Po ukončení prenasledovania na vietnamsko-kambodžských hraniciach mohli obe straty zhodnotiť výsledok bojov. Padlo vyše 4500 partizánov, Američania stratili 229 vojakov a mali 250 ranených. Podstatné bolo to, že Američania zastavili postup partizánov a VĽA Centrálnou vysočinou. Vojna ale nebola pre Am. ani z ďaleka vyhraná. ARVN bola v rozklade a polovicu vidieckych oblastí kontrolovali partizáni. Gen. Westmoreland, ktorý bol v tej dobe veliteľom am. vojsk vo Vietname, bol presvedčený, že nepriateľovi sa nesmie nechať čas na obnovenie síl, a od začiatku roku 1966 viedol agresívne útočné operácie. Sériu ozbrojených stretnutí v oblasti Bong Son, znovu začala aj ukončila 1. Aeromobilná divízia. V priebehu 42 dní padlo takmer 300 Američanov a 1300 partizánov. Rok 1966 sa vo Vietname niesol v znamení rozhorčených bojov, v ktorých si Američania vybojovali prevahu. Ku koncu roka bolo vo Vietname vyše 300 000 am.,45 000 juhokórejských, 7000 austrálskych vojakov. Svojich vojakov poskytol aj Taiwan a Nový Zéland.

Spolu s bojmi v Južnom Vietname, ktorý sa márne snažil vyhnať partizánov a jednotky VĽA zo svojho územia, prebiehali aj nálety na Severný Vietnam a v rovnakej miere na pohraničné oblasti neutrálnej Kambodže a Laosu, kadiaľ viedla zásobovacia Ho Či Minova cesta. Tieto akcie výrazne narúšali severovietamské vojnové úsilie, ale Američania pri nich utrpeli veľké straty na technike a posádkach. Vojenskí experti a poradci am. prezidenta totiž vymysleli množstvo obmedzení, aby nevyprovokovali vojnu s Čínou a aby nepripravili o život Sovietskych poradcov podieľajúcich sa na stavbe severovietnamskej PVO. Je nepochopiteľné, prečo mali am. piloti chrániť životy niekomu, kto len čo dokončí stavbu týchto zariadení, bude zostreľovať ich lietadlá.

Do polovice 70. rokov mala VDR najdokonalejšiu protilietadlovú obranu na svete. Nálety však pokračovali, od roku 1965 s prestávkami až do roku 1973. Za 8 rokov priniesli smrť 100 000 civilistom a spôsobili ohromné materiálne škody. To všetko však neznamenalo nič oproti hrôzam, ktoré sa diali v Južnom Vietname. V januári 1967 obkľúčili jednotky am. a juhovietnamskej armády oblasť tzv. železného trojuholníka, na západ od Saigonu. Oblasť sa Američania snažili márne dobyť už dlhšiu dobu. V tejto opevnenej oblasti sa ukrývalo veľké množstvo partizánov a boli odtiaľ často podnikané útoky proti Saigonu. V priebehu niekoľkých dní am. a juhovietn. jednoty oblasť obsadili, padlo pri tom 78 Američanov a asi 700 partizánov, ďalších 400 ich bolo zajatých.

Nečakaný útok síce partizánov zaskočil, ale tí nestratili duchaprítomnosť a prevažná väčšina z nich sa stiahla z oblasti bez boja. Americké jednotky asi mesiac preskúmavali oblasť, ničili bunkre a sklady, ale nakoniec z oblasti odišli a tým dovolili partizánom vrátiť sa. Súčasťou tejto operácie bolo presídlenie 6000 obyvateľov oblasti do iných častí krajiny. Američania nenechali partizánov vydýchnuť a okamžite po dovŕšení aktivít v Železnom trojuholníku, obkľúčili partizánov pri Tay Ninh. V bojoch pri likvidácií kotla padlo 3000 partizánov 9. div. Vietkongu. Zbytok divízie sa rozdelil na malé skupinky vojakov a unikol do Kambodže. 200 partizánov bolo zajatých.

V tej istej dobe navrhli USA Vietamskej strane rokovania o mieri. Komunisti v Hanoji ich odmietli. USA obnovili nálety, pričom pomoc Južnému Vietnamu poskytlo aj Thajsko, ktoré vyslalo 3000 vojakov. Rok 1967 bol pre komunistov neveľmi úspešný, v USA sa práve v tom roku rozmohlo pacifistické hnutie, ktoré žiadalo ukončenie vojny vo Vietname. Vojna sa práve v tejto dobe stávala čoraz viac nepopulárnou, sčasti aj pre to, že do Vietnamu bolo vysielaných čoraz viac Američanov. Koncom roku 1967 ich tam bolo 463 000, z toho väčšiu časť tvorili povolaní 18 a 19 roční branci, ktorým bol zmysel vojny prinajmenšom nejasný. Proti vojne prebehlo niekoľko veľkých demonštrácií po celom svete.

Je smutné, že len málo z účastníkov týchto demonštrácií skutočne vedelo, čo sa vo Vietname deje. Média v tej dobe veľmi prekrúcali fakty o vojne. Vždy sa hovorilo len o zverstvách am. vojakov, o bombardovaní civilistov am. lietadlami. Zábery bojov, ktoré si mohli diváci televízie denne pozrieť vo večerných správach, vyvolávali len zhnusenie nad vojnou. Na demonštráciách pred Bielym domom pritom ľavicovo orientovaná mládež mávala vlajkami Vietkongu - organizácie, ktorá terorizovala celý vietnamský vidiek, ktorej členovia neváhali mrzačiť a zabíjať svojich krajanov, iba preto, že prijali pomoc od „západných imperialistov“.

Práve v tejto rozporuplnej dobe začalo Hanojské politbyro plánovať novú ofenzívu, ofenzívu ktorá by vyhnala Američanov z krajiny. Severovietnamci ale neboli jednotní. Gen. Thanh, jeden z mála vyšších komunistických dôstojníkov, ktorý operovali spolu s jednotkami v Južnom Vietname, ktorý na vlastné oči videl ako sú jeho jednotky masakrované americkou palebnou prevahou, bol zásadne proti. Čoskoro však bol umlčaný, keď zahynul pri nálete am. bombardérov B-52 na jeho hlavný stan v Kambodži. Severovietnamci naplánovali novú ofenzívu na sviatky „Tet“, vietnamský Nový rok – najväčší sviatok v roku, keď bude prímerie, Američania budú menej ostražití, Juhovietnamci budú oslavovať a väčšina z ich vojakov bude na dovolenkách doma.

Američania od konca roku 1967 zachytávali správy a zajatcov, ktorí tvrdili, že príde ofenzíva, ktorá vyženie všetkých interventov z krajiny. Týmto správam neprisudzoval nikto veľký význam, pretože práve počas roku 1967 utrpelo partizánske hnutie najťažšie porážky, a z čisto vojenského hľadiska bolo pre partizánov nemožné udržať obývané oblasti, na ktoré sa ofenzíva mala sústrediť, pod kontrolou. Partizánom sa postupne podarilo odlákať veľké množstvo amerických jednotiek do neobývaných pohraničných oblastí.

Jednou z nich bola odlúčená základňa am. Námornej pechoty Khe Sanh, nachádzajúca sa na dostrel od miesta, kde sa stretávali juhovietnamská, severovietnamská a laoská hranica. Tu sústredili partizáni obrovské množstvo vojakov a vydali falošné správy o tom, že útok bude smerovať práve sem. Zatiaľ čo sa celý svet pozeral na boje v jej okolí, Vietkong infitroval všetky významnejšie juhovietnamské mestá. Po celom Južnom Vietname, s výnimkou Khe Sanhu, začalo platiť prímerie. Američania brali doterajšie správy na ľahkú váhu, o to väčšie bolo prekvapenie, keď sa v noci z 29. na 31. januára spustil nečakané boje po celej krajine. Každé väčšie mesto sa stalo cieľom komunistov. Tvrdé boje hneď od začiatku prebiehali v Saigone, kde sa terčom partizánskeho komanda stalo americké veľvyslanectvo, ale aj prezidentský palác a väčšina významných inštitúcií a objektov.

To, čo sa však podarilo 19 záškodníkom útočiacim tej noci na am. veľvyslanectvo, takmer zastrelo zvyšok celej ofenzívy. A pritom sa záškodníkom nepodarilo prakticky nič a všetci v priebehu dvoch dní padli, ale počas prestrelky sa v okolí veľvyslanectva objavili novinári a tí podali chybnú správu, že je ambasáda obsadená partizánmi, ktorá v USA vyvolala šok. Ten spolu so všeobecnou správou, že Vietkong, ktorý bol na pokraji zničenia sa zrazu zmohol na veľkú ofenzívu, pobúril am. verejnosť a rozšíril rady tých, ktorí si želali skoré ukončenie vojny. Nič neznamenalo, že v priebehu 10 dní stratil Vietkong po celej krajine 30 000 mužov a žien, 19 partizáni, ktorým sa nevydaril ani útok na ambasádu, však rázne zmenili smerovanie celej vojny.

„Tet“ sa však len začal, sprvu partizáni prenikli do väčšiny miest, Američania, ale aj ARVN, ktorá sa ku podivu nedala zaskočiť sa dali na rozhodný odpor a čoskoro vyhnali väčšinu partizánov z veľkých miest. Jediné väčšie mesto, kde sa partizáni udržali dlhšie, bolo Hue. Toto mesto, historický klenot krajiny, bolo Juhovietnamskými obrancami považované za nevojenský cieľ. O to väčšie bolo ich prekvapenie, keď sa Vietkong prestrieľal do centra mesta a zriadil si veliteľstvo uprostred historickej citadely, veľkej stredovekej pevnosti, sídla niekdajších Vietnamských panovníkov. Spolu s partizánmi prenikli do mesta aj komunistickí komisári, ktorých úlohou bolo likvidovať nepriateľov ľudu. Medzi nich podľa kritérií Vietkongu patrili príslušníci inteligencie, úradníci, štátni zamestnanci, policajti, kňazi, kňažky, obchodníci, cudzinci a množstvo žien a detí.

Uprostred toho všetkého am. námorná pechota a jednotky juhovietnamských výsadkárov začali protiútok, ktorým chceli vyhnať partizánov z mesta. Tí sa ale postavili na tvrdý odpor, bojovalo sa o každú ulicu, každý dom, každý meter mesta. Vietkong sa spoliehal na to, že v bojoch nebudú použité ťažké zbrane a letecká podpora, kvôli historickej hodnote mesta, ako aj prítomnosti civilného obyvateľstva. Američania si však predsa po prvých dňoch ťažkých bojov zavolali letectvo, pretože dobývanie každého metra mesta bolo vykúpené krvou. O mesto sa bojovalo pomerne dlho a tvrdo, ale po tom, čo sa 1. Aeromoblinej div. podarilo uzavrieť poslednú medzeru v obkľúčení okolo mesta, bol osud partizánov v meste spečatený. O dva dni neskôr, 23. februára, padli poslední z partizánov, ktorí prenikli do citadely. Mesto Hue bolo opäť v rukách Američanov.

Cena za toto víťazstvo bola ale vysoká. Padlo skoro 600 am. a juhoviet. vojakov, ďalších 3000 bolo ranených. Padlo vyše 5000 partizánov, iba 89 bolo zajatých. Najhorší osud ale postihol civilné obyvateľstvo – Vietkong zavraždil 5800 obyvateľov mesta, 116 000 ich zostalo bez strechy nad hlavou.

Zatiaľ čo sa zbytok krajiny začal spamätávať z ťažkých bojov, boje pokračovali v pohraničnej základni Khe Sanh. Tá bola od 21. januára obkľúčená niekoľkými divíziami VĽA. Do okolia základne bolo počas bitky zhodených 110 000 ton bômb a napalmu, bolo to najintenzívnejšie bombardovanie jedného miesta v histórií vojenstva. Severovietnamské jednotky v oblasti začiatkom apríla začali ustupovať. 1. Aeromobilná div., ktorá bola vyslaná na pomoc obkľúčenej základni, ich síce prenasledovala, ale nemohla prekročiť hranice Vietnamskej republiky.

VĽA utrpela v okolí Khe Sanhu katastrofálne straty, podľa odhadov padlo 10 až 15 000 jej bojovníkov. Americké straty boli v porovnaní s nimi nízke, padlo len niečo viac než 400 vojakov. Z nepochopiteľných dôvodov bola ale am. základňa v Khe Sanhu po skončení bojov opustená a nechaná na pospas partizánov, ktorý sa o niekoľko rokov vrátili a začali ju používať.

Ofenzíva „Tet“ sa skončila pre komunistov obrovským debaklom, namiesto všeobecného povstania vyprovokovali medzi juhovietnamcami nenávisť. Podarilo sa im však iné celkom nečakané víťazstvo, americká verejnosť, ktorá bola do tej doby chlácholená tvrdeniami, že vojna sa čoskoro skončí, odrazu uvidela v televízií nové ešte krutejšie boje, než kedykoľvek predtým. A akoby to nestačilo, ani po skončení bojov neboli ochotní komunisti rokovať o mieri. Bolo jasné, že vojna sa povlečie. V spojených štátoch začala prevládať protivojnová nálada ešte viac a bol vyvíjaný veľký tlak aby boli am. vojská stiahnuté.