(1965-1975)

Po porážke francúzskych vojsk roku 1954 pri Dien Bien Phu, francúzske vojská opustili definitívne Indočínu. Tá bola rozdelená na Kambodžu, Laos. Severný Vietnam (Vietnamskú Demokratickú republiku na čele s komunistami v hlavnom meste Hanoj) a Južný Vietnam (Vietnamskú republiku – s vedením v Saigone). Obe časti krajiny boli rozdelené 17. rovnobežkou, mali spoločnú zhruba 75 km hranicu. Krajiny sa mali v priebehu dvoch rokov zjednotiť po demokratických voľbách v obidvoch krajinách. V Severnom Vietname jednoznačne vyhrali komunisti na čele s Ho Či Minom, ktorí sa najviac zaslúžili o oslobodenie svojej krajiny. V Južnom Vietname bol dočasným predsedom vlády Diem, pravicovo zmýšľajúci politik, ktorý dobre vedel, že by v demokratických voľbách komunistov, ktorí práve oslobodili celú krajinu, určite neporazil. Voľby neboli však príliš demokratické. Diem získal neuveriteľných 98% hlasov, čím jednoznačne prehlasoval ostatných prezidentských kandidátov a stal sa tak hlavou mladej krajiny.

Južný Vietnam na sa rozdiel od jeho Severného suseda boril v problémoch obrovských rozmerov. V krajine neexistovala žiadna štátna správa, na vojnou zbedačenom vidieku sa potulovali ozbrojené bandy a partizáni, dokonca niektoré časti krajiny ovládali militantné sekty. To všetko vyžadovalo rázne kroky a reformy, ktoré by krajinu postavili na nohy a naštartovali ekonomiku. Na nastolenie a udržanie poriadku, ako aj na obranu pred potenciálnou komunistickou agresiou, bolo sprvu potrebné vytvoriť armádu. Pri zrode juhovietnamskej armády (ARVN) nestál nikto iný ako americkí poradci. Tí na začiatku studenej vojny a len tesne po skončení Kórejskej vojny, neboli ochotní nečinne sledovať, ako Vietnam upadá do rúk komunizmu, a poskytovali Saigonskej vláde významnú materiálnu aj odbornú pomoc.

Na severe sa komunistom, prevažne vďaka solidárnej pomoci ostatných socialistických krajín, hlavne ZSSR a Číny darilo omnoho lepšie. Už po dvoch rokoch boli schopní posielať do Južného Vietnamu inštruktorov, ktorí cvičili partizánov novo vznikajúceho Vietkongu. Organizácie, inak známej aj pod názvom Front Národného Oslobodenia Južného Vietnamu, ktorá začala so svojimi teroristickými a diverznými aktivitami v južnom Vietname už koncom 50. rokov. Cieľom jej činnosti bolo zjednotenie oboch krajín. Na infiltráciu do Južného Vietnamu pritom používali tzv. Ho Či Minovu cestu. Sieť infiltračných ciest, chodníkov a iných provizórnych komunikácií, vedúcich zo Severného Vietnamu, kopírujúc západnú juhovietnamskú hranicu, avšak prechádzajúc pohraničnými oblasťami Laosu a Kambodže, pričom tieto oblasti boli napriek svojej oficiálnej neutralite pod plnou kontrolou Severovietnamskej armády (alebo tiež Vietnamskej Ľudovej Armády – VĽA) a Vietkongu, s ktorým úzko spolupracovala, takmer 20 rokov.

Zrážky medzi partizánmi a ARVN sa začali množiť a začiatkom 60. rokov predstavovali už vážny problém. V priebehu niekoľkých rokov si Vietkong hlavne na vidieku získal veľké sympatie civilného obyvateľstva a v množstve menších bojových stretnutí porazil juhovietnamské jednotky. Prehlbovala sa priepasť medzi Saigonskou vládou a obyvateľstvom. Diem patriaci k 5% kresťanskej menšine diskriminoval príslušníkov ostatných náboženstiev, takže väčšina úradníkov a vládnych činiteľov zastávajúcich významné posty boli kresťania. Štátny aparát bol skorumpovaný a prakticky úplne nefunkčný. Diem mal ako vodca len malú podporu obyvateľstva. Po viacerých atentátoch, z ktorých zakaždým vyviazol bez zranení, sústredil okolo seba najelitnejšie jednotky armády, a viac sa zaoberal svojou bezpečnosťou ako bojom proti partizánom.

Partizáni pomaly preberali kontrolu nad čoraz väčšími oblasťami krajiny, ktoré sa stávali „oslobodenými zónami“, v čase rozkvetu partizánskeho hnutia kontroloval Vietkong viac než 60% krajiny. Po jednom zo zákrokov juhovietnamských vojakov proti budhistickým demonštrantom sa americký veľvyslanec pokúsil presvedčiť Diema o potrebe reforiem, a zastavení násilia proti budhistom. Ten však hrubo odmietol, a viac sa už odmietal s veľvyslancom Lodgom baviť. Odvtedy Spojené štáty začali tajne jednať s armádnymi dôstojníkmi ochotnými zorganizovať puč. Ten nakoniec prebehol, keď sa 1. novembra 1963 jednotky generála Minha vrútili do Saigonu a obľahli prezidentský palác. Do večera ďalšieho dňa bol Diem po smrti.

Nastalo takmer rok trvajúce politicky nestabilné obdobie striedania rôznych vlád. 10 dní po smrti Diema, prišiel o život aj am. prezident J. F. Kennedy. Jeho nástupcom a prezidentom, ktorého najviac poznačila vojna vo Vietname, sa stal Lyndon B. Johnson. Koncom roku 1963 bolo vo Vietname už 16 000 am. poradcov, v priebehu roka poskytli USA Vietnamu pomoc vo výške 500 miliónov dolárov. Vo Vietname sa už nachádzalo niekoľko jednotiek letectva, vojenské nemocnice, či špeciálne jednotky Zelených baretov, ktoré bojovali vlastnú vojnu proti partizánom, hlboko v hornatých oblastiach stredného Vietnamu, ale aj vrtuľníkové jednotky, ktoré zaisťovali prepravu juhovietnamským ozbrojeným silám, ale zatiaľ ich ešte bolo primálo na vedenie úspešných bojových operácií proti všadeprítomným partizánom.

30. júla sa malé Juhovietnamské komando účastnilo akcie, ktorej cieľom bolo ničenie radarových staníc pozdĺž pobrežia severného Vietnamu. Akcia prebiehala v pohraničných oblastiach, ako aj na malých ostrovoch neďaleko severovietnamského pobrežia. Súčasťou akcie boli aj nálety ľahkých bombardérov na pohraničné oblasti Severného Vietnamu. V oblasti (ale údajne stále v medzinárodných vodách) sa vyskytoval aj hliadkujúci americký torpédoborec U.S.S. „Maddox“. Ten bol 2. augusta pri odchode z oblasti atakovaný tromi torpédovými člnmi Severovietnamského námorníctva. O deň neskôr „Maddox“ spolu s ďalším torpédoborcom „Turner C. Joy“ omylom ostreľovali domnelé torpédové člny, pravdepodobne po tom, čo búrka vyradila ich rádiovú aparatúru a námorníci si mysleli, že sa opäť ocitli pod paľbou zo severovietnamských torpédových člnov. Americký prezident už 12 hodín po prvom útoku varoval Hanoj pred nevyprovokovanými útokmi.

Medzitým americký generálny štáb rozhodol zvýšiť pohotovosť všetkých amerických jednotiek. A vzápätí odporúčal prezidentovi jednorázové letecké údery na ciele v severnom Vietname. Prvých náletov sa okrem lietadiel juhovietnamského letectva účastnili aj lietadlá Amerického námorníctva z 3 lietadlových lodí kotviacich v Juhočínskom mori. 7. augusta schválil Kongres USA rezolúciu o Tonkinskom zálive, ktorá prezidenta oprávňovala použitím sily proti agresií v juhovýchodnej Ázií. Zatiaľ čo sa boje v Južnom Vietname pomaly stupňovali, prešlo koncom roku vyše 10 000 vojakov VĽA Ho Či Minovou cestou, aby podporili partizánske jednotky na juhu. Začiatkom roku 1965 bolo v Južnom Vietname už 170 000 partizánov.

Komunisti pochopili, že už nemajú čas a ak sa nechopia iniciatívy, bude Juh plný amerických vojakov. Ich plán útokov počítal s tým, že zaútačia z hornatej oblasti Centrálnej vysočiny, ktorú kontrolovali už dlhšiu dobu, po dosiahnutí morského pobrežia by rezdelili Južný Vietnam na dve časti a zvyšné ohniská odporu by potom ľahko zlikvidovali. To však netušili, že do Vietnamu ako odpoveď na ich stúpajúcu aktivitu mieri 200 000 am. vojakov. Prvé am. skutočne bojové jednotky, ktoré dorazili do Vietnamu 22. februára 1965, boli oddiely Námornej pechoty, ktoré zaistili dôležitú oblasť letiska Da Nang, kde sa už dlhšiu dobu nachádzali jednotky letectva. Komunisti 11. mája odštartovali ofenzívu tým, že rozdrvili jednotky ARVN v provincií Phuoc Long, severne od Saigonu. Ich pomerne dobrý plán sa ale spoliehal na to, že im nebudú Američania klásť odpor.

Americké velenie sa ale rozhodlo energicky obkľúčiť s jednotkami, ktoré práve prišli zo Spojených štátov, rozsiahle oblasti Centrálnej vysočiny, v ktorých sa vyskytovalo v tej dobe veľa partizánov. Hlavnú úlohu v nastávajúcich bojoch mala zohrať 1. Aeromobilná div. Tá bola novovytvorenou jednotkou, ktorá nemala do tých čias vo svete obdobu. Jej 440 vrtuľníkov bolo schopných v priebehu jedného výsadku premiestniť až 2500 plne vyzbrojených pešiakov. 14. novembra bol vyslaný 7. pluk aby preskúmal údolie Ia Drang, nad ktorým sa vypínal pohraničný kopec Chu Pon. Američania netušili, že kopec pretkaný sieťou tunelov, je základňou VĽA.

Partizáni prezieravo zhodnotili situáciu a vzhľadom na to, že boli v zhruba desaťnásobnej početnej prevahe, pustili sa neohrozene do boja. 7. pluk sa dostal do obkľúčenia, avšak vytrvalo sa bránil celý deň a noc. Situácia sa stávala čoraz zložitejšou. Ranení am. vojaci boli odsúvaní vrtuľníkmi. Vrtuľníky tiež privážali muníciu a kryli vojakov svojou mohutnou palebnou silou. Na pomoc obkľúčeným bolo použité aj delostrelectvo a letectvo, ktoré pomohlo odraziť niekoľko partizánskych výpadov presnými údermi napalmom. Partizáni uvedomiac si, nemožnosť porážky nepriateľa sa stiahli do Kambodže, kam ich Američania nesmeli prenasledovať.