Vývin gréckych tvarov v h. období sa sleduje ľahšie v sochárstve ako v architektúre. Príklad je socha Niké Samotrácka, ktorú si objednal sýrsky Demetrios ako pamiatku víťazstva nad Ptolemaiom. Bohyňa stála na prove – čele lode a v ruke držala trofej víťazstva. Telo má naklonené dopredu, aby mohla lepšie čeliť vetru, ktorý jej rozvieva záhyby rúcha. Je plná dynamiky, je jemná, má pokrčené kolená pre let.
Sochy sú voľné, dosahujú originalitu. Napr. Venuša Mediciovská, ktorá sa podobá na Afroditu z Knidu sa vôbec neusiluje zakryť svoju nahotu, a je znázornená, ako sa práve vynára z vĺn. Keď vtedajší sochári vyrábali tieto sochy bola to éra Venuší a lásky. Záujem vzbudzovali aj výstrelky prírody. V Pergamone sa preslávilo súsošie pripisované Praxitelovmu synovi pre svoj erotický efekt. Zachycovalo dotyk prstov na ženské telo, ktoré vyzeralo ako z mäsa. Bryaxis zasa v jeho soche Apolón a Dafné zvýraznil jemné hrdlo, driek a rúcho. Zdá sa, že socha spieva. Na staroveké božstvá sa zabúda. Málokde už vidíte Zeusa. Nové božstvo je Sarapis – ochranca Alexandrie.
S významom Afrodity rastie aj význam Dionýza, reprezentuje Pána. Dionýzos sa najprv znázorňuje ako starec s kučeravou bradou – postupne však mladne, až sa napokon zmenil na oholeného mladíka s brečtanovým vencom. Ďalšie sochy, ktoré sa našli boli sochy dvoch kentaurov. Starší slúžil mladému Erosovi ako jazdné zviera. Tak je znázornený na kópii, na origináloch Erosovia chýbajú. Na rozdiel od starého Mladý Kentauer veselo klusá, lúska prstami a aj keby niesol Erosa, nepripadal by mu ťažký. Náboženstvo sa postupne menilo na intelektuálny kult. Výstižnou sochou je Mladý orant. Namiesto starých typov bohov a bohýň sa častejšie znázorňuje bohyňa: Tyché, Náhoda, Šťastena. Tyché z aniochie bolo aj často reprodukované. O bronze, z ktorého bola spravená sa hovorilo, že je plynulejší, ako voda. Postava sedí na zemi, v ruke má niekoľko klasov, na hlave korunu s vežami, spod nôh jej vybehne dieťa, ktoré znázorňuje rieku Orontes.
Tieto sochy sa stali inšpiráciou pre mnohých rímskych sochárov a stali sa vzorom pre oficiálne rímske umenie. Sochy naznačovali aj spätosť s vodou nádobou, z ktorej tiekla voda. Ak je socha žena ide o prameň, ak je socha mužská ide o rieku. Helenistický sochári spodobili starý námet mladého bežca, ktorý si po pretekoch sadá, aby si vybral z päty tŕň. Ďalší častý námet bolo dieťa zápasiace s husou. Súsošie chlapec s husou veľa krát kopírovali.