Najpoetickejším dielom je však súsošie zobrazujúce dve bozkávajúce sa deti: Eros a Psyché. Deti sa objímajú nevinne, netušia odkiaľ pochádza sila, ktorá ich spája. Dievča skláňa hlavu a chlapec sa usmieva. Ďalší smer zobrazoval realistickejšiu prírodu. Príkladom je socha Masya, ktorého Apolón rozkázal obesiť a zodrať z kože. Zvýraznenie satyrovho svalstva je dané napätím všetkých jeho údov. Je to predzvesť neskoršie vyvinutého štýlu, ktorý sa vyvinul v Pergamone a na Rodose. Cestu ku realizmu otvoril Lyssippos svojím zanietením pre interpretáciu živej prírody. Jeho portréty Alexandra Veľkého boli charakteristické majestátnosťou. Dva portréty Sofoklov a Demostenov, dokazujú, že aténsky sochári vynikali v portrétnom umení. Originál Sofoklovej sochy mramoru – (pôvodná z bronzu) je presnou kópiou. Podáva presný obraz vzdelanca v plnom rozkvete duševných aj fyzických síl. Zachycuje Sofokla v odpočinku. Socha Demostena predstavuje pokrok v smere k realizmu. Na jeho tvári už vidno vrásky, nepokoj, tragickú úzkosť človeka, ktorý chcel svojimi prejavmi zachrániť slobodu Atén. Predpokladá sa, že pôvodná socha mala ešte aj zopäté ruky, čo ešte zvyšovalo dojem úzkosti. Filozofia, divadelné a rečnícke umenia vystriedali bojové aktivity, atletické a vojenské víťazstvá. V helenistickom období mal veľký úspech portrét Homéra s bradou a pohľadom svätca. Filozofov zobrazovali postojačky alebo posediačky, oblečených v plášti, podľa ktorého ich každý spoznal. Zaujímavý je aj portrét básnika Menandra, vyholeného a s pootvorenými ústami, vyjadrujúci skoro pohŕdaním génia dramatika.
Plinius sa zmieňuje o Aristonidovej soche, na ktorej zmiešal bronz so železom, aby socha trochu očervenela hrdzou, ako keby ju tvárili výčitky svedomia, lebo zavinil smrť vlastného syna. Portrét Eutydema, kráľa, ktorý je bez ohľadu na etiku znázornený v širokom klobúku a s tvárou, ktorá sa podobá roľníkovi. Umelcov čím ďalej, tým väčšmi priťahovala pitoresknosť, až nakoniec dávali prednosť úpadkovosti a deformáciám a dokonca sa nevyhýbali ani zobrazovaniu znetvorených tiel. Dve postavy starcov sú príznačné pre tento prúd. Tieto postavy sú prekvapujúce aj tým, že grécke umenie sa pôvodne desilo ľudskej prirodzenosti, ak nešlo o obdobie mladosti alebo chlapskej zrelosti. Klasickí sochári si len málokedy vyberali za svoje modeli deti a starcov. A teraz Grékov priťahujú námety, kde sa staroba prejavuje tým najodpudzujúcejším spôsobom. Príklad bola socha opitej stareny. Všetka dôstojnosť ženstva, sa vo veku stráca. Radi reprodukovali aj abnormálne bytosti a skúmali ich duševný svet.