Národné obrodenie

Zaužívané pomenovanie pre obdobie prudkého uvoľňovania feudálnych vzťahov, posilnenia občianskych princípov a formovania moderných národov. Impulz mu dali osvietenstvo a Francúzka revolúcia. U nás zahrňuje obdobie od reforiem Jozefa II. V 80. rokoch 18. storočia po revolúciu 1848 - 49. Slovenské národné obrodenie sa časovo člení na 3 fázy
( 1780 - 1820 , 1820 - 35 , 1835 - 48 ).Obrodenci prvej generácie boli stúpencami osvietenia, reformnej politiky Jozefa II., kritikmi šľachtických privilégií, podporovateľmi uľahčenia života poddaných. Vyzdvihovali úlohu materinského jazyka, preto jeho pestovaniu venovali veľkú pozornosť. Národné hnutie tvorili dva od seba úplne nezávislé pôsobiace konfesionálne prúdy, ktoré sa odlišovali dvoma koncepciami národnej príslušnosti Slovákov. Katolícki bernolákovci považovali Slovákov za svojbytný a rovnoprávny národ, západoslovenskú kultúrnu slovenčinu povýšili na spisovný jazyk (bernolákovčina ) a usilovali sa spojiť svojich početných prívržencov na Slovensku i v celom Uhorsku do Slovenského učeného tovarišstva. Evanjelické krídlo neprijalo ani jazyk, ani národnú koncepciu bernolákovcov. Aktívne pôsobilo najmä v stredoslovenských banských mestách a v Bratislave. Češtinu považovalo nielen za cirkevný jazyk slovenských evanjelikov, ale aj za spisovný jazyk Slovákov a hlásalo národnú jednotu Čechov a Slovákov. Organizačne ho spájali viaceré učené spoločnosti, noviny a časopisy, bratislavské evanjelické lýceum. Po upevnení feudálnych vzťahov koncom 18. storočia nádejne sa vyvíjajúci slovenský národný život prudko upadol, rozpadla sa najmä organizačná základňa bernolákovcov. K jeho oživeniu došlo až začiatkom 20. rokov 19. storočia v spojitosti so zosilnením maďarizácie, ako aj s rozšírením romantických ideí z Nemecka. Oba prúdy síce zotrvávali na svojich predchádzajúcich rozdielnych národných a jazykových koncepciách, ale vzájomne sa k sebe názorovo i ľudsky približovali a spolupracovali, čoho výsledkom bolo vytvorenie prvého kultúrneho a vydavateľského celonárodného Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. Centrum národného hnutia sa presunulo do Budína a Pešti, prejavy národného života boli tiež v Liptovskom Mikuláši, Banskej Štiavnici, Ostrihome, Jágri (Egeri), Spišskej Kapitule, Kežmarku. Najvýznamnejšími predstaviteľmi boli J.Kollár, mimoriadne schopný organizátor M.Hamuljak, P.J.Šafárik, J.Hollý, A.Rudnay, kanonik J.Palkovič, profesor J.Palkovič, G.Fejérpataky-Belopotocký.

Prostredníctvom básnických diel Kollára a Hollého dosiahli čeština a bernolákovčina vrchol svojho uplatnenia a úrovne. Usilovali sa aj o posilnenie výučby slovenčiny na školách. Národnoobranný charakter mala aj idea slovanskej vzájomnosti, ktorú zdôvodnil Kollár a osvojili si ju všetci významný predstavitelia Slovanov. Početné politické obrany, ktoré v tomto období vznikali, žiadali priznanie národných práv Slovákov a ich rovnoprávnosť. K ideám rovnosti a zvrchovanosti národov sa hlásili aj slovenský študenti na evanjelickom lýceu v Bratislave, ktorí sa združili v spoločnosti česko-slovanskej, najradikálnejší z nich v tajnom spolku vzájomnosť. Postupne sa z nich sformulovala silná generácia štúrovcov, ktorí v 40. rokoch hrali v slovenskom národnom a verejnom živote prvoradú úlohu. V polovici 40. rokov sa ich zásluhou viditeľne búrali konfesionálne bariéry, pre spoluprácu získavali bernolákovcov i väčšinu starších vlastencov. Spoločne dotvárali politický program. Časť z jeho požiadaviek sa naplnila hneď na začiatku revolúcie 1848-49, ďalšie najmä priznanie národných práv a štátoprávne riešenie slovenskej otázky (vlastná štátnosť), sa neúspešne usilovali presadiť v jej priebehu.