Vývin Európskej únie v období po druhej svetovej vojne

Prvotným cieľom Európskej únie v povojnovom období rovnako ako dnes bolo zabezpečiť mier, prosperitu a novú budúcnosť pre kontinent, ktorého celková infraštruktúra bola silno narušená. Najprv bolo nutné zaistiť mier čo vyvrcholilo do vzniku Severoatlantickej aliancie (NATO) a Západoeurópskej únie (Zeú). NATO (Severoatlantický obranný pakt alebo Severoatlantická aliancia) bolo založené 4.4. 1949 vo Washingtone ako mnohostranná obranná aliancia. Činnosť týchto organizácií bola zameraná na vojenské a bezpečnostné otázky. Západoeurópska Únia je organizácia pre obranu, podobne ako NATO, a jej pôvod je mimo rámca Európskej Únie. Zložka Maastrichtskej zmluvy o jednotnej zahraničnej a bezpečnostnej politike po prvý raz vytvorila spojovací článok medzi Európskou Úniou a touto organizáciou, takže Západoeurópska Únia sa dá považovať za akúsi "predĺženú ruku" v oblasti obrany Európskej Únie. V roku 1949 bola založená Rada Európy, ktorej úloha bola prehĺbiť politickú spoluprácu medzi jednotlivými európskymi štátmi. Dôležité je, že európska únia nevznikla hneď, ale jej vzniku predchádzalo mnoho organizácií, z ktorých sa postupne vyvinula až do dnešnej podoby. Jedným z prvých krokov k zjednoteniu bolo 18.4.1951 založenie Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ - ESUO, (ECSC - European Coal and Steel Community) takzvanej Montánnej únie. Šesť zakladajúcich štátov medzi ktorými boli Belgicko, Nemecká spolková republika, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko dali európskemu integračnému procesu reálnu podobu. Došlo k stimulácii trhu s montánnymi výrobkami a k zosúladeniu výrobnej politiky v tomto odvetví. Tým, že došlo ku kontrole v tejto oblasti, výroba zbraní a budovanie vojenského arzenálu bez vedomia ostatných členských krajín sa stala nielenže nemysliteľná, ale i materiálne nemožná. K tomuto sa pripojil aj rad ďalších výhod, ktoré rozvíjali prosperitu únie. Malo sa teda uskutočniť voľné obchodovanie s montánnymi výrobkami medzi členskými štátmi, mali sa zaviesť spoločné ochranné bariéry proti dovozu od nečlenov. V členských štátoch Montánnej únie sa mal umožniť aj voľný pohyb pracovných síl medzi montánnymi odvetviami. Tá istá výhoda sa mala poskytnúť aj kapitálu. Nastupujúca vedecko-technická revolúcia si priam vyžadovala spoločný postup v medzinárodnom rozsahu.

Montánne odvetvia boli na to priam stvorené a k vytvoreniu Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ prispel i fakt, že v ekonomikách západoeurópskych krajín patrili k najkoncentrovanejším hospodárskym odvetviam. Tento krok, ktorý včlenil produkciu uhlia a ocele - surovín kľúčového a strategického významu - do rámca jednej organizácie na stálo zabezpečil trvalý mier pre zakladajúce krajiny. Z politicko-vojenského hľadiska si stratégia studenej vojny vyžadovala spojiť Severoatlantickú alianciu s vhodnou materiálnou základňou a tou sa mala stať práve integrácia montánnych sektorov v Montánnej únii. Táto únia spočiatku stimulovala výrobu montánnych výrobkov. Umožnila presunúť výrobu na miesta kde sa dala rozvíjať racionálnejšie. Vyvolalo to však rast nezamestnanosti na pôvodných miestach výroby a ukázali sa aj mnohé iné problémy čo priamo alebo nepriamo súviseli s činnosťou Montánnej únie. Časom sa však ukázalo, že spoločný trh budovaný len pre montánne výrobky nie je dostačujúci. Preto ak štáty šestky aj naďalej chcú pokračovať v dynamickom tempe rozvoja tak je treba podniknúť ďalší rad krokov, aby sa integrácia rozvíjala. Obmedzený význam Montánnej únie sa prejavil v neskoršom období keď sa nedostatok montánnych výrobkov premenil na nadbytok. Spoločenstvo pre uhlie a oceľ nedokázalo udržať stabilné ceny montánnych výrobkov a ani zabrániť prepuknutiu energetickej krízy. Takisto k nestabilite prispela skutočnosť, že vyčlenenie montánnych odvetví pod nadnárodnú moc pri ponechaní ostatných odvetví v moci národných vlád viedlo k záujmovým konfliktom, ktoré v konečnom dôsledku brzdili integračný proces. Bolo teda nutné nájsť nové perspektívy integračného procesu. Neostalo sa len pri slovách keď po stretnutí hláv štátov Európskej šestky v talianskej Messine sa vydalo záverečné komuniké, ktoré rátalo so štyrmi projektmi: s vybudovaním európskej dopravnej siete, rozvojom obchodu s plynom a elektrickou energiou, vybudovaním colnej únie a so založením spoločnej organizácie pre mierové využitie jadrovej energie. Premietnuť tieto ciele do nového zmluvného dokumentu vôbec nebolo ľahké. Cieľavedomosť postupu európskeho zjednotenia prostredníctvom ekonomickej integrácie sa umocnila keď táto šestica podpísala zakladajúce zmluvy, známe ako Rímske zmluvy (Treaties of Rome) a založila tak 25.marca v roku 1957 Európske Spoločenstvo pre Jadrovú Energiu (Euratom - European Atomic Energy Community) a Európske Hospodárske Spoločenstvo - EHS, (EEC - European Economic Community). Menované tri spoločenstvá (ESUO, Euratom, EHS) tvoria až doteraz základ a jadro Európskej Únie.

Najväčší rozdiel medzi Montánnou úniou a organizáciami, ktorých založenie zachycujú rímske zmluvy je, že tento dokument ako prvý neformuluje len ekonomické ciele v súvislosti s budovaním regionálneho hospodárskeho komplexu. Európske hospodárske spoločenstvo od samého začiatku vystupovalo ako sila presadzujúca aj politické, právne a kultúrne zjednotenie Európy (pri politickom zjednotení sa to týka najmä kapitoly o začlenení Nemeckej spolkovej republiky a Berlína). Zriadenie spoločného trhu malo podporiť rozšírenie hospodárskej činnosti a zvýšiť životný štandard obyvateľstva. Tieto udalosti žiaľ neprebehli bez komplikácií. Slávnostné okamihy podpisovania Rímskych zmlúv so zámerom zjednotiť Európu, zatienil fakt, že do integračných procesov sa nepodarilo začleniť Veľkú Britániu. Je prirodzené, že každý z tých čo sa na príprave zmluvného dokumentu o založení EHS a Euratom, podieľal sa usiloval získať maximálne výhody a priniesť minimálne obete. Najzrejmejšie to bolo vidieť v už spomínanej delegácii Veľkej Británie, ktorá sa pôvodne na prípravách zúčastňovala. Neskôr však odmietla plány na nadbudovanie colnej únie, presadzovala obmedzenie integračného procesu len na pásmo voľného obchodu.
Za takýmto prístupom sa skrývala najmä snaha udržať jestvujúci preferenčný režim v rámci Commonwealthu a pokračovať v dovoze lacných potravín z mimoeurópskych a nečlenských krajín. Takisto Británia mala svoje vlastné "svety" kam mohla uniknúť v tejto dobe. Neskôr však z obáv pred stratou moci a kolónií sa pridala k štátom Európskeho Spoločenstva. Keď sa jej tieto predstavy nepodarilo, naplniť rokovania opustila. Problém tohto nezdaru pri začleňovaní Veľkej Británie do Európskych štruktúr vystúpil do popredia a začal znepokojovať štáty európskej šestky ako konkurenčné integračné zoskupenie s názvom - Organizácia pre Európsku Hospodársku Spoluprácu OEHS, (OEEC - Organization for European Economic Cooperation). Členské štáty čo túto organizáciu tvorili sa dohodli na založení Európskeho Združenia Voľného Obchodu, EZVO - (EFTA - European Free Trade Association). Proti "šestke" Európskych spoločenstiev sa na scéne objavila sedmička členských krajín OEHS. Spoločenstvo malo nasledujúcich členov: Veľká Británia, Dánsko, Nórsko, Švédsko, Rakúsko, Švajčiarsko (spolu Lichtenštajnskom) a Portugalsko. Úspechy šestky viedli troch členov OEHS (Dánsko. Veľkú Britániu a Írsko), k uchádzaniu sa o členstvo v Európskom spoločenstve. Až za 14 rokov, po dlhých a ťažkých vyjednávaniach, sa Veľká Británia začlenila do štruktúr, ktorými v čase ich tvorenia pohrdla. Toto zoskupenie nebolo však jedinou konkurenciou. Už 25.1.

1949 sa v Moskve v ZSSR (Zväz Sovietskych Socialistických Republík) zišli zástupcovia šiestich socialistických krajín (ZSSR, Poľska, Československa, Maďarska, Rumunska a Bulharska), aby podpísali zmluvu o založení RVHP, Rady Vzájomnej Hospodárskej Pomoci. RVHP tvorila prvú internacionálnu organizáciu socialistických štátov. Táto organizácia krajín strednej a východnej Európy paralelne pôsobila popri západných štruktúrach, akým bola aj Európska Únia. Kým ekonomiky štátov Európskej Únie sa riadia výhradne podľa zásad trhového hospodárstva, ktoré je založené na individuálnych plánoch jednotlivých firiem a ich činnosť sa koordinuje prostredníctvom trhu, kde základom tohto hospodárstva je prevaha súkromného vlastníctva kapitálových statkov (v tejto ekonomike existujú samostatné trhové subjekty, ktoré slobodne podnikajú v podmienkach slobodnej trhovej súťaže). Tak tomuto systému tvoria silný protiklad práve štáty RVHP. Nezanedbateľná odlišnosť od západných štruktúr súvisí najmä so systémom centrálneho plánovaného hospodárstva zaužívaným v členských krajinách RVHP. V riadenom hospodárstve sa hospodárska činnosť riadi jedným plánom a existuje neobmedzená podriadenosť hospodárskych jednotiek centru. Cena a trh si v tomto hospodárstve nemôžu dostatočne plniť svoje funkcie. V príkazovej ekonomike prevláda štátne vlastníctvo a monopolné postavenie výrobcov, existuje centrálny národohospodársky plán, centrálne sú stanovené ceny všetkých tovarov a služieb, ale aj miezd atď. Vráťme sa však naspäť k Európskemu spoločenstvu (pôvodný názov bol Európske hospodárske spoločenstvo) a k všetkému čo ho tvorí. Európskej jednote a celistvosti výrazne pomohla zmluva, ktorá zmenila tvár Európy. Hovorím o Zlučovacej zmluve (Merger Treaty), ktorá vstúpila do platnosti 1.Júla roku 1967. Táto zmluva zlúčila výkonné orgány troch Európskych spoločenstiev (ESUO, EHS a Euratom). Tento krok výrazne posunul vpred a dal zelenú integračným ambíciám. Integračné snahy nepadli vždy na úrodnú pôdu. Mnohokrát sa stretli s politickou nevôľou zúčastnených strán. Mohol by som spomenúť nezdar v roku 1954 pri utváraní Európskeho Obranného Spoločenstva, kde Francúzske Národné Zhromaždenie odmietlo ratifikovať Zmluvu o založení tohto spoločenstva a tým aj Zmluvu o založení Európskeho politického spoločenstva. Poznáme ešte niekoľko prípadov kedy rôzne iniciatívy stroskotali pre nezmieriteľné názorové rozdiely zúčastnených. Nezhody veľmi ovplyvňovali neskorší rast a rozvoj Európskeho Spoločenstva, neraz viedli až k dezintegrácii. V decembri roku 1969 sa hlavy štátov stretávajú na Haagskom summite k rozhovorom o dobudovaní jednotného trhu, väčšej integrácii a rozšírení Európskeho spoločenstva.

Dohodli sa na etapovitom vybudovaní hospodárskej a menovej únie (EMU) do roku 1980, o urýchlení integrácie a spolupráce v politickej oblasti. Realizácia týchto ambicióznych projektov musela v sedemdesiatych rokoch čeliť rozsiahlym politickým roztržkám a silnej hospodárskej a finančnej kríze, ktorá výrazne zachladila všetky integračné snahy. 22. január 1972 sa do kroniky Európskej únie zapísal ako deň kedy sa podpísala zmluva o vstupe Dánska, Írska, Veľkej Británie a Nórska do Európskych spoločenstiev (Nórsky občania sa v referende vyjadrili proti vstupu do Európskych spoločenstiev a doteraz do nich nevstúpili). Nórsko ako krajina s obrovskými zásobami nerastných surovín (z toho vyplýva bohatstvo tejto krajiny) je v istom slova zmysle krajina sebestačná. Niežeby Nórsku Európska Únia nemala čo ponúknuť, ale 50% Nórov vidí v tejto organizácii viac nevýhod ako tých pozitívnych prínosov. Zo strany nórskych občanov došlo k obavám z dovozu lacných potravín z Európy a takisto zo zákazu lovu veľrýb. Nórsko ako jedna z krajín Európy z najčistejším životným prostredím a najprísnejšími ekologickými normami sa obávalo z povinnosti prijať zákony o životnom prostredí, ktoré by boli v nesúlade s pôvodnými zákonmi. Mnoho ďalších krokov bolo podniknutých smerom k lepšej budúcnosti od prvej myšlienky Spojených štátov Európskych, ale až 20. októbra 1972 dostalo Európske spoločenstvo konečný názov. Presne v tento deň hlavy vlád rozšíreného Spoločenstva súhlasia s transformáciou Európskeho Spoločenstva na Európsku úniu. Súčasne s týmto krokom prijímajú nový časový plán pre Európsku menovú úniu. V Júni 1985 v Európskych spoločenstvách zverejnili Bielu knihu o dobudovaní vnútorného trhu, ktorá zahrňovala komplex opatrení zameraných na odstránenie približne 300 druhov necolných bariér existujúcich medzi členskými štátmi Európskeho spoločenstva a brzdiacich vzájomný ekonomický pohyb. 1. Januára 1995 po podaní prihlášky a po vedení dlhých vstupných rozhovoroch sa Švédsko, Fínsko a Rakúsko definitívne pripájajú k Európskej Únii. Prijatím nových členov sa Európska Únia rozrástla na súčasných pätnásť členských krajín (v abecednom poradí Belgicko, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko, Švédsko, Taliansko, Veľká Británia). Počet krajín patriacich do Európskej Únie však nemusí byť konečný, čo potvrdzuje vysoký počet uchádzačov o členstvo v Európskej únii.

26.marca 1995 vstupuje do platnosti Schengenská dohoda, čo znamená zrušenie pasových kontrol medzi členskými krajinami, ktoré dohodu podpísali, čiže medzi krajinami Beneluxu, Francúzskom, Nemeckom, Portugalskom a Španielskom. Jedno z mnohých pravidelných stretnutí zástupcov štátov Európskej Únie na Európskej rade sa odohralo v hlavnom meste Španielska Madride. Dospelo sa k rozhodnutiu, že názov budúcej európskej meny bude Euro. Taktiež sa potvrdila skutočnosť, že časový plán zavedenia hospodárskej a menovej únie má zostať nezmenený. Od roku 2002 sa Euro stane výhradným zákonným platidlom pre členov hospodárskej a menovej únie. Už tu bolo raz povedané, že tri pôvodné európske spoločenstvá tvoria prvý - základný pilier Európskej únie. Amsterdamskou zmluvou (revidovaná Maastrichtská zmluva) sa pričlenili k tomuto základu ešte ďalšie dve zložky Európskej únie týkajúce sa sféry národnej suverenity. Prvou z týchto zložiek je Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (CFSP - Common Foreign and Security Policy) a druhou Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí (Internal Security). Týmto definitívne vznikla stabilná Európska Únia, ktorá doteraz stojí na už spomínaných 3 pilieroch, ktoré jej zaručujú mier a hospodársky rozvoj.