BERLÍNČANIA BÚRAJÚ MÚR

Po 28 rokoch zostáva berlínsky múr chmurným symbolom rozdeleného mesta, rozdelenej zeme, rozdeleného sveta. Dňa 9. novembra 1989 presne o polnoci bol tento symbol rozdelenia zmietnutý vlnou politických zmien. Od tejto chvíle existovala už len fyzicky, ako ošklivá, nápismi pomaľovaná betónová hradba, zaplavená ľudskou podobou zmien: vlnami rozradostnených, plačúcich, oslavujúcich Berlínčanov. Východoberlínčania sa valili niekoľkými otvormi v múre, šplhali na neho, spolu s tisícami ľuďmi zo západnej časti mesta tancovali, trúbili na trúbky, spievali, kričali a triumfálne mávali odlomenými kusmi železobetónu. Zmätení východonemeckí pohraničníci, ktorí boli cvičení po utečencoch strieľať, iba pozerali. Rozsvietilo sa, otvorili sa obchody, vašak ten dojemný karneval - doprevádzaný vybuchovaním fľašami šampanského a trúbením húkačiek - pokračovali celý deň a celú ďalšiu noc. Otvorením múru nečakane vyvrcholil proces, ktorý - ako je v spätnom pohľade zrejmé - bol asi nevyhnutný. Menila sa celá východná Európa, celý komunistický blok. Niektoré krajiny komunizmus modifikovali, iné ho zavrhli.

Tomuto procesu dal požehnanie generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov, ktorý v roku 1985 zahájil politické a hospodárske reformy. Historický význam berlínskeho múru, ktorý symbolizoval rozdelenie Európy, sústredil na východné Nemecko pozornosť svetovej verejnosti. Aj keď dosiahlo vyššiu životnú úroveň než ostatné štáty východného bloku, jeho hospodárstvo skomieralo. Skostnatený politický systém prospieval len starnúcej elite, chránené štátnou bezpečnostnou službou Stasi (Staatssicherheit). Jedinou možnosťou, ako z tejto situácie uniknúť, ponúklal emigrácia. Jedinou krajinou, do ktorej sa dalo odísť, bolo západné Nemecko, kam sa východní Nemci dostávali všetkými možnými legálnymi aj nelegálnymi cestami, len aby obyšli prísne strážené hranice svojho štátu. Západné Nemecko bolo svojou ústavou zaviazané prijímať utečencov z Východu. Celkový počet východných Nemcov, ktorí prichádzali obchádzkou cez susedné krajiny, sa stále zvyšoval: zatiaľ čo v roku 1987 tak odišlo 19 000 emigrantov, v roku 1988 už ich počet vzrástol na 40 000. Prúd utečencov prerástol v lavínu potom, čo v máji 1989 Maďarsko strhlo zátarasy z ostnatého drôtu na hranici s Rakúskom. Východní Nemci sa dostávali cez Československo do Maďarska, kde začali ilegálne prechádzať hranice. Po sprísnení ostrahy bolo nutné pre utečencov zriadiť tábory.

Napätie rástlo, a tak západné Nemecko s Maďarskom zahájili jednanie o tom, ako tento problém vyriešiť. Maďarsko, ktorému záležalo na upevnení hospodárskych zväzkov zo Západom, v septembri pozastavilo platnosť dohody s východným Nemeckom, v ktorej za zaväzovalo zabrániť nedovoleným odchodom. Utečencom sa tak otvorila cesta na Západ. Týmto "diplomatickým tunelom" - a tiež cez západonemecké veľvyslanectvá v Prahe a vo Varšave - emigrovalo cez 150 000 ľudí. Možnosti žiť na Západe obetovali všetko: zamestnanie, byty, vybavenie domácnosti. Väčšine týmto utečencov bolo medzi dvadsiatkou - štyridsiatkou. Predstavovali hospodársku a intelektuálnu elitu. Naviac o povolenie vycestovať požiadalo 1,8 milióna občanov - desatina východonemeckého obyvateľstva. V minulosti sa východné Nemecko mohlo spoľahnúť, že Sovieti nepokoj násilne potlačia, ale tentokrát sa Sovietskemu zväzu do podobnej akcie nechcelo. Keď Gorbačov 7. októbra prišiel na návštevu do východného Berlína, kde práve prebiehali oslavy 40. výročia východného Nemecka zachoval taktné diplomatické mlčanie. Na rozdiel od iných štátov východného bloku nemalo východné Nemecko vlastné, odlišné národné korene.

Koniec komunizmu mohol znamenať koniec celého štátu. Východonemecká elita by tak prišla o svoje privilegované postavenie. 77. komunistický vodca Erich Honecker sa rozhodol, že z problémov svojej krajiny obviní západonemeckú propagandu, avšak nikto mu už nevenoval pozornosť. Dokonca aj štátom povolené organizácie chceli skoncovať s byrokratickým policajným štátom. Hneď po skončení Gorbačovej návštevy odíšli utečenci z Prahy a Varšavy cez východonemecké územie na západ. Vláda tvrdila, že ich "vyhostila", avšak to boli priehľadné klamstvá. Pozdĺž tratí, kadiaľ vlaky prechádzali, sa pokúšali naskočiť tisíce ľudí. Zabránili im v tom policajné obušky a vodné delá. Jedenásť dní po Gorbačovom odchode Honecker odstúpil a na jeho miesto nastúpil Egon Krenz. Po masových protestných demonštráciách vo východnom Berlíne, Lipsku a Draždanoch vláda 7. novembra odstúpila a po nej aj celý komunistický ústrední výbor. Krenz sľuboval ľudom slobodné cestovanie a založenie nových organizácií, na ktorých činnosti by sa podielali stúpenci reforiem. Bolo však už neskoro. Vodca komunistickej strany Gűnter Schabowski dúfal, že otvorenie berlínskeho múra oslabí požiadavky na zmeny, a tak o dva dni neskôr oznámil, že od polnoci môžu východný Nemci všade prekračovať hranice. Táto správa sa rýchlo rozniesla. V priebehu večera sa začali zhromažďovať zástupy ľudí s fľaškami v rukách. Na prechode Checkpoint Charlie, na hraniciach s dosiaľ americkým sektorom mesta, začali davy skandovať "Tor auf!" ("Otvorte brány!").

O polnoci mohli slobodne navštíviť Západ prvý východní Nemci od roku 1961. Padli do náručí čakajúcich obyvateľ západného Berlína, ktorý ich uvítali šampanským a západnými markami. Všade prepukovali búrlivé oslavy. Východoberlínčania sa prechádzali okolo nablýskaných západoberlínskych obchodov, kaviarní a hotelov. Veľa iného sa v tú dobu podnikať nedalo. Väčšina z nich sa radovala, popíjala, oslavovala, prechádzala, prehliadla pamätihodnosti - a potom sa vrátila domov, opojená náhlym koncom jednej epochy. (Citát na konci práce)

ROZPAD SOVIETSKEHO ZVÄZU

"Litovská SSR od dnešného dňa neexistuje. Nový názov znie Litovská republika," oznámila agentúra ČTK 11. marca 1990 potom, čo litovský parlament vyhlásil nezávislosť. Litva spustila lavínu, ktorá načala rozpad Sovietskeho zväzu. Nikto nečakal, že to pôjde tak rýchlo. Stalo sa to pred 15 rokmi. Na konci osemdesiatych rokov nevrcholilo úsilie o koniec komunizmu len v strednej Európe, ale aj v pobaltských štátoch, ktoré patrili pod Sovietsky zväz. Pod vplyvom Gorbačovovej perestrojky a glasnosti sa začali uvoľňovať ľady aj v Litve, Lotyšsku a Estónsku. Monopol komunistickej nomenklatúry vo všetkých troch krajinách narušil vznik ľudových frontov. V Litve sa na čelo hnutia Sajudis dostal profesor muzikológie a hrdina neskorších revolučných dní -Vytautas Landsbergis. Už v marci 1988 sa tešil z víťazstva vo voľbách do najvyššieho sovietu ZSSR. Prvýkrát umožnili kandidátky aj iným stranám a vo všetkých troch republikách zvíťazili ľudové fronty. Spočiatku bolo najodvážnejšie Estónsko. Miestny soviet v novembri 1989 vyhlásil suverenitu s tým, že sovietske zákony najskôr musí potvrdiť samotné Estónsko. Na jar a v lete 1989 sa pridala už aj Litva a Lotyšsko. Moskva ich postup označila za nelegálny. Proces dezintegrácie bol však nezvratný. Pobaltské krajiny sa po silnej rusifikácii vrátili k svojim jazykom a pôvodným zástavám. V decembri 1989 sa väčšinové krídlo litovskej komunistickej strany odtrhlo od sovietskej. Keď v januári 1990 navštívil Litvu Gorbačov, dočkal sa desaťtisícových demonštrácií. "Gorbačov sa raz spýtal davu, či chcú nezávislosť. Všetci jednohlasne kričali: Áno! Gorbačov sčervenel a vzápätí sfialovel v tvári," spomína si bývalá hovorkyňa parlamentu Rita Dapkusová.O mesiac na to v parlamentných voľbách jednoznačne zvíťazil Sajudis. Vzápätí Litva ako vôbec prvá sovietska republika vyhlásila nezávislosť. Prezident Landsbergis však mal pred sebou ešte niekoľko komplikovaných mesiacov, kým nezávislosť získala reálnu podobu.

Gorbačov bol v šoku. Moskva reagovala ekonomickou blokádou a vyslaním vojakov ministerstva vnútra. Najmä prerušením dodávok ropy a zemného plynu si vynútila dočasné stodňové moratórium vyhlásenia nezávislosti. "Väčšina spoločnosti bola pripravená bojovať za nezávislosť," povedal Petras Zapolskas, diplomat z litovskej ambasády v Moskve, ktorý v tom období študoval na univerzite vo Vilniuse. "Mentalitou sme nikdy neboli súčasťou Sovietskeho zväzu. "Napätie vyvrcholilo krátko po polnoci 13. januára 1991. Sovietska armáda obsadila strategické budovy vo Vilniuse. Správy o 14 mŕtvych po prestrelke pod televíznou vežou obleteli svet. Podľa Landsbergisa musel Gorbačov ako hlava ozbrojených síl vedieť, čo sa vtedy vo Vilniuse dialo. "Ak však rozkaz nedal on, mali byť potrestaní vinníci. To sa nikdy nestalo," povedal Landsbergis baltickým novinám City Paper. Výsledkom násilnej odpovede Moskvy bola ešte väčšia podpora Európy. Československý prezident Václav Havel ako jeden z prvých odsúdil sovietsku agresiu a vyzval Gorbačova, aby zabránil ďalšiemu násiliu. Krátko na to uznal Island ako prvá krajina Litvu za nezávislý štát. Jarné referendá vo všetkých pobaltských krajinách sa skončili jednoznačne v prospech odchodu zo Sovietskeho zväzu. Pri účasti 84,7 percenta sa v Litve za nezávislosť vyslovilo 90,47 percenta voličov. Naopak, referendum o uchovaní moderného Sovietskeho zväzu absolútne ignorovali. V Litve naň prišlo necelých 19 percent voličov. Čakalo sa na odpoveď z Moskvy. Do leta sa Kremeľ nevzdával a na hraniciach podnikol niekoľko provokačných útokov. Politika teroru vyvrcholila 31. júla zabitím siedmich colníkov na litovskom priechode Medininkai. Po nezdarenom augustovom puči, ktorý viedol ruský viceprezident Gennadij Janajev, západný svet a aj Moskva litovskú nezávislosť v septembri uznali. Pobaltská trojka sa 18. septembra 1991 stala súčasťou OSN. Sovietsky zväz sa definitívne rozpadol. O jeho prekvapivo rýchlom konci podľa ČTK svedčí aj to, že ho nebol schopný predpovedať ani jeden z renomovaných sovietológov. 31. decembra 1991 Sovietsky zväz oficiálne zanikol a jeho prezident M. Gorbačov sa ocitol bez práce, kým B. Jeľcin, ako prezident Ruskej federácie, ovládal najväčšiu republiku. Bývalé sovietske republiky sa stali nezávislými štátmi.