Vojna vo Vietname

Začiatočná zaangažovanosť Spojených štátov vo Vietname bola odpoveďou na víťazstvo komunistov v Číne. Na konci druhej svetovej vojny mal Washington v úmysle rozbiť koloniálne ríše Británie a Francúzska. Na začiatku 50. rokov financoval boj Francúzov v Indočíne s prevažne komunistickými silami Viet Minh, ktoré viedol Ho Či Min.

Američania francúzsku vojnu platili, dodávali im výstroj a výzbroj a poskytovali úvery francúzskej vláde. Ale až neskôr, keď sa v Ženeve konala v roku 1954 mierová konferencia, ktorá mala ukončiť francúzsku vojnu vo Vietname, si Francúzi uvedomili, že Američania vedú akúsi križiacku výpravu proti komunizmu. „Chceli rozdrviť komunizmus vo Vietname, aby vyvolali reťazovú reakciu a zapôsobili na ostatné komunistické štáty, najmä Čínu.“10

Ženevská konferencia nasledovala po porážke Francúzov silami Viet Minh, ktoré obliehali a dobili pevnosť Dien-bien-phu. Na konferencii sa dohodlo prímerie. „Aby sa oddelili bojujúce strany, prijalo sa rozhodnutie, že sily Viet Minhu sa presunú na sever od 17. rovnobežky a Francúzi a Vietnamci bojujúcimi pod ich vedením sa presunú na juh.“11 Voľby vo Vietname v roku 1956 mali prebehnúť pod medzinárodnou kontrolou. Ale Ngodinh Diem, silný muž južného Vietnamu, odmietol povoliť účasť juhu na plánovaných voľbách a v roku 1955 zorganizoval referendum, ktoré zrušilo monarchiu a južný Vietnam sa stal republikou.

Diktátorská politika prezidenta Diema a jeho spoliehanie sa na katolícku menšinu vo vláde pripravila pôdu pre opozíciu proti jeho vláde. Niektorí prívrženci Viet Minhu, ktorí sa po konferencii v Ženeve presunuli na sever, sa vrátili na juh, aby sa zapojili do občianskej vojny proti nepopulárnemu režimu Diema. Finančná a vojenská pomoc Spojených štátov prezidentovi Diemovi za Eisenhowerovej vlády sa zvyšovala. Washington chcel postup komunizmu vo Vietname zastaviť tak, ako predtým v Kórei. Vietnam bol učebnicovým príkladom politiky zadržiavania. Základným problémom bola hrozba marxistického imperializmu Sovietov.

O tom, že boj vo Vietname je jasným príkladom komunistickej agresie, ktorú riadi Moskva, neboli presvedčený všetci tvorcovia americkej politiky. Mnohí tvrdia, že išlo o nacionalistický konflikt, a v týchto dňoch sa ukazuje, že Moskva nevyvíjala úsilie, ktorého cieľom bolo dostať sa s USA do nepríjemnej situácie kvôli nejakému lokálnemu konfliktu. Tento konflikt sa zrodil zo všeobecnej mánie o sovietskej hrozbe.

Celkový vývin v Spojených štátoch smeroval k rozsiahlejšej angažovanosti vo Vietname. Za Kennedyho sa americká pomoc južnému Vietnamu vystupňovala. Na pomoc tamojšej vláde vo vojne proti povstalcom prišli tisícky vojenských poradcov. Prvá fáza eskalácie bola v podstate odpoveďou na vytvorenie komunistami ovládaného Národného frontu za oslobodenie Južného Vietnamu (NLF). Vznikol v decembri 1960, aby koordinoval boj proti Diemovi. Podľa Henryho Kissingera, poradcu pre otázky bezpečnosti štátu v Nixonovej vláde, to bola Kennedyho administratíva, ktorá rozhodla o rozsiahlom angažovaní sa. Uvedomovali si, že existuje možnosť partizánskej vojny a mysleli si, že Vietnam sa stane príkladom, na ktorom, ukážu, že ani partizánska vojna nemôže uspieť. Samozrejme vedeli, že v partizánskej vojne v juhovýchodnej Ázii by Sovieti sami nebojovali.

Keby bola vláda Južného Vietnamu populárnejšia, mohol byť boj proti povstalcom podporovaný americkými zbraňami a poradcami účinný. Ibaže Diemov korupčný systém si znepriatelil väčšiu časť Južného Vietnamu. Fakt, že Kennedy bol determinovaný vo Vietname pokračovať bol citeľný počas celého jeho funkčného obdobia. Bol to Kennedy kto rozhodol, že prezident Južného Vietnamu musel byť odstránený z funkcie. A to nie len pre korupčnú vládu, ani preto, že Diemova vláda utlačovala budhistov, ale preto, že Kennedy cítil, že Diem sa stal neprekonateľnou prekážkou na ceste k víťazstvu vo Vietname. Takže keď napomenutia z Washingtonu nemali žiaden efekt, bol to Kennedy, kto povolil puč, ktorý vyústil do zosadenia prezidenta Diema a jeho následnej vraždy (to posledné nebol priamy Kennedyho príkaz, ale nikto nemôže tvrdiť, že takýto koniec nepredpovedal). Aj toto jasne poukazovalo na americkú vôľu vo Vietname pretrvať.

Nasledovalo niekoľko rýchlo striedajúcich sa vlád, čo situáciu v žiadnom prípade nezlepšovalo. Spojené štáty stáli pred voľbou: Buď sa zmieriť s víťazstvom Národného frontu, alebo prevziať väčšiu časť bojov na seba. Mnohí americký vojenský činitelia pochybovali o priamej a rozsiahlej účasti Spojených štátov vo Vietname. Je ťažké povedať, aké mal Kennedy plány s Vietnamom do budúcnosti. Po jeho smrti si do prezidentského kresla sadol jeho viceprezident Lyndon Johnson. V priebehu jeho obdobia americká angažovanosť eskalovala do katastrofických scenárov. V priebehu troch rokov vzrástol počet vojakov Spojených štátov vo Vietname na 550 000.
Problém Kennedyho vlády, čo sa týka Vietnamu, spočíval v tom, že ho podobne ako Zátoku Svíň zdedil po predchádzajúcich prezidentoch. Už dlhší čas bol ľud Južného Vietnamu podporovaný zo strany USA. A tak keď nastúpila Kennedyho vláda, bola to situácia, ktorá už bola na mape studenej vojny. Stiahnutie sa nepripadalo do úvahy. Nestiahnutie amerických vojenských poradcov z Vietnamu, kým sa to ešte relatívne dalo, je dodnes silne kritizovanou epizódou v Kennedyho funkčnom období. V dobe jeho vlády sa počet poradcov vyšplhal zo 1364 na 15 500.

Kennedy sám však už pred desaťročím pred jeho nastúpením do funkcie hovoril na tému, ktorú už neopustil: sila samotná nestačí k zastaveniu komunizmu. Americký spojenci k víťazstvu potrebujú vybudovať politické predpoklady:12 „Zastaviť ťaženie komunizmu na Juh je rozumné, avšak nemožno sa spoliehať len na silu zbraní. Ide skôr o to, aby v týchto oblastiach vzniklo silné miestne antikomunistické cítenie, ktoré by sa stalo hlavnou silou obrany, než by sme sa mali spoliehať na generála Lattra (francúzskeho generála v Indočíne).13

Záver

1000 dní stačilo prezidentovi Johnovi Fitzgeraldovi Kennedymu aby sa navždy zapísal do dejín. V období medzi rokmi 1960 až 1963 sa musel vysporiadať s mnohými vnútropolitickými, zahraničnopolitickými ale aj súkromnými problémami. Myslím že jeho osobnosť si zasluhuje ak nie obdiv, tak aspoň zamyslenie.

John F. Kennedy bol taktiež iniciátorom Mierového zboru (Peace Corps), ktorý založili spolu s Humbertom Humphreyom v roku 1961. Mierový zbor vysiela odborne vzdelaných dobrovoľníkov do krajín tretieho sveta, aby tam pomáhali pri riešení hospodárskych a sociálnych problémov. Za niekoľko rokov od jeho založenia patrilo do Mierového zboru niečo vyše 10 000 dobrovoľníkov a tým sa stal jedným z najúspešnejších projektov J.F. Kennedyho vlády. K ďalším úspešným projektom patrí aj vesmírny program Apollo. Sám Kennedy sa veľkou mierou pričinil o jeho schválenie v kongrese. Vtedy sľúbil americkému ľudu, že ľudská noha stúpi na povrch mesiaca do konca 60. rokov. Tento sľub sa podarilo splniť posádke vesmírnej lode Apollo 11, v roku 1969.

Kennedy patrí k najpopulárnejším prezidentom USA; ale aj tak, niekoľko kritikov vyhlasuje, že táto reputácia je veľmi nezaslúžená. Aj keď bol mladý a charizmatický, mal málo času na dosiahnutie veľkých vecí počas jeho funkčného obdobia. Vychádzajúc z tejto myšlienky, jeho nesmierna popularita vychádzala z faktu, že jeho krátky čas prezidentovania bol poznačený mnohými optimistickými programami, ktoré mali byť veľkým prínosom pre USA, jeho ľudí, a celý svet. Kennedyho funkčnému obdobiu chýbali škandály a kontroverzie badateľné u iných prezidentov, ktorý vykonávali funkciu dlhšie.

Kennedyho meno nesie aj fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov na Harvardovej univerzite, a Kennedyho politická škola vo Washingtone sa radí k jednej k najuznávanejších vo svojej špecializácii na svete.

Kennedy bol prvým veľkým politikom nového veku. Svoju politiku formoval a získaval pre ňu podporu pomocou nových technologických techník- televízie a prieskumov verejnej mienky. Vždy hovoril ľuďom to, čo chceli počuť, a to s eleganciou, v dobrej nálade a s nasadením.14

1 Schäfter, Prezidenti USA, Praha 1995 s. 382
2 tamže, s. 384
3 Howard Cincotta, An Outline of American History, United States Information Agency, Washington, 1994 s. 305
4 Schäfter, Prezidenti USA, Praha 1995 s. 385
5 Kedy, Kde, Prečo a ako sa to stalo ? Kolektív autorov, 1997 Praha s. 395
6 Let the Word go North: The speeches, writings and statement of J.F.Kennedy 1947-1963, výber zorganizoval a úvod napísal Theodore C. Sorensen, Dell Publishing, New York, 1988, s. 376
7 Let the Word go North: The speeches, writings and statement of J.F.Kennedy 1947-1963, výber zorganizoval a úvod napísal Theodore C. Sorensen, Dell Publishing, New York, 1988, s. 371
8 Howard Cincotta, An Outline of American History, United States Information Agency, Washington, 1994 s.309
9 Matt Kachur: American presidents in World History, 2003 Washington s. 140
10 Howard Cincotta, An Outline of American History, United States Information Agency, Washington, 1994 s.315
11 tamže s. 316
12 Kissinger, Umenie diplomacie od Richelieua po pád Berlínskeho múru, Praha 1996 s. 676
13 Let the Word go North: The speeches, writings and statement of J.F.Kennedy 1947-1963, výber zorganizoval a úvod napísal Theodore C. Sorensen, Dell Publishing, New York, 1988, s. 371
14 Kedy, Kde, Prečo a ako sa to stalo ? Kolektív autorov, 1997 Praha s. 396