Viedenská arbitráž

Prvá viedenská arbitráž ((Prvý) viedenský diktát) bola medzinárodná arbitráž, ktorá sa konala 2. novembra 1938, a ktorou fašistické Nemecko a Taliansko donútili Česko-Slovensko vzdať sa územia na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi obývaného v niektorých častiach prevažne maďarsky hovoriacim obyvateľstvom.

Predzvesť arbitráže

V dodatku k Mníchovskej dohode (30. september 1938) sa uvádza, že Česko-Slovensko si musí vyriešiť otázku maďarskej a poľskej menšiny dvojstrannými rokovaniami do 3 mesiacov, inak že rozhodnú štyria signatári Mníchovskej dohody (Nemecko, Taliansko, Francúzsko a Veľká Británia).

V Česko-Slovensku zatiaľ v dôsledku oslabenia Česka Mníchovskou dohodou v októbri Slovensko a Podkarpatsko (pod novým menom Karpatská Ukrajina) získali autonómiu v rámci Česko-Slovenska, ktorá im bola obom prisľúbená pri vzniku ČSR, ale dovtedy nikdy neposkytnutá. Preto aj veľkú časť vyjednávačov okolo viedenskej arbitráže tvorili predstavitelia Slovenskej krajiny a Karpatskej Ukrajiny.

Územné nároky Maďarska a Poľska

Dodatok v Mníchovskej dohode sa, po vzore Nemecka a Mníchovskej dohody, rozhodli využiť Maďarsko a Poľsko. Začali požadovať územie ČSR.

Poľsko vznieslo požiadavky voči Česko-Slovensku už 21. septembra 1938 a následne 1. októbra anektovalo Těšínsko obývané najmä Poliakmi. Dvojstranné rozhovory s Poľskom nadiktované Mníchovskou dohodou začali až 25. októbra 1938. Výsledkom týchto rokovaní bolo, že Poľsko získalo 1. decembra ďalšie územia, tentokrát na severe Slovenska. Išlo o 226 km² a 4280 obyvateľov.

Maďarsko najprv viedlo s Česko-Slovenskom v Komárne neúspešné rokovania, ale nakoniec sa Česko-Slovensko a Maďarsko rozhodli 29. októbra 1938 spor riešiť arbitrážou v zmysle Mníchovskej dohody. Anglicko a Francúzsko viac-menej neprejavili záujem, takže sa úlohy zhostili Nemecko a Taliansko.

Arbitráž

Arbitráž sa konala vo Viedni v zámku Belvedere dňa 2. novembra 1938. Členmi delegácie za jednotlivé krajiny boli:

•Nemecko - minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop a poľný maršal Hermann Göring
•Taliansko - minister zahraničných vecí Galeazzo Ciano
•Maďarsko - minister zahraničných vecí Kálmán Kánya a minister vzdelávania Pál Teleki
•Česko-Slovensko - minister zahraničných vecí František Chvalkovský a Ivan Krno

oSlovensko - predseda vlády Jozef Tiso a minister spravodlivosti Ferdinand Ďurčanský
oKarpatská Ukrajina - predseda vlády Avhustyn Vološyn

Výsledok arbitráže

Česko-Slovensko prišlo na rokovania úplne nepripravené a výsledkom tejto takzvanej Prvej viedenskej arbitráže bol dokument, ktorý nariaďoval Česko-Slovensku vzdať sa južného územia tvoreného líniou Senec - Galanta - Vráble - Levice - Lučenec - Rimavská Sobota - Jelšava - Rožňava - Košice - Michaľany - Veľké Kapušany - Užhorod - Mukačevo (vrátane týchto miest) až po hranice s Rumunskom v prospech Maďarska.

Napriek deklarovanému cieľu vytvorenia etnických hraníc, Slovenská krajina a Karpatská Ukrajina stralili aj veľa prevažne či čisto slovenských / rusínskych území.

Zrušenie prvej a druhej viedenskej arbitráže

Viedenské arbitráže boli právne neplatné pretože predstavovali akt medzinárodného násilia. Po skončení 2. svetovej vojny bola táto skutočnosť ešte potvrdená 10. februára 1947 ich vyhlásením Parížskou dohodou (mierová dohoda s Maďarskom) za zrušené a neplatné.

Boli obnovené hranice spred viedenskej arbitráže, s tým, že Podkarpatskú Rus „darovalo“ Česko-Slovensko ešte v roku 1945 Sovietskemu zväzu a Jarovce, Rusovce a Čunovo (dnes časti Bratislavy) pripadli Česko-Slovensku.