Založením tohoto mesta sa Aeneova úloha v mýtoch neskončila. Územie okolo Tiberu nebolo krajinou nikoho. Žili tam Latinovia, ktorým vládol kráľ Latinus, syn boha polí a lesov Fauna. Jako prijal Latinus Aenea, o tom sa správy rozchádzyjú. Podľa jednej verzie vraj priateľsky, podľa druhej dovolil mu založiť město až po boji, v ktorom podľahol. Nakoniec mu dal svoju dcéru Laviniu za manželku. Na jej počesť nazval potom Aeneas novozaložené město Lavinium.

O svoje město i manželku musel však Aeneas ešte dlho bojovať. Latinovia s nevôľou prizerali, že sa v ich krajine usadili cudzinci. Nevôľa prerástla do sporov a spory do bitiek so zbraňou v ruke. Nepokoje využil kráľ susedným Rutulov Turnus, ktorý sa chcel oženiť s Laviniou a pripojiť k svojej krajine Latnovo kráľovstvo. Postavil sa na čelo nespokojných starousadlíkov a zaútočil na Aeneovo město. Trójania útok odrazili, a keď im prišli na pomoc Etruskovia, vedení dávnym Turnovým nepriateľom Euandrom, rozpútala sa krvavá vojna. Rozhodol ju až súboj medzi vodcami obidvoch strán, v ktorom Aeneas Turna zabil. Víťazný Aeneas veľkolepo potom dobudoval svoje město, spojil trójsky ľud a stal sa jeho kráľom.

Zo spojenia Trójskych prisťahovalcov a latinských starousadlíkov národ rímsky, ktorý dostal meno podľa města, čo založili neskorší Aeneovi potomci Romulus a Rémus.

Jako dlho vládom Aeneas vo svojej novej vlasti, mýty nehovoria. Ani ohľadne jeho smrti nie sú za jedno. Zhodujú sa len v tom, že napokon sa dostal na nebo a stal sa bohom. Jeho syn Ascanius čiže Julus založil potom město Albu Longu, ktoré bolo priamym predchodcom Ríma.

Po Julovi vládlo v Albe Longe jedenásť menej známych kráľov. Vyznačovali sa len pôvodom a zvyčajných hrdinstvom, daktorí aj spravodlivosťou. Dvanástym jeho nástupcom bol kráľ Procas, ktorý mal dvoch synov. Staršieho Numitora a mladšieho Amulia. Keď zomrel, na trón nastúpil práve Numitor. Amulius ho však zbavil vlády a vyhnal. Kedže nechce opakovať chybu svojho brata, ktorý si trón bezpečne nezabezpečil, dal popraviť všetkých jeho synov a dcéru Reu Silviu donútil stať sa kňažnou bohyne Vesty, čo bola funkcia spojená so sľubom večného panenstva. Lenže Rea Silvia neodolala bohu vojny Martovi a po patričnom stave mu porodila dvojčatá Romula a Rema.

Len čo sa Amulis o narodení prípadných uchádzačov o trón dozvedel, rozkázal ich hodiť do rieky a po nich aj Reu Silviu. Sluhovia dali chlapcov do koša a odniesli ich k Tiberu, ktorý bol práve rozvodnený.Položili kôš na vodu a ohlásili splnenie rozkazu Amuliovi. Voda však čoskoro opadla a kôš s Romulom a Remom ostal na suchu. Nezahynula ani Rea Silvia.Zachránil ju boh rieky Tiberu, lebo sa mu zapáčila a odviezol si ju k svojim prameňom, kde sa s ňou oženil.

Po záchrane Romula Rema před utopením nasledovala ich záchrana před hladom a zimou. Ich plač privábil vlčicu, ktorá žila v lese na neďalekom Palatínskom pahorku. Zbehla k rieke a odniesla si ch k svojmu brlohu do jaskyne. Tam ic dojčila svojím liekom a ohriavala svojím telom. Raz ju tak zazrel pastier Amuliových stád Faustulus. Vyčkal, keď od chlapcov odbehla, a odniesol si ich domov, kde ich potom s manželkou Accou Larentiou spolu so svojimi dvanástimi synmi vychoval. Dodnes stojí na západnom svahu Palatína „Faustulova koliba“, v ktorej vraj Romulus a Remus vyrástli.

Keď Romulus a Remus odrástli, pásli kravy a poľovali na zver, čo sa v mýtickych časoch považovalo za celkom primerané zamestnanie pre kráľovských synov.
Všetko bolo v najlepšom poriadku, ibaže Romulus a Remus, vedomí si svojho kráľovského pôvodu, nemali kde vládnuť. Kdeˇže nechceli čakať, kým ich dedo Numitor zomrie a uprázdni im trón v Albe, rozhodli sa založiť nové město. Svoje rozhodnutie uskutočnili. Tristo rokov po založení Alby Longy vyrástli teda na Palatíne vysoké hradby Ríma.

O umiestnení města na Palatínskom pahorku sa Romumus a Remus ľahko dohodli. Bolo to neobyčajne výhodné miesto. Uprostred prekrásnej úrodne krajiny, nad riekou ponáhľajúcou sa k moru, z troch strán chránené skalnatými svahmi a zo štvrtej močiarmi proti útoko divej zveri i nepriateľov. Šesť iných pahorkov sa mierne dvíhalo na všetkých stranách okolo Palatína. Tvorili jeho obzor i hradbu.

Teraz už išlo o poslednú formalitu, jako sa bude nové město volať. Každý s bratov túžil, aby sa volalo po ňom. Robili si na to rovnaký nárok. Dohodli sa teda, že vyčkajú znamenie z letu vtákov, čo sa v tých časoch považovalo za obzvlášť spoľahlivý spôsob, ktorým dávali bohovia najavo svoju vôľu. Znamenie bratov však nerossúdilo a tak medzi nimi nastal znova spor a hošlo k hádke, ktorá sa premenila na bitku. V tejto bitke vraj Rema zabili. Či to naozaj tak bolo, nevedno.
Tak či onak, město dostalo po Romulovi meno Roma čiže Rím a Romulus sa stal jeho prvým kráľom.

Prví obyvatelia Ríma boli muži z Romulovej družiny, prisťahovalci z albánskych osád boli tak isto muži. Bez žien mohol byť však Rím iba pevnosťou, nie mestom. Romulus teda vyslal do susedných obcí poslov, aby im dovolili vybrať si manželky. Všade ich však odmietli. Romulus však oznámil, že usporiada slávnostné hry na počesť boha Neptuna Consa a pozval na ne všetkých svojích susedov. Prišli v hojnom počte najmä Sabiniovia aj s manželkami a dcérami. Keď bola zábava v najlepšom, vrhli sa na dané znamenie rímski muži na sabinské dievčatá a uniesli ci. Bezodkladne sa tiež postarali, aby sa stali ich manželkami a matkami ich detí.
Únos Sabiniek nemohom ostať bez následkov. Otcovia, ktorí stratili dcéry, a mládenci, ktorí boli naraz bez snúbeníc, donútili svojho kráľa Tita Tatia, aby vyhlásil Romulovi vojnu. Rímski muži, zaujímajúci sa skôr o svoje manželky jako o boj, sa na bojovej pláni dlho neudržali a stiahli sa za hradby. Tam sa však odhodlane bránili. Sabinovia preto podplatili Tarpeiu, dcéru veľiteľa hradu Spuria Tarpeia, a tá im za zlaté náramky tajne otvorila bránu. Romulus musel so svojími mužmi ujsť.Keď sa však druhúho dňa znovu pokúsil dobiť svoje město, vrhli sa Sabinky medzi nepriateľské vojská. Uprosili svojich otvov a bratov, aby im nezabíjali manželov, a donútili svojich manželov, aby nebojovali s ich otcami a bratmi. Sabinovia a Rimania uzavreli mier a spojení pokvnými zvazkami, napokon spojili svoj ľud. Titus Tatius sa presťahoval do ríma a vládol tam spoločne s Romulom. Keď zomrel, stal sa zas jediným rímskym kráľom Romulus.

Keď Romulus zomrel stal sa bohom a pod menom Quirinus chránil potom svoje město a svoj ľud do konca sveta rýmskym mýtov.