylos, Tíryns, Téby, Iólkos, Orchomenos a tiež palác na akropole v Aténach. Moc Mykén siahala na severe cez Boiótiu až do Tesálie a na západe až po Iónske ostrovy. Gréci, ktorí vytvorili mykénsku kultúru sú známi ako Achájci, neohrození bojovníci obetujúci život v boji proti homérskej Tróji.

Predpokladá sa, že v 22. storočí p. n. l. prenikol až k severnému Peloponézu bojovný národ, ktorý so sebou priniesol novú reč a odlišnú keramiku. Tento národ sa usídlil na Peloponéze i v centrálnom Grécku a zmiešal sa s domácim obyvateľstvom. Rozvoj a vzostup mykénskej kultúry sa prejavil až po niekoľkých storočiach. Spoločnosť sa vyznačoval bohatstvom, achájski vojaci mali na tú dobu dokonalú výzbroj a aj umelecké výtvory (keramika a architektúra) boli na vysokej úrovni. Približne v rovnakom čase ako bol zničený posledný veľký palác v Knósse, začal sa rozkvet mykénskej kultúry. Už asi v roku 1450 p. n. l. vládli Mykénčania v paláci Knósse a s mínojskými kultúrnymi vplyvmi prevzali aj krétsku námornú moc.

Obchodné vzťahy ich priviedli na Sicíliu, do južného Talianska, na Cyprus, do Malej Ázie, Sýrie, Palestíny a Egypta. Okolo roku 1 200 p. n. l. vpadli do Grécka Dórovia. Viaceré mykénske hrady boli vyplienené a ľahli popolom. V pozadí boli zrejme vnútorné nepokoje a hospodársky úpadok. O storočie neskôr sa Mykénska moc definitívne rozpadla. Z mykénskej kultúry zostali v Grécku tradície najmä v remeselníckej technike, náboženstve a epike (Homér). Písomné pamiatky mykénskeho obdobia sú písané ako texty z neskoro mínojského obdobia v lineárnom písme B. Na gréckej pevnine sa tieto doklady objavili na viacerých miestach, najznámejším náleziskom je mesto Pylos. Záznamy nájdené v troskách mykénskych sídlisk majú charakter inventárnych zoznamov, čo svedčí o značnom stupni hospodárskej centralizácie a administratívnej presnosti v mykénskych centrách.

Rovnako ako v krétskom Knósse, aj v Pyle a Mykénach sa vždy viaže celý nájdený archív k jednému hospodárskemu roku. Na tabuľkách z Pylu sa na jednej udáva počet 20 464 oviec, inde ja zaregistrovaných 1 800 nádob, 569 mužov, 1268 žien alebo vyše 500 vojnových vozov. Pri záznamoch týkajúcich sa pozemkového vlastníctva sú početné položky zachytené zároveň na viacerých tabuľkách, vždy z iného hľadiska. Z prameňov vieme, že Pylos bol rozdelený na 16 správnych okresov. Najnižšiu vrstvu tvorili neslobodní a otroci. Roľníci, remeselníci a nádenníci predstavovali najširšie ľudové vrstvy. Skutočne slobodný a zvrchovaný bol podľa všetkého jedine vládca. Na základe záznamov vieme o mykénskej spoločnosti, že na čele palácového štátu stál wanax- pán, vysoké postavenie mal lāwagetās- vodca ľudu (vojvodca). Vládca, absolútny monarcha bol zároveň aj najväčším majiteľom pôdy, najplyvnejším veľkoobchodníkom a najvyšším veliteľom vojska. Dosadzoval príslušníkov aristokratických vrstiev za vyslancov, správnych úradníkov a dôstojníkov. Osobitná rozsiahla veľkostatkárska vrstva zodpovedala za správu vidieka.

O rozvinutej deľbe práce svedčí niekoľko desiatok špeciálnych výrazov pre rôzne remeselnícke povolania. Pre pozemkové vzťahy bolo typické značné premiešanie občinového a súkromného vlastníctva. Nejasné zostáva sociálne rozvrstvenie obyvateľstva. Veľký význam mala pravdepodobne práca otrokov, najmä práca žien a detí, nezdá sa však, že by neslobodné obyvateľstvo tvorilo nejakú zreteľne oddelenú vrstvu. Spoločenská štruktúra mykénskej civilizácie sa líšila od situácie v Grécku v 1. tisícročí p. n. l.. Nepochybne to boli rozvinuté palácové štáty, v ktorých ekonomickej štruktúre prevládali otrokárske rysy, sú však podobné systému na Blízkom východe. V poľnohospodárstve bol bežný pluh, pri žatve bronzové kosáky. Hlavnými potravinami bolo mäso, ryby a viac druhov zeleniny, pilo sa víno a pivo. Pestovali sa olivy a vinič. Nástroje a zbrane boli vyrábané výhradne z bronzu. Keramika sa vyrábala na hrnčiarskom kruhu. Strediskami mykénskej kultúry mestá opevnené niekoľko metrov širokými hradbami z veľkých neopracovaných kameňov (tzv. kyklopské hradby).

Mestá sa delili na pevnosť s obydlím vládcu a predhradie zastavané len z časti (v prípade nepriateľského útoku tam býval dobytok). V mestách sa sústreďovala výroba i obchod, dedinské sídliská boli jednoduchšie. Najvýznamnejšou pamiatkou zo 16. storočia p. n. l. sú hlboké (šachtové) hroby vládcov v Mykénach so zlatými maskami, zlatými a striebornými nádobami, šperkami a zbraňami, ktoré napodobňujú krétske alebo sú priamo krétskym importom. Neskôr boli mykénski vládcovia pochovávaní v kupolovitých hrobkách. Rítus je kostrový. Hlavný rozkvet mykénskej kultúry začína v 14. storočí p. n. l. po páde krétskych palácov. V mestách vznikajú nové a opevnené stavby, mykénske lode sa plavia takmer v celom Stredomorí, nálezmi mykénskej keramiky sú dosvedčené kolónie mykénskych obchodníkov v egejskej oblasti, na Sicílii a vo východnom stredomorí. Grécky osadníci na Cypre a pri juhozápadnom pobreží Malej Ázie vytvorili akúsi achájsku námornú ríšu nazývanú v chetitských prameňoch Achchijavá. Mykénske umenie naviazalo na krétske, prírodné motívy sa schématizovali a geometrizovali. Sochárska výzdoba architektúry je zriedkavá, častejšie sú fresky, ktorými sa zdobili steny palácových miestností. Najstaršie fresky z Téb a Tirynsu nadväzovali na krétsku tradíciu. Sú podobné krétskym predlohám, z tém prevládajú lov, boj a zápasy. Témy a odevy postáv boli čiastočne krétske, čiastočne mykénske.

Hrubšie prevedenie fresiek doplňuje výrazná obrysová kresba, je však schematickejšia než krétska. Umenia má pochmúrny, vojenský ráz. Vynikalo šperkárstvo, výroba zbraní a kovových nádob. Na keramike sa opakujú motívy odvodené z prírodných vzorov, figurálna výzdoba je vzácna. Na tradície mykénskeho umenia sa nadviazalo v Grécku v 7. storočí p. n. l.. V úžitkovom umení badať popri výrazných pôvodných prvkoch aj jasný krétsky vplyv ako dôsledok vzťahov, ktoré sa okolo roku 1450 p. n. l. vytvorili medzi oboma kultúrami. Mnohé objavené predmety dokazujú osobitný charakter autochtónneho umenia gréckej pevniny, skôr ako naň začal pôsobiť krétsky vplyv. Na dýkach objavených v mykénskych hrobkách sú čepele vyzdobené zlatými a striebornými inkrustáciami, ktoré nemajú žiadne krétske črty. Stvárnené motívy (bežiace levy, muži zápasiaci s levmi, šelma loviaca vtáky) vyžarujú nezvyčajnú dynamiku a silu. Zlaté poháre z toho istého obdobia dokazujú, že v Mykénach prekvitalo zlatníctvo už skôr, ako sa nadviazali styky s Krétou. Krétsky vplyv badať skôr v tvare ako v dekore, ktorý je zásadne figuratívny a nie čisto ornamentálny. Mykénske umenie reprezentuje aj množstvo zobrazení bohov a kultových scén, často ešte s krétskymi znakmi (motív dvojitej sekery a dvojitých rohov). Mykénske náboženstvo si napriek krátkemu vplyvu zachovalo samostatnosť. Hlinené tabuľky z Pylu dokazujú, že neskorších dvanásť gréckych bohov má pôvod v mykénskej epoche. Tu sa po prvý krát stretávame s ich menami (Zeus, Héra, Áres a Aténa). Tieto božstvá sa uctievali vo svätyniach a na oplotených posvätných miestach s oltármi. Mykénska architektúra dochovaná v hradbách, vladárskych palácoch a hrobkách sa vyznačuje monumentálnosťou.

Dômyselné je mohutné opevnenie v Tírynse s nepravidelnou väzbou kameňov v murive a s prístupom dvojitými propylejami, a chrámový vladársky palác v Mykénach. Pri rozšírení hradieb na severovýchodnom mykénskom návrší bol vytvorený podzemný tunelový podchod k prameňu mimo hradieb a úniková bránka na severnej strane. Palác v Mykénach na hornej terase návršia bol poschodový. Východne od neho pri hradnej stene je zložitejšia stavba s nádvorím lemovaným kolonádou. Z množstva hrobiek z kvádrového muriva, vsadených do úpätia návršia, ktoré majú kruhový pôdorys tholos a sú zaklenuté nepravou kupolou a prístupné dlhou chodbou dramos, zamurované kvádrovým murivom, je v Mykénach najznámejšia tzv. Átreova hrobka zo 14. storočia p. n. l.. Vchod do jej hrobovej komory (priemer 14,5 m, výška 13,2 m) mal portál s mramorovými polostĺpmi, ich driek s reliéfnou dekoráciou sa zužoval smerom dole a naddverie z červeného mramoru bolo ornamentálne zdobené. Podobnú stavebnú úpravu a rozmery mala hrobka v Orchomene.

Mykénska kultúra nepoznala chrámovú architektúru. Mykénsky hrad bol obkolesený 900 m dlhými a 6 m širokými hradbami. Kyklopská hradba obkolesovala priestor o rozlohe 30 000 m2. Levia brána, nazvaná podľa trojuholníkovitého reliéfu, ktorý ju ozdobuje, pochádza rovnako ako hradby a bašty zo 14. storočia p. n. l.. Brána je postavená z obrovských kamenných blokov. Odľahčujúci trojuholník nad predkladom vypĺňa veľký reliéf zo sivého monolitu. Pred bránami mesta bolo pohrebisko s deviatimi veľkými kupolovitými hrobkami. V hroboch sa našlo množstvo šperkov zo zlata, cenná keramika, vázy z kameňa a ušľachtilých kovov, drahokamy a polodrahokamy, výrobky zo slonoviny, jantárové ozdoby a fajansa. Príkladom mykénskej pevnostnej architektúry je opevnenie tiryntskej akropoly. Prichádza sa k nej pozdĺž hradieb z neopracovaného kameňa, popod klenutý prechod až k propylejám s dvoma portikmi, ktoré rámujú vchod na prvé nádvorie na severnej strane akropoly. Z dvora sa vchádza na hlavné nádvorie, kde je domáci oltár a vstup do megarónu, ktorý má v strede veľké ohnisko. Stredom paláca v Tírynse ja obdĺžniková miestnosť megaron s predizbou a predsieňou ako trónny sál (12m x 10m) s krbom uprostred. Okolo boli obytné miestnosti. Pred priečelím na obdĺžnikovom nádvorí s kolonádou stál oltár.