Ráno 16. marca vkročili americkí vojaci na rutinnej kontrolnej hliadke do dediny My Lai, vtedy ešte nik netušil, že sa stanú iniciátormi barbarského masakru, pri ktorom príde o život viac než 500 civilistov. Streľbu do civilistov inicioval veliteľ pešej čaty, ktorá vykonávala hliadku, zastavil ju až zákrok jedného z pilotov vrtuľníka, ktorý pre výstrahu začal strieľať tesne nad hlavy Američanov. Smutné je, že nešlo o ojedinelý incident, americkí vojaci si často vylievali zlosť na civilnom obyvateľstve, na ktorom im vôbec nezáležalo, hádam ešte strašnejšie pôsobí fakt, že partizáni, ale aj vládna juhovietnamská armáda sa k svojim krajanom správala s rovnakou, ak nie s väčšou krutosťou ako cudzinci.

Civilisti si počas vojny vytrpeli, ponižovanie a neprávosti od obidvoch bojujúcich strán, ako výsmech znie to, že aj partizáni aj Američania aj juhovietnamci tvrdili, že bojujú za demokraciu a ľudské práva, či za Vietnamský ľud. Partizáni sa k civilistom správali veľmi vypočítavo, ak si chceli získať ich sympatie alebo podporu, využívali umne najrôznejšie metódy, svojich ranených nechávali medzi solidárnymi dedinčanmi, inokedy však prišli a kradli chudobným roľníkom potravu, pretože zo Severu ich zásobovali hlavne zbraňami a strelivom. Bežné bolo aj to, že nútili vidiečanov k tomu, aby pre nich skrývali zbrane, často aj v oblastiach, kde skutoční prívrženci Vietkongu nežili. Pri rutinných kontrolách sa potom bežne stávalo, že zbrane boli nájdené Američanmi, ktorí zatkli nevinných roľníkov. V očiach am. vojakov potom boli Vietnamci nespoľahliví, naproti tomu Am. sa v očiach civilistov stali krutými bielymi ľuďmi, ktorí prišli zničiť ich krajinu a nie pomáhať im. Tak postupne Am. prehrávali vojnu o mysle a srdcia národa, za ktorý sa rozhodli bojovať a umierať.

Po porážke ofenzívy „Tet“ boli Američania asi najbližšie k víťazstvu. Vietkong bol po ťažkých bojoch doslova zmasakrovaný, jeho oslobodzovacie úlohy musela definitívne zastúpiť severovietnamská armáda. Ak by sa v tej dobe našla vo Washingtone politická vôľa a partizánov by prenasledovali až za hranice Južného Vietnamu, mohla sa vojna v priebehu niekoľkých rokov úspešne skončiť. Práve v tej dobe ale v Spojených štátoch prebehlo niekoľko veľkých protivojnových demonštrácií, proti niektorým tvrdo zasiahla polícia, iné prerástli do občianskych nepokojov.

Je ale nutné podotknúť, že v tej dobe prebiehal v USA boj za zrovnoprávnenie čiernych a bielych a krajina bola v tej dobe v ekonomickom útlme, ktorý sa prejavil najmä na sociálnej situácií najnižších vrstiev spoločnosti. Vrcholila tiež doba Hippies, dlhé vlasy a pacifizmus bol „v kurze“. Blížili sa tiež prezidentské voľby a zvyšovanie bojovej aktivity vo Vietname mohlo ich výsledok výrazne ovplyvniť. Do konca roku 1968 už vo Vietname neprebehli žiadne väčšie boje. Partizáni sa začali viac sústrediť na kladenie mín a partizánske prepady.

30. apríla 1969 dosiahol počet am. vojakov vo Vietname svojho vrcholu, nachádzalo sa tam 543 000 vojakov. Vo Vietname sa nachádzala väčšina am. ozbrojených síl. Akékoľvek zvyšovanie počtu vojakov vo Vietname by si vyžiadalo povolanie strategických záloh, čím by sa vyrovnalo niektorému z 2 predošlých svetových konfliktov. Je nutné podotknúť, že v tej dobe mali USA svojich vojakov vďaka prebiehajúcej „studenej vojne“ po celom svete a Vietnam nebol jedinou prioritou. Od tohto momentu za začal počet am. vojakov v oblasti znižovať.

Rok 1969 bol na bojové operácie v porovnaní s tými predošlými pomerne pokojný, najväčšie boje prebehli v pohraničnom údolí A Shau, v ktorom Am. opakovane likvidovali znovuobnovenú partizánsku logistickú základňu. 3. septembra zomrel Ho Či Min, vodca vietnamskej revolúcie, vo svojej záveti prikazoval pokračovať v boji proti imperialistom až do víťazného konca.

14. novembra sa uskutočnila najväčšia protivojnová demonštrácia v histórií USA, účastnilo sa jej 250 000 demonštrantov. Mnoho protestujúcich proti vojne vzišlo z radov vracajúcich sa vojakov, ktorí boli sklamaní z toho, akým spôsobom sa vojna vo Vietname vedie. V tej dobe povinná vojenská služba v USA trvala 1 rok, po tom sa každý branec mohol rozhodnúť, či si ju nechce predĺžiť o ďalší rok, alebo sa vráti domov. Armáda bojujúca vo Vietname vlastne nebola jedna, bolo to 8 rôznych armád, lebo len veľmi málo vojakov si predlžovalo svoju povinnosť. Nedostatkom skúsených vojakov trpeli hlavne bojové jednotky, neskúseným nováčikom zväčša nikto nepomáhal a tí sa museli prehrýzť rovnakými problémami ako ich predchodcovia.

Naproti tomu cez 2. sv. vojnu zostávali vojaci v jednotkách dokedy ich nezranili alebo nezabili, ale jednotky získavali cenné bojové skúsenosti, a nováčikom pomáhali skúsení mazáci, a tým sa vlastne znižovali straty. Vo Vietname bolo raritou stretnúť v bojovej jednotke človeka, ktorý by tam vydržal štvrtý rok.

Do konca roku 1969 odišlo z Vietnamu 115 000 am. vojakov, dovtedy už prekročili am. straty 40 000 padlých. Úloha ochraňovať Južný Vietnam prešla na polmilióna vojakov juhovietnamskej armády. Začala sa tzv. „Vietnamizácia“. Nový am. prezident Richard Nixon síce začal so sťahovaním am. jednotiek, no bol svojim spôsobom ochotný vojnu ukončiť. Jedným so strategických ťahov bolo prekročenie kambodžsko-vietnamských hraníc a útok na časť Kambodže, kade prechádzala Ho Či Minova cesta. Jej blokovanie malo čiastočne priťažiť partizánom odrezaným na juhu. V USA ale rozšírenie bojových operácií aj na Kambodžu spôsobilo veľké nepokoje, pri jednej demonštrácií boli zastrelení 4 študenti na jednej z univerzít vo Ohiu. Následne bolo zatvorených 400 vysokých škôl po celých USA, kým sa nepokoje medzi študentami neutíšia.

Aby upokojil verejnú mienku, Nixon oznámil že am. jednotky preniknú len 40 km do vnútrozemia Kambodže, ako aj to že sa po čase stiahnu späť do Vietnamu. To samozrejme okamžite využili partizáni a okamžite sa bez boja stiahli za toto 40 km pásmo, kde boli v bezpečí. Nespokojní Američania vlastne zachránili životy, veľkému počtu partizánov. Am. jednotky v Kambodži intenzívne ničili všetku infraštruktúru, ktorú tam stihli partizáni za dlhú dobu vlády nad oblasťou vytvoriť. Bolo ukoristené veľké množstvo zbraní a iného vojnového materiálu, ktorý partizánom v nasledujúcom období citeľne chýbal. Pri bojoch v Kambodži padlo okolo 350 am. vojakov. V tom istom období partizáni ako odvetu zabili v Saigone pri rôznych útokoch 450 civilistov. Spolu s odchodom z Kambodže prebiehalo aj sťahovanie am. vojsk z Vietnamu, v jednotkách klesla morálka, nikto nechcel byť posledným padlým vo vojne.

Čoraz viac starostí o ochranu krajiny prechádzalo na plecia ARVN. Stúpal počet jej vojakov, bohužiaľ ich odhodlanie bojovať bolo dosť nízke. Vysokú bojaschopnosť porovnateľnú s am. jednotkami si udržalo iba niekoľko málo divízií. Pokračovali odvetné nálety na Laos, Kambodžu a severný Vietnam. Prezident Nixon varoval Hanoj, že intenzita náletov sa zvýši, ak budú útoky na južný Vietnam naďalej pokračovať.

Koncom októbra zasiahla južný Vietnam ďalšia ťažká rana, monzúnové dažde spôsobili silné záplavy po celej krajine, zahynulo 293 ľudí, 200 000 ďalších sa ocitlo bez strechy nad hlavou. Dažde do značnej miery zastavili vojenské operácie. V nasledujúcom roku prebehla invázia do Laosu, jej sa už však neúčastnili žiadni am. pešiaci, asistovali iba letci a posádky vrtuľníkov, ktorí pomáhali pri bojoch juhovietnamskej armáde. Severovietnamci ale využili blízkosť svojich základní a vrhli do boja všetko čo mali, prebehli veľmi tvrdé boje medzi ARVN a VĽA. Juhovietnamci sa nakoniec z Laosu predčasne stiahli, za vysokých strát.

V roku 1971, prebehli v južnom Vietname prezidentské aj parlamentné voľby. Prezidentom na ďalšie 4 roky bol znovuzvolený Nguyen Van Thieu. Krajina čelila mnohým problémom, jedným bola inflácia, ktorú spôsobil odchod väčšiny Američanov, ktorí by inak míňali svoje peniaze vo Vietname. Druhým nemenším problémom bola pretrvávajúca vojenská hrozba zo strany severu. V tej istej dobe komunisti v Severnom Vietname intenzívne zbrojili. Svoju armádu vyzbrojovali novými tankmi a delostrelectvom. Bola to doslova ťažká výzbroj, v porovnaní s tým, čo nasadili proti Američanom v predošlom období. Začali tiež prípravy novej ofenzívy, ktorá sa mala začať na jar roku 1972. Jej ciele boli podobné ako ofenzívy v roku 1965.

30. marca zaútočilo 15 divízií, teraz už prevažne VĽA, na juh zo všetkých strán – teda z Kambodže, Laosu ako aj cez demilitarizovanú zónu (hranicu oboch Vietnamov, na ktorej sa dovtedy nebojovalo). Útok hlavne vďaka masívnemu nasadeniu tankov napredoval pomerne úspešne. Jednotky ARVN, ktoré obraňovali demilitarizovanú zónu, boli rozdrvené. 29. apríla padlo do rúk komunistom po ťažkých bojoch strategické mesto Quang Tri, najväčšie juhovietnamské mesto ležiace severne od Hue. Po jeho páde sa po ceste č. 1 hrnuli do zdanlivého bezpečia k Hue tisícky civilistov utekajúcich pred bojmi. VĽA ale cestu preťala a začala ju po celej dĺžke ostreľovať. Pri nechutnej masakre zahynulo okolo 2000 civilistov. Američania sa neboli ochotní nečinne prizerať postupu komunistov. Okamžite po začiatku ofenzívy spustili najintenzívnejšie bombardovanie Severného Vietnamu za celú vojnu. Nálety boli ale vedené po prvý krát naozaj efektívne a bez obmedzení. Sever pri pomerne krátkom období náletov utrpel veľmi ťažké straty. Ruku v ruke s tým boli priamo podporované aj jednotky ARVN, posledné am. jednotky v krajine sa venovali intenzívnemu ničeniu komunistických tankov pomocou letectva a vrtuľníkov. Tak sa postupne ofenzíva spomaľovala, až sa nakoniec zastavila.