Helénistické sochárstvo

Vývin gréckych tvarov v h. období sa sleduje ľahšie v sochárstve ako v architektúre. Príklad je socha Niké Samotrácka, ktorú si objednal sýrsky Demetrios ako pamiatku víťazstva nad Ptolemaiom. Bohyňa stála na prove – čele lode a v ruke držala trofej víťazstva. Telo má naklonené dopredu, aby mohla lepšie čeliť vetru, ktorý jej rozvieva záhyby rúcha. Je plná dynamiky, je jemná, má pokrčené kolená pre let.
Sochy sú voľné, dosahujú originalitu. Napr. Venuša Mediciovská, ktorá sa podobá na Afroditu z Knidu sa vôbec neusiluje zakryť svoju nahotu, a je znázornená, ako sa práve vynára z vĺn. Keď vtedajší sochári vyrábali tieto sochy bola to éra Venuší a lásky. Záujem vzbudzovali aj výstrelky prírody. V Pergamone sa preslávilo súsošie pripisované Praxitelovmu synovi pre svoj erotický efekt. Zachycovalo dotyk prstov na ženské telo, ktoré vyzeralo ako z mäsa. Bryaxis zasa v jeho soche Apolón a Dafné zvýraznil jemné hrdlo, driek a rúcho. Zdá sa, že socha spieva. Na staroveké božstvá sa zabúda. Málokde už vidíte Zeusa. Nové božstvo je Sarapis – ochranca Alexandrie.
S významom Afrodity rastie aj význam Dionýza, reprezentuje Pána. Dionýzos sa najprv znázorňuje ako starec s kučeravou bradou – postupne však mladne, až sa napokon zmenil na oholeného mladíka s brečtanovým vencom. Ďalšie sochy, ktoré sa našli boli sochy dvoch kentaurov. Starší slúžil mladému Erosovi ako jazdné zviera. Tak je znázornený na kópii, na origináloch Erosovia chýbajú. Na rozdiel od starého Mladý Kentauer veselo klusá, lúska prstami a aj keby niesol Erosa, nepripadal by mu ťažký. Náboženstvo sa postupne menilo na intelektuálny kult. Výstižnou sochou je Mladý orant. Namiesto starých typov bohov a bohýň sa častejšie znázorňuje bohyňa: Tyché, Náhoda, Šťastena. Tyché z aniochie bolo aj často reprodukované. O bronze, z ktorého bola spravená sa hovorilo, že je plynulejší, ako voda. Postava sedí na zemi, v ruke má niekoľko klasov, na hlave korunu s vežami, spod nôh jej vybehne dieťa, ktoré znázorňuje rieku Orontes.
Tieto sochy sa stali inšpiráciou pre mnohých rímskych sochárov a stali sa vzorom pre oficiálne rímske umenie. Sochy naznačovali aj spätosť s vodou nádobou, z ktorej tiekla voda. Ak je socha žena ide o prameň, ak je socha mužská ide o rieku. Helenistický sochári spodobili starý námet mladého bežca, ktorý si po pretekoch sadá, aby si vybral z päty tŕň. Ďalší častý námet bolo dieťa zápasiace s husou. Súsošie chlapec s husou veľa krát kopírovali.

Najpoetickejším dielom je však súsošie zobrazujúce dve bozkávajúce sa deti: Eros a Psyché. Deti sa objímajú nevinne, netušia odkiaľ pochádza sila, ktorá ich spája. Dievča skláňa hlavu a chlapec sa usmieva. Ďalší smer zobrazoval realistickejšiu prírodu. Príkladom je socha Masya, ktorého Apolón rozkázal obesiť a zodrať z kože. Zvýraznenie satyrovho svalstva je dané napätím všetkých jeho údov. Je to predzvesť neskoršie vyvinutého štýlu, ktorý sa vyvinul v Pergamone a na Rodose. Cestu ku realizmu otvoril Lyssippos svojím zanietením pre interpretáciu živej prírody. Jeho portréty Alexandra Veľkého boli charakteristické majestátnosťou. Dva portréty Sofoklov a Demostenov, dokazujú, že aténsky sochári vynikali v portrétnom umení. Originál Sofoklovej sochy mramoru – (pôvodná z bronzu) je presnou kópiou. Podáva presný obraz vzdelanca v plnom rozkvete duševných aj fyzických síl. Zachycuje Sofokla v odpočinku. Socha Demostena predstavuje pokrok v smere k realizmu. Na jeho tvári už vidno vrásky, nepokoj, tragickú úzkosť človeka, ktorý chcel svojimi prejavmi zachrániť slobodu Atén. Predpokladá sa, že pôvodná socha mala ešte aj zopäté ruky, čo ešte zvyšovalo dojem úzkosti. Filozofia, divadelné a rečnícke umenia vystriedali bojové aktivity, atletické a vojenské víťazstvá. V helenistickom období mal veľký úspech portrét Homéra s bradou a pohľadom svätca. Filozofov zobrazovali postojačky alebo posediačky, oblečených v plášti, podľa ktorého ich každý spoznal. Zaujímavý je aj portrét básnika Menandra, vyholeného a s pootvorenými ústami, vyjadrujúci skoro pohŕdaním génia dramatika.
Plinius sa zmieňuje o Aristonidovej soche, na ktorej zmiešal bronz so železom, aby socha trochu očervenela hrdzou, ako keby ju tvárili výčitky svedomia, lebo zavinil smrť vlastného syna. Portrét Eutydema, kráľa, ktorý je bez ohľadu na etiku znázornený v širokom klobúku a s tvárou, ktorá sa podobá roľníkovi. Umelcov čím ďalej, tým väčšmi priťahovala pitoresknosť, až nakoniec dávali prednosť úpadkovosti a deformáciám a dokonca sa nevyhýbali ani zobrazovaniu znetvorených tiel. Dve postavy starcov sú príznačné pre tento prúd. Tieto postavy sú prekvapujúce aj tým, že grécke umenie sa pôvodne desilo ľudskej prirodzenosti, ak nešlo o obdobie mladosti alebo chlapskej zrelosti. Klasickí sochári si len málokedy vyberali za svoje modeli deti a starcov. A teraz Grékov priťahujú námety, kde sa staroba prejavuje tým najodpudzujúcejším spôsobom. Príklad bola socha opitej stareny. Všetka dôstojnosť ženstva, sa vo veku stráca. Radi reprodukovali aj abnormálne bytosti a skúmali ich duševný svet.

Príklad je socha Ezopa, ktorá zachycuje anatómiu deformovanej postavy, smutný a zdržanlivý postoj.
Alexandrijský ľud bol charakteristický posmeškárstvom a iróniou. Na nepekných stránkach si vždy našiel ničo komické. Alexandrijský sochári spracovávali žánre, ktoré Gréci považovali za jednoduché, alebo vulgárne. To sa neprejavovalo iba v Alexandrii, ale aj v celom gréckom svete. Potvrdzujú to malé brondzové plastiky, ktoré sú veľmi príbuzné sochám, ktoré sa našli vo vraku lode so sochami.