Obsah:

Úvod
Život a politická kariéra J.F.Kennedyho
Kubánska raketová kríza
Vojna vo Vietname
Záver Odkazy
Použitá literatúra
Prílohy

Úvod

Témou tejto seminárnej práce je charakteristika zahraničnej politiky amerického prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho. J.F. Kennedy dnes patrí medzi sporné postavy Bieleho domu. Po jeho zavraždení dominoval istú dobu u historikov ako aj u verejnosti mýtus o žiarivom hrdinovi skosenom náhlou smrťou. Dnes už sa odborná verejnosť na jeho prácu díva z kritickejšieho uhla pohľadu. Počas jeho prezidentovania sa na zahraničnopolitickej scéne objavilo niekoľko svetovú bezpečnosť ohrozujúcich udalostí. Práve preto mnohí jeho funkčné obdobie a politiku charakterizujú ako politiku kríz. Z tohto dôvodu som si ako tému na moju seminárnu prácu z predmetu Dejiny diplomacie II vybral práve jeho.

O politickom ako aj súkromnom živote J.F.Kennedyho bolo napísaných mnoho faktografických ako aj beletrizovaných diel. Je ťažké určiť ktoré zdroje sa môžu pokladať za hodnoverné, a ktoré sa opierajú o domnienky a konšpiračné teórie. Informačným zdrojom pre túto prácu boli najmä literatúra faktu zameraná na priebeh studenej vojny. Na túto tému bolo vydané obrovské množstvo kníh, informačných brožúr a autobiografických diel vtedajších zahraničnopolitických aktérov. Nemožno opomenúť ani nevyčerpateľné multimediálne zdroje, z ktorých som študoval najmä vtedajšiu zahraničnú korešpondenciu, veľkú časť autentických Kennedyho vyhlásení, smerníc pre zahraničnú politiku a pod. Životopisné údaje o amerických prezidentoch je možné nájsť prakticky všade. Mne sa v tomto smere stalo zdrojom biografické dielo Thomasa C. Reevesa.

Na nasledujúcich stranách sa budem stručne venovať osobe Johna Fitzgeralda Kennedyho. Ďalej rozoberiem niektoré zo zlomových momentov na zahraničnopolitickej scéne v ktorých sa angažovala jeho administratíva. Za najdôležitejšie považujem jeho politiku týkajúcu sa Kuby, Berlínsku krízu, a americké zasahovanie do situácie v Indočíne.

Život a politická kariéra Johna Fitzgeralda Kennedyho

John F. Kennedy sa narodil 29. Mája 1917 vo veľmi zámožnej anglicko-írskej katolíckej rodine v Brookline, štát Massachusetts, na predmestí Bostonu ako druhé z deviatich detí. Jeho otec Joseph P. Kennedy bol bankár, burzový maklér, multimilionár a vplyvným demokratom. Za Franklina Delana Rossevelta pôsobil v rokoch 1937 až 1940 ako vyslanec svojej zeme vo Veľkej Británii, kde mu mladý Kennedy robil sekretára.

John F. Kennedy študoval najmä na Harvardovej univerzite do roku 1940 politické vedy a medzinárodné vzťahy. Svoju diplomovú prácu, kritiku britskej politiky appeasmentu na Mníchovskej konferencii uverejnil v roku 1940 pod názvom „Why England Slept“ (Prečo Anglicko spalo). Kniha vzbudila živý ohlas.

V druhej svetovej vojne sa vyznamenal roku 1943 ako veliteľ hliadkového člnu v Tichom oceáne. Jeho loď ťažko poškodil japonský torpédoborec, Kennedy a väčšina posádky sa zachránili. Od tej doby trpel bolestivým ochorením chrbtice.

Na konci vojny písal ako reportér o založení Organizácie spojených národov v San Franciscu a referoval o Postupimskej konferencii. Jeho politická dráha začala roku 1946 pri voľbách do kongresu, kde bol zvolený do snemovne reprezentantov za demokratickú stranu. Podporoval Trumanov „Fair Deal“, kritizoval však prezidenta za to, že proti komunizmu v Číne nepostupuje dosť razantne. „Doba jeho poslaneckej činnosti vo Washingtone, aj po ďalších úspešných voľbách v rokoch 1948 a 1950, prebiehala skôr v tichosti, bez výnimočných udalostí.“1

Vo voľbách do senátu sa mu však v roku 1952 podarilo poraziť republikánskeho kandidáta Henryho C. Lodgea. Od roku 1953 bol členom federálneho senátu vo Washingtone, kde sa zasadzoval o svoj rodný štát Massachusetts a podporoval boj proti domácim komunistom bez toho, aby výslovne podporoval metódy „kladiva na komunistov“, senátora McCarthyho.

Roku 1956 sa oženil s atraktívnou dvadsaťštyriročnou Jacqueline Bouvierovou, dcérou newyorského bankára, ktorá neskôr, ako prvá dáma podstatnou mierou vytvárala kultúrnu atmosféru v Bielom dome. V rokoch 1957, 1960 a 1963 sa narodili dcéra a dvaja synovia. Mladší chlapec zomrel už v kojeneckom veku.
Roku 1956 Kennedymu tesne unikla nominácia na demokratického viceprezidenta. Prehral proti senátorovi Kefauverovi. Od tej doby, a po svojom znovuzvolení do senátorského kresla v roku 1958 cieľavedome pripravoval svoju nomináciu ako kandidáta demokratickej strany na prezidentské voľby roku 1960. Kennedyho mladosť a činorodosť, príťažlivý zovňajšok, vlastný majetok, rodinné zázemie, politický vplyv jeho otca a zavčasu vytvorený politický štáb vytvorili pre to priaznivé podmienky.
Kennedyho politický postoj a chovanie v každodennej politike boli v v tej dobe ešte nevyhranené a pragmatické, často ich určoval taktický ohľad na pomery v jeho rodnom štáte Massachusetts. Ctižiadostivý politik, ktorého zaujímal predovšetkým vlastný politický vzostup, nepatril do kruhu výrazne liberálne orientovaných demokratov. Skôr patril k pragmatickejšiemu stredu. Voči senátorovi McCarthymu, ktorého križiacke metódy senát roku 1954 odsúdil, sa správal s opatrnou neutralitou. McCarthy patril k priateľom rodiny, jeho brat Robert dokonca pracoval v jeho štábe. Ako senátor sa Kennedy v polovici päťdesiatych rokoch nijak zvlášť neangažoval pre požiadavky afroameričanov za občianke práva, ani pre celonárodné programy s bojom s nezamestnanosťou. Hovorí sa, že počas cestovania v rámci svojej predvolebnej kampane sa prvýkrát stretol s chudobou. V tom čase patrilo približne 32 miliónov Američanov, čiže okolo 19 percent obyvateľstva, k chudobe, ktorých príjmy ležali pod hranicou 2500 dolárov na jednu štvorčlennú rodinu.

Kennedymu sa po rade úspechov v predvolebných kolách, kde porazil demokratických rivalov Huberta Humphreya, Lyndona Johnsona a Stuarta Symingtona, podarilo získať v júly 1960 nomináciu na prezidentského kandidáta už v prvom kole volieb na federálnom zjazde demokratickej strany v Los Angeles.2 Na jeho osobný návrh sa kandidátom na viceprezidenta stal Lyndon Johnson, pôvodom z Texasu a vodcom straníckej väčšiny v senáte. Johnsonovp vplyv v Kongrese a podpora zo strany južných štátov sľubovali pre nastávajúce voľby isté výhody, ktoré si Kennedy chcel poistiť.

S prijatím kandidatúry ohlásil Kennedy voličom svoj program, ktorý mala byť politická zmena. Pre nový politický smer razil Kennedy termín „New Frontier“, nové obzory, za ktorými ležia „neprebádané oblasti vedy a vesmíru, nevyriešené problémy vojny a mieru, nezvládnuté zbytky nevedomosti a predsudkov, nezodpovedané otázky biedy a prepychu. Nové obzory sú tam, či si to želáme alebo nie.“3 Protikandidát J.F.Kennedyho bol republikánsky Eisenhowerov viceprezident Richard Nixon. Poukazoval na kritickú situáciu v ekonomike, vysokú nezamestnanosť, klesajúce príjmy farmárov, problémy v školstve a na klesajúcu vážnosť USA v zahraničí. Odsudzoval Eisenhowerovu zahraničnú politiku, ktorá podľa neho spočívala iba na pretekoch v zbrojení a v studenej vojne.

Voľby skončili veľmi tesným víťazstvom Kennedyho s náskokom menším ako 120 000 hlasov pred republikánskym Nixonom. Podľa elektorov to bolo 313:219 hlasov v prospech Kennedyho. Kennedy síce zvíťazil vďaka svojmu programu politických zmien, voľby však zreteľne ukázali, že polovica Američanov tieto zmeny nepokladali za nevyhnutné. V Kennedym sa do Bieleho domu po prvý krát nasťahoval katolícky prezident. So svojimi 43 rokmi bol tiež najmladším zvoleným prezidentom. Iba Theodor Roosevelt bol pri nástupe do úradu mladší, ten sa však k prezidentskému kreslu dostal skrz funkciu viceprezidenta.4

Zloženie Kennedyho administratívy bolo nejednotné a rozporné. Mnoho ministrov bolo príslušníkmi východopobrežného establishmentu s dobrými stykmi na Wall street.
Jeho ministrom zahraničia bol Dean Rusk, minister spravodlivosti bol jeho neskôr taktiež zavraždený brat Robert. Ako poradcovia pre zahraničnú politiku a diplomati v jeho administratíve pracovali John Galbraith a George Kennan.

Skoro ihneď po inaugurácii sa jeho vláda ocitla v kríze. Bola to neúspešná invázia asi 1500 kubánskych emigrantov, cvičenými americkou tajnou službou, na Kubu s cieľom zvrhnúť režim Fidela Castra. Táto akcia sa skončila absolútnym fiaskom. Kennedy bol za tento čin kritizovaný. Kritika na jeho stranu nieje na úplnom poriadku, pretože on iba schválil dlhoplánovanú a pripravovanú akciu, ktorej veľká časť vznikla za predchádzajúceho prezidenta. V roku 2006 túto akciu historici zhodnotili ako 8. najhoršiu v dejinách amerických prezidentov.

John Fitzgerald Kennedy zastával svoju funkciu presne 1000 dní. Počas tohto obdobia sa musel vysporiadať s mnohými problémami zahraničnej a domácej politiky. Okrem problémov okolo Kuby to vo svete bolo rozširovanie komunizmu, hlavne v Číne, Laose, Vietname. Ďalej to bol zdanlivo neriešiteľný status Berlína ktorý bol od konca druhej svetovej vojny stredobodom pozornosti a akýmsi frontom medzi východom a západom.

Americký prezident John F. Kennedy bol počas svojej návštevy texaského Dallasu dňa 22. novembra zavraždený. Politické pozadie činu dodnes nebolo objasnené. Vrahom bol Lee Harvey Oswald, procastrovský aktivista. Ešte pred tým, ako mohol vypovedať ho však v priamom prenose pred policajnou stanicou zabil Jack Ruby. Existuje nespočetné množstvo teórií, ktoré sa snažia objasniť tieto udalosti. „Správa riaditeľa FBI cituje, že Oswald konal sám a že Rubyho motívom bola osobná pomsta.“5Kubánska raketová kríza

Keď John Fitzgerald Kennedy nastupoval do funkcie prezidenta Spojených Štátov Amerických, studená vojna bola v plnom prúde. Súperenie dvoch ekonomických, vojenských a ideologických veľmocí bolo hmatateľné v každej zahraničnopolitickej situácii. Politika masívnej odvety, ktorou sa riadila americká vláda, nútila USA vyrábať čoraz viac raketových, nukleárnych ale aj konvenčných zbraní. Výroba konvenčných zbraní bola podľa Američanov dôležitá, pretože napriek masívnemu zbrojeniu neverili, že hociktorá zo strán sa uchýli k ich použitiu. Americká vláda verila, že ak vypukne vojna, bude sa viesť konvenčnými metódami a nie nukleárnymi raketami. Výroba konvenčných zbraní zo strany Ameriky však znepokojovali Fidela Castra, ktorý až paranoidne očakával ďalšiu, rozsiahlejšiu inváziu na Kubu s cieľom vytlačiť komunizmus z Karibiku.

Vydieranie a hrozba použitia jadrových zbraní sa stali nebezpečnou hrou s ohňom. Svet si to jasne uvedomil, keď v októbri 1962- počas krízy ktorú vyvolalo rozmiestnenie sovietskych rakiet stredného doletu na Kube. Chruščov sa rozhodol umiestniť ich na Kubu najmä preto, aby posilnil postavenie Moskvy v kategórii jadrových zbraní voči Washingtonu. Dlhodobým cieľom sovietov, ktorý dosiahli až za Brežneva, bolo vyrovnať sa USA v oblasti jadrových zbraní. Toto úsilie bolo inšpirované skôr politicky ako vojensky, pretože Sovietsky zväz mal už v poslednom období Chruščovovej vlády vierohodný zastrašovací prostriedok. Keďže sovietsky zväz v pretekoch zbrojenia výrazne zaostával za spojenými štátmi, najlacnejším spôsobom ako presvedčiť, že rovnosť na poli jadrových zbraní sa už dosiahla, bolo klamstvo. Chruščov mal vo zvyku chvastať sa neexistujúcimi úspechmi Sovietov. Jeho neustále vystatovanie malo v mnohých prípadoch opačný účinok. V roku 1960 podporilo v USA paniku okolo scenára o nedostatku rakiet a prispelo tak k mohutnému zvýšeniu arzenálu jadrovej výzbroje Kennedyho vlády.

Lacnejšiu alternatívu rozmiestnenia gigantických ICBM (medzikontinentálnych balistických striel) ponúkalo inštalovanie rakiet so stredným doletom bližšie k hraniciam Spojených štátov. Zlatú príležitosť ponúkol vznik komunistického režimu pod velením Fidela Castra na ostrove Kuba, ktorý je od pobrežia Floridy vzdialený len asi 150 kilometrov. Sovietske rakety typu SS-4 (SS- znamená typ rakety zem-zem. Surface to surface) s doletom asi 1900 kilometrov by zasiahli ciele v rovnakej vzdialenosti ako je Washington. Typ SS-5 má ešte dlhší dolet takže by pokryl väčšiu časť Spojených štátov. Na rozmiestnenie rakiet bol ešte jeden dôvod. Neslávny výsledok s vylodením v Zátoke svíň (Bay of Pigs) doslova vrhol Castra do náručia Moskvy. Na rozdiel od východoeurópskych spojencov Moskvy, ktorým komunistický režim nanútil Stalin, Castro prijal tento systém z vlastnej vôle. Incident v zátoke svíň potvrdil Castrove najhoršie obavy zo zámerov Washingtonu voči Kube. Zo strany ZSSR bolo nutné brániť Kubu. Veľký problém bolo aj presvedčiť Castra o nevyhnutnosti umiestnenia jadrových zbraní na jeho ostrove. Castro nakoniec Chruščovovu ponuku prijal, nie však z pohnútok brániť Kubu, ale celý socialistický tábor.

Po Castrovom súhlase sa rozbehla mohutná operácia. Od júla do októbra sa na Kubu prepravilo 43 000 sovietskych vojakov, sovietskych tankov, protilietadlové rakety, 42 rakiet typu SS-4 a iné vojenské vybavenie. Všetko na zabezpečenie prevádzky, a v prípade amerického útoku aj obrany. Rakety typu SS-5 na Kubu nikdy neprišli. Výnimočnosť tejto operácie zvyšovala skutočnosť, že prebehla v úplnom utajení. Chruščov zakázal akúkoľvek korešpondenciu týkajúcu sa tejto operácie. Kontakt sa udržiaval výlučne prostredníctvom osobných poslov. Sovietski vojaci prišli na Kubu prevlečení ako obyčajní turisti a po príchode dostali kubánske vojenské uniformy. Vojenské zariadenia sa vykladali pod rúškom tmy. Všetko, čo sa muselo prepravovať na palube, bolo prikryté plachtami a jadrové bojové hlavice boli obložené olovom, aby sa predišlo detekcii rádioaktívneho žiarenia. Vysoké utajenie bolo výslovným želaním Chruščova, ktorý chcel pred Kennedyho postaviť pred hotovú vec.

V nedeľu 14. októbra preletelo nad západnou Kubou špionážne lietadlo U-2. Fotografie, ktoré spravilo asi 150 kilometrov západne od Havany nad San Cristóbal, na druhý deň pozorne skúmali analytici CIA. Dospeli k záveru, že na fotografiách je zobrazená základňa jadrových rakiet stredného doletu. 16. októbra zvolal Kennedy schôdzku vojenských a občianskych činiteľov. Skupina týchto ľudí sa stala známa pod menom ExComm- Výkonný výbor Rady bezpečnosti štátu. Bez prestávky zasadala nasledujúcich 13 dní počas trvania krízy.

Pre vonkajšieho pozorovateľa mohlo byť rozmiestnenie sovietskych rakiet SS-4 jednoducho odpoveďou na predchádzajúce rozmiestnenie amerických rakiet jupiter v Turecku. USA v tom však videlo zásadný rozdiel. V Turecku sa rakety nerozmiestňovali tajne. Ich inštalácia bola súčasťou známeho, nie však všetkými obdivovaného obranného opatrenia NATO.

Kennedy sa dostal do slepej uličky. V čase, keď sa o raketách na Kube ešte nevedelo, varoval Moskvu, že akákoľvek udalosť takéhoto druhu by mohla vyvolať aj tie najvážnejšie dôsledky. Kennedy mal aj záväzky voči svojim spojencom v NATO, ktorý pozorne sledovali ako sa zachová. Ak by totiž nezakročil dosť razantne, stratil by ich dôveru. Ak by Washington nereagoval, bol by to signál, že nie je schopný brániť Sovietom v agresii hocikde inde na svete. Navyše, Soviety mohli nadobudnúť pocit, že bez následkov zostanú aj ich ďalšie kroky.

ExComm mal na výber tri možnosti. Prvá- nič nerobiť, bola vzhľadom na Kennedyho predošlé varovanie nemysliteľná. Ďalšou možnosťou bolo zaviesť námornú blokádu Kuby, a zabrániť tak úplnému rozmiestneniu sovietskych rakiet, hoci v tom čase USA nemali istotu, či sa na Kubu dopravili jadrové hlavice pre tieto rakety. Tretia možnosť ponúkala letecký útok na raketové základne. Po tejto operácii by pravdepodobne nastala rozsiahla invázia. Najrozumnejšia sa stala myšlienka blokády, ktorá kvôli medzinárodnému právu dostala provokatívny názov karanténa. Súčasne však prebiehali aj prípravy inváznych jednotiek, čo o niekoľko dní takmer vyvolalo paniku na Kube. Mnohí sa obávali že by toto opatrenie mohlo viesť k otvorenému konfliktu medzi dvoma superveľmocami. Celý svet sledoval, a čakal, či sa sovietske lode otočia. Našťastie tomu tak bolo. To však ešte nebol koniec krízy. Kennedy trval na odstránení sovietskych útočných zbraní z Kuby. To mala byť cena za zrušenie blokády okolo ostrova. Aby pridal svojim slovám na vážnosti, uviedli sa do pohotovosti americké strategické sily na celom svete.

Kým Washington čakal na Chruščovovu odpoveď, ubiehali dni mučivého napätia. Nakoniec 25. októbra poslal Chruščov emotívny list, v ktorom navrhoval, že sovietske rakety stiahnu, ak sa Spojené štáty zaviažu, že nenapadnú Kubu. Nasledujúci deň, keď ExComm prerokúval Chruščovovu ponuku, prišiel z Moskvy list prísnejšieho znenia, ktorý požadoval stiahnutie rakiet Jupiter z Turecka. Ďalšia správa hovorila o zostrelení amerického špionážneho lietadla na Kubou, a Washington chybne predpokladal, že príkaz prišiel z Moskvy. V mestách USA začala ľudí zachvacovať panika. Tento deň vstúpil do histórie ako čierna sobota.

ExComm nakoniec vypracoval stručnú odpoveď ktorej obsah bol, že Washington nebude rokovať, kým sa neodmontujú a neodvezú rakety z Kuby. Ale správa, ktorú odoslali osobitne, dve požiadavky Chruščova spĺňala. Sľubovala, že Spojené štáty nenapadnú Kubu ak sa odstránia sovietske rakety z Kuby, a Kennedy prisľúbil, že po urovnaní kubánskej krízy stiahne rakety jupiter z Turecka.

Chruščov dal príkaz na stiahnutie. Jeho hazardný ťah nevyšiel. Dúfal, že ohrozením Spojených štátov zvýši prestíž ZSSR ako superveľmoci. Namiesto toho museli sovietske raketové jednotky znášať poníženie z odchodu z Kuby pod americkým dozorom. Neformálne záväzky obsiahnuté v Kennedyho posolstve Chruščovovi neboli veľmi dôležité. Kennedy chcel zastarané rakety jupiter, ktorých sa Chruščov tak obával stiahnuť už pred začatím kubánskej raketovej krízy. Dôležitejšie pre Kennedyho bolo, aby nestratil tvár stiahnutím rakiet pod nátlakom. Preto sa jeho záväzok držal v tajnosti. Významný nebol ani Kennedyho záväzok nepodniknúť inváziu na Kubu. Po neúspechu v Zátoke svíň rok predtým totiž Spojené štáty neplánovali ďalšiu inváziu, aj keď Washington naďalej podporoval a financoval sprisahania proti Fidelovi Castrovi. Na druhej sa strane sa o Chruščovovi vytvoril názor, že zradil svojho spojenca v treťom svete. Pre Castra bol tento fakt o to ťaživejší, že to bol Chruščov, ktorý ho presvedčil, aby prijal rakety, ale rozhodnutie o ich stiahnutí už urobil bez akejkoľvek konzultácie s ním. Chruščov vyslal na udobrenie si Castra celý diplomatický zbor, vedený Anastasom Mikojanom.

O niečo neskôr, po ukončení krízy, vyšli na povrch niektoré otázky. Znalci medzinárodného práva prehlasovali, že do konfliktu mala od začiatku byť zapojená aj Organizácia Spojených Národov. Kennedy odpovedal: „Národná bezpečnosť je prvoradá, nemôžeme vyjednávať s hlavňou namierenou na naše hlavy (...) ak oni neodstránia rakety a neobnovia status quo rýchlo, budeme to musieť urobiť sami.“6 Kennedyho vláda nemala záujem do konfliktu zaťahovať OSN napriek mnohým požiadavkám odborníkov a iných štátov. OSN bolo v tej dobe aktívne zapojené aj do iných konfliktov tej doby, napríklad v Berlíne či v Afrike. USA však potrebovali konať rýchlo. Keby sa do konfliktu zamiešalo OSN, trvalo by večnosť, kým by prijalo nejakú rezolúciu, a ešte dlhšie, kým by sa uviedla do praxe. Do tej doby by už ZSSR malo na Kube vybudovanú nedobytnú jadrovú pevnosť a všetkými raketami by mierili na Washington. „Kennedyho stúpenci vychvaľovali jeho odvahu; jeho odporcovia namietali, že riskoval nukleárnu katastrofu, keď tichá diplomacia by bola miestnejšia.“7

Kubánska raketová kríza mala aj svoje pozitíva. Robert McNamara, Kennedyho minister obrany hovorí: „Najväčším prínosom kubánskej raketovej krízy bolo lepšie pochopenie nebezpečenstva jadrovej vojny. Pochopenie nebezpečenstva trvalej a pritom nekonečnej kombinácie ľudskej omylnosti a jadrových náloží. Chruščov i Kennedy si zaumienili, že kríza sa musí stať vecou minulosti a že treba napredovať na základe tesnejšej spolupráce.“8

Jednou z príčin pomalého napredovania v kríze bola pomalá a nejasná komunikácia medzi dvoma stranami. Preto sa v roku 1963 medzi Moskvou a Washingtonom zaviedla takzvaná horúca linka. Zabezpečila dobre zabehnutú a bezprostrednú metódu komunikácie cez ďalekopis, čím sa nahradili v časoch krízy často improvizované kontakty.

Kennedyho úspech posilnil na strane Ameriky aroganciu moci- vieru, že otvorené problémy svetovej politiky je možné riešiť vojenskými prostriedkami. Sám Kennedy však tento postoj nezastával. Naopak u neho skúsenosť s krízou viedli k silnému pocitu zodpovednosti. Nebola teda náhoda, že sa začala prejavovať aj druhá stránka jeho zahraničnej politiky, a síce snaha o americký príspevok k mieru a o urovnanie vzťahov medzi USA a ZSSR. Vo svojej reči na Americkej univerzite vo Washingtone definoval Kennedy nový americký postoj k problémom vojny a mieru. Vyložil tu „stratégiu mieru“, ktorá znamenala revíziu postojov jeho administratívy v otázke odzbrojenia, ku studenej vojne a v pomere k Sovietskemu zväzu. Prezident vyzdvihol spoločný záujem obidvoch krajín o spravodlivom a skutočnom mieri a zastavení pretekov v zbrojení.

Dňa 5. augusta 1963 podpísali vlády USA, Sovietskeho zväzu a Veľkej Británie v Moskve dohodu o zákaze atómových pokusov v atmosfére, vo vesmíre a pod vodou. „Táto zmluva o zákaze atómových pokusov bola prvou dôležitou dohodou medzi oboma veľmocami a bola prvým krokom ku kontrole zbrojenia a znižovaniu napätia. Tesne za ňou nasledovala dohoda o nevynášaní objektov s atómovými zbraňami do vesmíru.“9Vojna vo Vietname

Začiatočná zaangažovanosť Spojených štátov vo Vietname bola odpoveďou na víťazstvo komunistov v Číne. Na konci druhej svetovej vojny mal Washington v úmysle rozbiť koloniálne ríše Británie a Francúzska. Na začiatku 50. rokov financoval boj Francúzov v Indočíne s prevažne komunistickými silami Viet Minh, ktoré viedol Ho Či Min.

Američania francúzsku vojnu platili, dodávali im výstroj a výzbroj a poskytovali úvery francúzskej vláde. Ale až neskôr, keď sa v Ženeve konala v roku 1954 mierová konferencia, ktorá mala ukončiť francúzsku vojnu vo Vietname, si Francúzi uvedomili, že Američania vedú akúsi križiacku výpravu proti komunizmu. „Chceli rozdrviť komunizmus vo Vietname, aby vyvolali reťazovú reakciu a zapôsobili na ostatné komunistické štáty, najmä Čínu.“10

Ženevská konferencia nasledovala po porážke Francúzov silami Viet Minh, ktoré obliehali a dobili pevnosť Dien-bien-phu. Na konferencii sa dohodlo prímerie. „Aby sa oddelili bojujúce strany, prijalo sa rozhodnutie, že sily Viet Minhu sa presunú na sever od 17. rovnobežky a Francúzi a Vietnamci bojujúcimi pod ich vedením sa presunú na juh.“11 Voľby vo Vietname v roku 1956 mali prebehnúť pod medzinárodnou kontrolou. Ale Ngodinh Diem, silný muž južného Vietnamu, odmietol povoliť účasť juhu na plánovaných voľbách a v roku 1955 zorganizoval referendum, ktoré zrušilo monarchiu a južný Vietnam sa stal republikou.

Diktátorská politika prezidenta Diema a jeho spoliehanie sa na katolícku menšinu vo vláde pripravila pôdu pre opozíciu proti jeho vláde. Niektorí prívrženci Viet Minhu, ktorí sa po konferencii v Ženeve presunuli na sever, sa vrátili na juh, aby sa zapojili do občianskej vojny proti nepopulárnemu režimu Diema. Finančná a vojenská pomoc Spojených štátov prezidentovi Diemovi za Eisenhowerovej vlády sa zvyšovala. Washington chcel postup komunizmu vo Vietname zastaviť tak, ako predtým v Kórei. Vietnam bol učebnicovým príkladom politiky zadržiavania. Základným problémom bola hrozba marxistického imperializmu Sovietov.

O tom, že boj vo Vietname je jasným príkladom komunistickej agresie, ktorú riadi Moskva, neboli presvedčený všetci tvorcovia americkej politiky. Mnohí tvrdia, že išlo o nacionalistický konflikt, a v týchto dňoch sa ukazuje, že Moskva nevyvíjala úsilie, ktorého cieľom bolo dostať sa s USA do nepríjemnej situácie kvôli nejakému lokálnemu konfliktu. Tento konflikt sa zrodil zo všeobecnej mánie o sovietskej hrozbe.

Celkový vývin v Spojených štátoch smeroval k rozsiahlejšej angažovanosti vo Vietname. Za Kennedyho sa americká pomoc južnému Vietnamu vystupňovala. Na pomoc tamojšej vláde vo vojne proti povstalcom prišli tisícky vojenských poradcov. Prvá fáza eskalácie bola v podstate odpoveďou na vytvorenie komunistami ovládaného Národného frontu za oslobodenie Južného Vietnamu (NLF). Vznikol v decembri 1960, aby koordinoval boj proti Diemovi. Podľa Henryho Kissingera, poradcu pre otázky bezpečnosti štátu v Nixonovej vláde, to bola Kennedyho administratíva, ktorá rozhodla o rozsiahlom angažovaní sa. Uvedomovali si, že existuje možnosť partizánskej vojny a mysleli si, že Vietnam sa stane príkladom, na ktorom, ukážu, že ani partizánska vojna nemôže uspieť. Samozrejme vedeli, že v partizánskej vojne v juhovýchodnej Ázii by Sovieti sami nebojovali.

Keby bola vláda Južného Vietnamu populárnejšia, mohol byť boj proti povstalcom podporovaný americkými zbraňami a poradcami účinný. Ibaže Diemov korupčný systém si znepriatelil väčšiu časť Južného Vietnamu. Fakt, že Kennedy bol determinovaný vo Vietname pokračovať bol citeľný počas celého jeho funkčného obdobia. Bol to Kennedy kto rozhodol, že prezident Južného Vietnamu musel byť odstránený z funkcie. A to nie len pre korupčnú vládu, ani preto, že Diemova vláda utlačovala budhistov, ale preto, že Kennedy cítil, že Diem sa stal neprekonateľnou prekážkou na ceste k víťazstvu vo Vietname. Takže keď napomenutia z Washingtonu nemali žiaden efekt, bol to Kennedy, kto povolil puč, ktorý vyústil do zosadenia prezidenta Diema a jeho následnej vraždy (to posledné nebol priamy Kennedyho príkaz, ale nikto nemôže tvrdiť, že takýto koniec nepredpovedal). Aj toto jasne poukazovalo na americkú vôľu vo Vietname pretrvať.

Nasledovalo niekoľko rýchlo striedajúcich sa vlád, čo situáciu v žiadnom prípade nezlepšovalo. Spojené štáty stáli pred voľbou: Buď sa zmieriť s víťazstvom Národného frontu, alebo prevziať väčšiu časť bojov na seba. Mnohí americký vojenský činitelia pochybovali o priamej a rozsiahlej účasti Spojených štátov vo Vietname. Je ťažké povedať, aké mal Kennedy plány s Vietnamom do budúcnosti. Po jeho smrti si do prezidentského kresla sadol jeho viceprezident Lyndon Johnson. V priebehu jeho obdobia americká angažovanosť eskalovala do katastrofických scenárov. V priebehu troch rokov vzrástol počet vojakov Spojených štátov vo Vietname na 550 000.
Problém Kennedyho vlády, čo sa týka Vietnamu, spočíval v tom, že ho podobne ako Zátoku Svíň zdedil po predchádzajúcich prezidentoch. Už dlhší čas bol ľud Južného Vietnamu podporovaný zo strany USA. A tak keď nastúpila Kennedyho vláda, bola to situácia, ktorá už bola na mape studenej vojny. Stiahnutie sa nepripadalo do úvahy. Nestiahnutie amerických vojenských poradcov z Vietnamu, kým sa to ešte relatívne dalo, je dodnes silne kritizovanou epizódou v Kennedyho funkčnom období. V dobe jeho vlády sa počet poradcov vyšplhal zo 1364 na 15 500.

Kennedy sám však už pred desaťročím pred jeho nastúpením do funkcie hovoril na tému, ktorú už neopustil: sila samotná nestačí k zastaveniu komunizmu. Americký spojenci k víťazstvu potrebujú vybudovať politické predpoklady:12 „Zastaviť ťaženie komunizmu na Juh je rozumné, avšak nemožno sa spoliehať len na silu zbraní. Ide skôr o to, aby v týchto oblastiach vzniklo silné miestne antikomunistické cítenie, ktoré by sa stalo hlavnou silou obrany, než by sme sa mali spoliehať na generála Lattra (francúzskeho generála v Indočíne).13

Záver

1000 dní stačilo prezidentovi Johnovi Fitzgeraldovi Kennedymu aby sa navždy zapísal do dejín. V období medzi rokmi 1960 až 1963 sa musel vysporiadať s mnohými vnútropolitickými, zahraničnopolitickými ale aj súkromnými problémami. Myslím že jeho osobnosť si zasluhuje ak nie obdiv, tak aspoň zamyslenie.

John F. Kennedy bol taktiež iniciátorom Mierového zboru (Peace Corps), ktorý založili spolu s Humbertom Humphreyom v roku 1961. Mierový zbor vysiela odborne vzdelaných dobrovoľníkov do krajín tretieho sveta, aby tam pomáhali pri riešení hospodárskych a sociálnych problémov. Za niekoľko rokov od jeho založenia patrilo do Mierového zboru niečo vyše 10 000 dobrovoľníkov a tým sa stal jedným z najúspešnejších projektov J.F. Kennedyho vlády. K ďalším úspešným projektom patrí aj vesmírny program Apollo. Sám Kennedy sa veľkou mierou pričinil o jeho schválenie v kongrese. Vtedy sľúbil americkému ľudu, že ľudská noha stúpi na povrch mesiaca do konca 60. rokov. Tento sľub sa podarilo splniť posádke vesmírnej lode Apollo 11, v roku 1969.

Kennedy patrí k najpopulárnejším prezidentom USA; ale aj tak, niekoľko kritikov vyhlasuje, že táto reputácia je veľmi nezaslúžená. Aj keď bol mladý a charizmatický, mal málo času na dosiahnutie veľkých vecí počas jeho funkčného obdobia. Vychádzajúc z tejto myšlienky, jeho nesmierna popularita vychádzala z faktu, že jeho krátky čas prezidentovania bol poznačený mnohými optimistickými programami, ktoré mali byť veľkým prínosom pre USA, jeho ľudí, a celý svet. Kennedyho funkčnému obdobiu chýbali škandály a kontroverzie badateľné u iných prezidentov, ktorý vykonávali funkciu dlhšie.

Kennedyho meno nesie aj fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov na Harvardovej univerzite, a Kennedyho politická škola vo Washingtone sa radí k jednej k najuznávanejších vo svojej špecializácii na svete.

Kennedy bol prvým veľkým politikom nového veku. Svoju politiku formoval a získaval pre ňu podporu pomocou nových technologických techník- televízie a prieskumov verejnej mienky. Vždy hovoril ľuďom to, čo chceli počuť, a to s eleganciou, v dobrej nálade a s nasadením.14

1 Schäfter, Prezidenti USA, Praha 1995 s. 382
2 tamže, s. 384
3 Howard Cincotta, An Outline of American History, United States Information Agency, Washington, 1994 s. 305
4 Schäfter, Prezidenti USA, Praha 1995 s. 385
5 Kedy, Kde, Prečo a ako sa to stalo ? Kolektív autorov, 1997 Praha s. 395
6 Let the Word go North: The speeches, writings and statement of J.F.Kennedy 1947-1963, výber zorganizoval a úvod napísal Theodore C. Sorensen, Dell Publishing, New York, 1988, s. 376
7 Let the Word go North: The speeches, writings and statement of J.F.Kennedy 1947-1963, výber zorganizoval a úvod napísal Theodore C. Sorensen, Dell Publishing, New York, 1988, s. 371
8 Howard Cincotta, An Outline of American History, United States Information Agency, Washington, 1994 s.309
9 Matt Kachur: American presidents in World History, 2003 Washington s. 140
10 Howard Cincotta, An Outline of American History, United States Information Agency, Washington, 1994 s.315
11 tamže s. 316
12 Kissinger, Umenie diplomacie od Richelieua po pád Berlínskeho múru, Praha 1996 s. 676
13 Let the Word go North: The speeches, writings and statement of J.F.Kennedy 1947-1963, výber zorganizoval a úvod napísal Theodore C. Sorensen, Dell Publishing, New York, 1988, s. 371
14 Kedy, Kde, Prečo a ako sa to stalo ? Kolektív autorov, 1997 Praha s. 396

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Kennedy a diplomacia