Kubánska raketová kríza

Keď John Fitzgerald Kennedy nastupoval do funkcie prezidenta Spojených Štátov Amerických, studená vojna bola v plnom prúde. Súperenie dvoch ekonomických, vojenských a ideologických veľmocí bolo hmatateľné v každej zahraničnopolitickej situácii. Politika masívnej odvety, ktorou sa riadila americká vláda, nútila USA vyrábať čoraz viac raketových, nukleárnych ale aj konvenčných zbraní. Výroba konvenčných zbraní bola podľa Američanov dôležitá, pretože napriek masívnemu zbrojeniu neverili, že hociktorá zo strán sa uchýli k ich použitiu. Americká vláda verila, že ak vypukne vojna, bude sa viesť konvenčnými metódami a nie nukleárnymi raketami. Výroba konvenčných zbraní zo strany Ameriky však znepokojovali Fidela Castra, ktorý až paranoidne očakával ďalšiu, rozsiahlejšiu inváziu na Kubu s cieľom vytlačiť komunizmus z Karibiku.

Vydieranie a hrozba použitia jadrových zbraní sa stali nebezpečnou hrou s ohňom. Svet si to jasne uvedomil, keď v októbri 1962- počas krízy ktorú vyvolalo rozmiestnenie sovietskych rakiet stredného doletu na Kube. Chruščov sa rozhodol umiestniť ich na Kubu najmä preto, aby posilnil postavenie Moskvy v kategórii jadrových zbraní voči Washingtonu. Dlhodobým cieľom sovietov, ktorý dosiahli až za Brežneva, bolo vyrovnať sa USA v oblasti jadrových zbraní. Toto úsilie bolo inšpirované skôr politicky ako vojensky, pretože Sovietsky zväz mal už v poslednom období Chruščovovej vlády vierohodný zastrašovací prostriedok. Keďže sovietsky zväz v pretekoch zbrojenia výrazne zaostával za spojenými štátmi, najlacnejším spôsobom ako presvedčiť, že rovnosť na poli jadrových zbraní sa už dosiahla, bolo klamstvo. Chruščov mal vo zvyku chvastať sa neexistujúcimi úspechmi Sovietov. Jeho neustále vystatovanie malo v mnohých prípadoch opačný účinok. V roku 1960 podporilo v USA paniku okolo scenára o nedostatku rakiet a prispelo tak k mohutnému zvýšeniu arzenálu jadrovej výzbroje Kennedyho vlády.

Lacnejšiu alternatívu rozmiestnenia gigantických ICBM (medzikontinentálnych balistických striel) ponúkalo inštalovanie rakiet so stredným doletom bližšie k hraniciam Spojených štátov. Zlatú príležitosť ponúkol vznik komunistického režimu pod velením Fidela Castra na ostrove Kuba, ktorý je od pobrežia Floridy vzdialený len asi 150 kilometrov. Sovietske rakety typu SS-4 (SS- znamená typ rakety zem-zem. Surface to surface) s doletom asi 1900 kilometrov by zasiahli ciele v rovnakej vzdialenosti ako je Washington. Typ SS-5 má ešte dlhší dolet takže by pokryl väčšiu časť Spojených štátov. Na rozmiestnenie rakiet bol ešte jeden dôvod. Neslávny výsledok s vylodením v Zátoke svíň (Bay of Pigs) doslova vrhol Castra do náručia Moskvy. Na rozdiel od východoeurópskych spojencov Moskvy, ktorým komunistický režim nanútil Stalin, Castro prijal tento systém z vlastnej vôle. Incident v zátoke svíň potvrdil Castrove najhoršie obavy zo zámerov Washingtonu voči Kube. Zo strany ZSSR bolo nutné brániť Kubu. Veľký problém bolo aj presvedčiť Castra o nevyhnutnosti umiestnenia jadrových zbraní na jeho ostrove. Castro nakoniec Chruščovovu ponuku prijal, nie však z pohnútok brániť Kubu, ale celý socialistický tábor.

Po Castrovom súhlase sa rozbehla mohutná operácia. Od júla do októbra sa na Kubu prepravilo 43 000 sovietskych vojakov, sovietskych tankov, protilietadlové rakety, 42 rakiet typu SS-4 a iné vojenské vybavenie. Všetko na zabezpečenie prevádzky, a v prípade amerického útoku aj obrany. Rakety typu SS-5 na Kubu nikdy neprišli. Výnimočnosť tejto operácie zvyšovala skutočnosť, že prebehla v úplnom utajení. Chruščov zakázal akúkoľvek korešpondenciu týkajúcu sa tejto operácie. Kontakt sa udržiaval výlučne prostredníctvom osobných poslov. Sovietski vojaci prišli na Kubu prevlečení ako obyčajní turisti a po príchode dostali kubánske vojenské uniformy. Vojenské zariadenia sa vykladali pod rúškom tmy. Všetko, čo sa muselo prepravovať na palube, bolo prikryté plachtami a jadrové bojové hlavice boli obložené olovom, aby sa predišlo detekcii rádioaktívneho žiarenia. Vysoké utajenie bolo výslovným želaním Chruščova, ktorý chcel pred Kennedyho postaviť pred hotovú vec.

V nedeľu 14. októbra preletelo nad západnou Kubou špionážne lietadlo U-2. Fotografie, ktoré spravilo asi 150 kilometrov západne od Havany nad San Cristóbal, na druhý deň pozorne skúmali analytici CIA. Dospeli k záveru, že na fotografiách je zobrazená základňa jadrových rakiet stredného doletu. 16. októbra zvolal Kennedy schôdzku vojenských a občianskych činiteľov. Skupina týchto ľudí sa stala známa pod menom ExComm- Výkonný výbor Rady bezpečnosti štátu. Bez prestávky zasadala nasledujúcich 13 dní počas trvania krízy.

Pre vonkajšieho pozorovateľa mohlo byť rozmiestnenie sovietskych rakiet SS-4 jednoducho odpoveďou na predchádzajúce rozmiestnenie amerických rakiet jupiter v Turecku. USA v tom však videlo zásadný rozdiel. V Turecku sa rakety nerozmiestňovali tajne. Ich inštalácia bola súčasťou známeho, nie však všetkými obdivovaného obranného opatrenia NATO.

Kennedy sa dostal do slepej uličky. V čase, keď sa o raketách na Kube ešte nevedelo, varoval Moskvu, že akákoľvek udalosť takéhoto druhu by mohla vyvolať aj tie najvážnejšie dôsledky. Kennedy mal aj záväzky voči svojim spojencom v NATO, ktorý pozorne sledovali ako sa zachová. Ak by totiž nezakročil dosť razantne, stratil by ich dôveru. Ak by Washington nereagoval, bol by to signál, že nie je schopný brániť Sovietom v agresii hocikde inde na svete. Navyše, Soviety mohli nadobudnúť pocit, že bez následkov zostanú aj ich ďalšie kroky.

ExComm mal na výber tri možnosti. Prvá- nič nerobiť, bola vzhľadom na Kennedyho predošlé varovanie nemysliteľná. Ďalšou možnosťou bolo zaviesť námornú blokádu Kuby, a zabrániť tak úplnému rozmiestneniu sovietskych rakiet, hoci v tom čase USA nemali istotu, či sa na Kubu dopravili jadrové hlavice pre tieto rakety. Tretia možnosť ponúkala letecký útok na raketové základne. Po tejto operácii by pravdepodobne nastala rozsiahla invázia. Najrozumnejšia sa stala myšlienka blokády, ktorá kvôli medzinárodnému právu dostala provokatívny názov karanténa. Súčasne však prebiehali aj prípravy inváznych jednotiek, čo o niekoľko dní takmer vyvolalo paniku na Kube. Mnohí sa obávali že by toto opatrenie mohlo viesť k otvorenému konfliktu medzi dvoma superveľmocami. Celý svet sledoval, a čakal, či sa sovietske lode otočia. Našťastie tomu tak bolo. To však ešte nebol koniec krízy. Kennedy trval na odstránení sovietskych útočných zbraní z Kuby. To mala byť cena za zrušenie blokády okolo ostrova. Aby pridal svojim slovám na vážnosti, uviedli sa do pohotovosti americké strategické sily na celom svete.

Kým Washington čakal na Chruščovovu odpoveď, ubiehali dni mučivého napätia. Nakoniec 25. októbra poslal Chruščov emotívny list, v ktorom navrhoval, že sovietske rakety stiahnu, ak sa Spojené štáty zaviažu, že nenapadnú Kubu. Nasledujúci deň, keď ExComm prerokúval Chruščovovu ponuku, prišiel z Moskvy list prísnejšieho znenia, ktorý požadoval stiahnutie rakiet Jupiter z Turecka. Ďalšia správa hovorila o zostrelení amerického špionážneho lietadla na Kubou, a Washington chybne predpokladal, že príkaz prišiel z Moskvy. V mestách USA začala ľudí zachvacovať panika. Tento deň vstúpil do histórie ako čierna sobota.

ExComm nakoniec vypracoval stručnú odpoveď ktorej obsah bol, že Washington nebude rokovať, kým sa neodmontujú a neodvezú rakety z Kuby. Ale správa, ktorú odoslali osobitne, dve požiadavky Chruščova spĺňala. Sľubovala, že Spojené štáty nenapadnú Kubu ak sa odstránia sovietske rakety z Kuby, a Kennedy prisľúbil, že po urovnaní kubánskej krízy stiahne rakety jupiter z Turecka.

Chruščov dal príkaz na stiahnutie. Jeho hazardný ťah nevyšiel. Dúfal, že ohrozením Spojených štátov zvýši prestíž ZSSR ako superveľmoci. Namiesto toho museli sovietske raketové jednotky znášať poníženie z odchodu z Kuby pod americkým dozorom. Neformálne záväzky obsiahnuté v Kennedyho posolstve Chruščovovi neboli veľmi dôležité. Kennedy chcel zastarané rakety jupiter, ktorých sa Chruščov tak obával stiahnuť už pred začatím kubánskej raketovej krízy. Dôležitejšie pre Kennedyho bolo, aby nestratil tvár stiahnutím rakiet pod nátlakom. Preto sa jeho záväzok držal v tajnosti. Významný nebol ani Kennedyho záväzok nepodniknúť inváziu na Kubu. Po neúspechu v Zátoke svíň rok predtým totiž Spojené štáty neplánovali ďalšiu inváziu, aj keď Washington naďalej podporoval a financoval sprisahania proti Fidelovi Castrovi. Na druhej sa strane sa o Chruščovovi vytvoril názor, že zradil svojho spojenca v treťom svete. Pre Castra bol tento fakt o to ťaživejší, že to bol Chruščov, ktorý ho presvedčil, aby prijal rakety, ale rozhodnutie o ich stiahnutí už urobil bez akejkoľvek konzultácie s ním. Chruščov vyslal na udobrenie si Castra celý diplomatický zbor, vedený Anastasom Mikojanom.

O niečo neskôr, po ukončení krízy, vyšli na povrch niektoré otázky. Znalci medzinárodného práva prehlasovali, že do konfliktu mala od začiatku byť zapojená aj Organizácia Spojených Národov. Kennedy odpovedal: „Národná bezpečnosť je prvoradá, nemôžeme vyjednávať s hlavňou namierenou na naše hlavy (...) ak oni neodstránia rakety a neobnovia status quo rýchlo, budeme to musieť urobiť sami.“6 Kennedyho vláda nemala záujem do konfliktu zaťahovať OSN napriek mnohým požiadavkám odborníkov a iných štátov. OSN bolo v tej dobe aktívne zapojené aj do iných konfliktov tej doby, napríklad v Berlíne či v Afrike. USA však potrebovali konať rýchlo. Keby sa do konfliktu zamiešalo OSN, trvalo by večnosť, kým by prijalo nejakú rezolúciu, a ešte dlhšie, kým by sa uviedla do praxe. Do tej doby by už ZSSR malo na Kube vybudovanú nedobytnú jadrovú pevnosť a všetkými raketami by mierili na Washington. „Kennedyho stúpenci vychvaľovali jeho odvahu; jeho odporcovia namietali, že riskoval nukleárnu katastrofu, keď tichá diplomacia by bola miestnejšia.“7

Kubánska raketová kríza mala aj svoje pozitíva. Robert McNamara, Kennedyho minister obrany hovorí: „Najväčším prínosom kubánskej raketovej krízy bolo lepšie pochopenie nebezpečenstva jadrovej vojny. Pochopenie nebezpečenstva trvalej a pritom nekonečnej kombinácie ľudskej omylnosti a jadrových náloží. Chruščov i Kennedy si zaumienili, že kríza sa musí stať vecou minulosti a že treba napredovať na základe tesnejšej spolupráce.“8

Jednou z príčin pomalého napredovania v kríze bola pomalá a nejasná komunikácia medzi dvoma stranami. Preto sa v roku 1963 medzi Moskvou a Washingtonom zaviedla takzvaná horúca linka. Zabezpečila dobre zabehnutú a bezprostrednú metódu komunikácie cez ďalekopis, čím sa nahradili v časoch krízy často improvizované kontakty.

Kennedyho úspech posilnil na strane Ameriky aroganciu moci- vieru, že otvorené problémy svetovej politiky je možné riešiť vojenskými prostriedkami. Sám Kennedy však tento postoj nezastával. Naopak u neho skúsenosť s krízou viedli k silnému pocitu zodpovednosti. Nebola teda náhoda, že sa začala prejavovať aj druhá stránka jeho zahraničnej politiky, a síce snaha o americký príspevok k mieru a o urovnanie vzťahov medzi USA a ZSSR. Vo svojej reči na Americkej univerzite vo Washingtone definoval Kennedy nový americký postoj k problémom vojny a mieru. Vyložil tu „stratégiu mieru“, ktorá znamenala revíziu postojov jeho administratívy v otázke odzbrojenia, ku studenej vojne a v pomere k Sovietskemu zväzu. Prezident vyzdvihol spoločný záujem obidvoch krajín o spravodlivom a skutočnom mieri a zastavení pretekov v zbrojení.

Dňa 5. augusta 1963 podpísali vlády USA, Sovietskeho zväzu a Veľkej Británie v Moskve dohodu o zákaze atómových pokusov v atmosfére, vo vesmíre a pod vodou. „Táto zmluva o zákaze atómových pokusov bola prvou dôležitou dohodou medzi oboma veľmocami a bola prvým krokom ku kontrole zbrojenia a znižovaniu napätia. Tesne za ňou nasledovala dohoda o nevynášaní objektov s atómovými zbraňami do vesmíru.“9