Juhovietnamci neisto, ale predsa prešli do protiútoku a oslobodili späť väčšinu krajiny. Quang Tri znovu oslobodili 14. septembra. Ofenzíva stála komunistov 100 000 padlých, Južný Vietnam postrádal 40 000 vojakov. Počas intenzívnej leteckej vojny nad Severným Vietnamom sa znovu rozpútali masové protesty proti vojne. V tomto období boli pri jednom z náletov juhovietnamského letectva omylom zhodené bomby na civilné obyvateľstvo. Známe zábery popálených, vystrašených detí vybiehajúcich zo zasiahnutej osady sa stali jednými zo smutných obrazov vojny.

Sila náletov pravdepodobne prinútila komunistov po prvý krát sadnúť si k rokovaciemu stolu. Dohoda medzi USA, Južným Vietnamom, NFOJV a Severným Vietnamom bola nakoniec podpísaná koncom januára 1974 v Paríži. Mali sa ukončiť bojové operácie všetkých bojujúcich strán, a USA mali stiahnuť zbytok svojich vojakov z Vietnamu v priebehu 60 dní. Juhovietnamský prezident Thieu označil dohodu za faktickú kapituláciu svojej krajiny, pretože dobre vedel, že komunisti ju budú ignorovať a to aj napriek tomu, že do Vietnamu bola vyslaná medzinárodná misia, ktorá mala na jej dodržiavanie dohliadať. Musel to však akceptovať, dohoda by bola platná aj bez toho, že by ju podpísali predstavitelia Južného Vietnamu, krajiny na ktorej území prebiehal v podstate celý konflikt. Rozdiel by bol iba v tom, že potom by už Južný Vietnam nemohol očakávať zo strany USA akúkoľvek pomoc.

Práve v tej dobe prepukla v USA aféra Wattergate a Vietnam sa zrazu stratil zo sféry záujmov amerických politických špičiek. Nepomohli ani ubezpečenia Nixona, že USA podporí Južný Vietnam v prípade akejkoľvek severovietnamskej agresie. Do konca roku 1974 zahynulo v bojoch s komunistami 14 000 vojakov ARVN. Komunisti, celkom istí, že USA, už nebudú zasahovať do bojov začiatkom roku 1975 začali ďalšiu ofenzívu. Sprvu opatrne, skúšajúc reakcie juhovietnamcov. Tí boli v tej dobe postihnutí nielen nízkou morálkou, ale už aj nedostatkom náhradných dielov a munície, ktorou ich teraz už veľmi nedostatočne zásobovali USA. Začiatkom februára nečakane padla po týždňových bojoch Centrálna vysočina.

Nebola žiadna šanca, že by bolo možné zachrániť celú krajinu, padlo rozhodnutie brániť len pobrežné oblasti. Prúdy utečencov z Centrálnej vysočiny sa spolu s ustupujúcimi vojakmi stali ľahkým terčom, zatiaľ čo sa blížili k Tuy Hoa, kam z pôvodných 200 000 dorazila 25. marca zhruba tretina z nich. Medzitým jednotky o sile piatich divízií VĽA prerazili cez Quang Tri a blížili sa k Hue, ďalšie jednotky preťali cestu č. 1 medzi Hue a Da Nangom a tak spečatili osud starého cisárskeho mesta. To dobyli komunisti 26. marca. Zbytok demoralizovaných jednotiek ARVN v oblasti sa sústredil okolo Da Nangu. Mesto bolo preplnené utečencami a vojakmi. Na mesto zaútočili 4 divízie VĽA. Ich útoku však predchádzala silná delostrelecká príprava. V meste vypukol chaos po tom, čo ho opustila väčšina veliacich dôstojníkov. 100 000 vojakov ARVN a domobrany v meste neznamenalo už žiadnu vojenskú silu. Mesto padlo prakticky bez boja 30. marca.

Juhovietnamci dočasne zastavili komunistov 60km od Saigonu. 22. apríla po týždňových bojoch aj táto obranná línia podľahla presile. 18. divízia ARVN zbrzdila útok vedený po pobreží o takmer 2 týždne a spôsobila nepriateľovi ťažké straty. Ešte počas bojov o okolie Saigonu podal Thieu demisiu, pred svojim odletom na Taiwan 25. apríla, v televíznom prejave obvinil z pádu Vietnamskej republiky Spojené štáty. O deň neskôr sa začali boje o Saigon. Medzitým sa k vietnamskému pobrežiu priblížili lode americkej 7. flotily. Ich úlohou bola evakuácia asi 8000 Američanov a aspoň časti Vietnamcov, ktorých by po obsadení krajiny čakala neistá budúcnosť. Hlavnou americkou silou boli 3 lietadlové lode. Američanom sa podarilo evakuovať 7000 ľudí. Na základni Tan Son Nhut boli zaznamenané posledné americké straty, keď severovietnamské delostrelecké granáty usmrtili 2 príslušníkov Námornej pechoty. Ani jeden z nich nemal ešte 21 rokov.

Americké a vietnamské vrtuľníky privážali utečencov na lietadlové lode, no ich paluby sa čoskoro preplnili. Američania boli nútení zavadzajúce stroje (majúce hodnotu viac než 250 000 dolárov) zhadzovať z palúb lodí do mora. Bola to trpká bodka za vojnou, ktorá v juhovýchodnej Ázií ničila 15 rokov všetky hodnoty. Práve stroje UH-1, najpoužívanejšie vrtuľníky v tejto vojne vrtuľníkov, ktoré sa stali jej symbolom, končili takto svoju existenciu, keď uvoľňovali miesto iným, ktoré netrpezlivo krúžili nad palubami preplnené civilistami čakajúcimi na neistú budúcnosť. Márnu obranu Saigonu prerazilo 10 komunistických divízií. Delostrelecká paľba ustala a mestom sa valili tanky T-54. Doobeda zaviala nad prezidentským palácom vlajka Vietkongu.

Nasledujúci deň 1. mája 1975 sa 15 rokov trvajúce boje skončili. 2. júla 1976 vznikla zjednotením Vietnamskej Demokratickej republiky a Vietnamskej republiky Vietnamská Socialistická republika.

BILANCIA

Podľa vietnamských údajov padlo počas 15 rokov bojov v juhovýchodnej Ázií 1,1 milióna vojakov VĽA a ďalších 600 000 bolo ranených. Južný Vietnam stratil 223 000 vojakov. Zahynuli 2 milióny civilistov, z toho 100 000 na území Severného Vietnamu. Vo Vietname sa doteraz narodilo viac než 50 000 detí ťažko postihnutých následkom rastlinného jedu Agent Orange.

Spojené štáty odhadujú straty nepriateľa medzi 1,5 až 2,5 miliónov padlých. V tom sú však zarátaní aj padlí príslušníci Vietkongu, ktorí vlastne boli obyvateľmi južného Vietnamu.

Ostatné krajiny:

Sovietsky zväz priznal stratu 13 poradcov, južná Kórea, Austrália a Nový Zéland stratili spolu 5200 vojakov. Americká strana priznáva, že počas vojny stratila 58 202 vojakov (8000 padlých tvorili letci). Toto číslo zahŕňa aj 2400 nezvestných. 300 000 vojakov bolo ranených, 153 000 z nich ťažko. 10 000 Američanov muselo podstúpiť amputáciu končatiny. 10 800 Američanov prišlo o život pri nebojových situáciách, ako boli havárie vrtuľníkov, lietadiel, či pri dopravných nehodách. Zhruba 20% amerických strát (čiže asi 10 000 padlých) bolo spôsobených vlastnou paľbou.

Amerika vstúpila do vojny so vznešeným ideálom boja za slobodu Južného Vietnamu, z vojny, v ktorej jej armáda neprehrala žiadnu väčšiu bitku, sa vrátila ako porazená vďaka prehrám na domácej fronte. Vietnamom prešlo 2,6 milióna Američanov, z ktorých zhruba 1 až 1,6 milióna bolo vystavených pravidelne alebo sa viackrát stretlo v boji s nepriateľom. 60 000 z nich do roku 1982 spáchalo samovraždu alebo zomrelo na predávkovanie drogami. Množstvo z nich si desiatky rokov nemohlo nájsť adekvátne zamestnanie.

Priemerný vek Američana bojujúceho vo Vietname bol 19 rokov (cez 2. svetovú vojnu to bolo 26 rokov). Na mladých ľudí negatívne vplývala brutalita vojny, po príchode domov sa ale stretli s tým, čo dovtedy nezažili žiadny iní americkí vojaci. Ich vlastný národ ich považoval za drogujúcich psychopatov a vrahov detí, ktorí prehrali vojnu. Krutá vojna, ktorú si priniesli vo svojich srdciach domov, nemala konca, vláda veteránov dlhých 10 rokov nijako nepodporovala. Za ich osud nesie okrem vlády zodpovednosť aj tlač a televízia, ktoré ich dlhú dobu zobrazovali len v tom najhoršom svetle.

Až v roku 1984 bola vo Washingtone postavená „Stena“ - pamätník, na ktorom sú zapísané mená všetkých padlých a nezvestných amerických vojakov, ktorí bojovali vo Vietname.

Vietnamská socialistická republika necelé 2 roky po ukončení vojny napadla susednú Kambodžu. O ďalšie 2 roky skoro vyprovokovala jadrovú vojnu medzi krajinami Varšavskej zmluvy a Komunistickou Čínou. Z Vietnamu dodnes utiekli za lepším životom skoro 2 milióny ľudí. Krajina sa z vojen spamätáva doteraz.