referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Henrieta
Nedeľa, 28. novembra 2021
Vývoj dejín v Európe na konci 20. storočia. Pád socializmu vo východnej Európe
Dátum pridania: 09.01.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: filipba
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 5 886
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 17.5
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 29m 10s
Pomalé čítanie: 43m 45s
 
KRVAVÁ JUHOSLÁVIA

Vojna v Juhoslávii bola krvavou vojnou, akú v Európe už nikto nepokladal za možnú. Celý konflikt v tejto vojne vyplynul z národnostnej, náboženskej a etnickej neznášanlivosti medzi národmi v bývalej Juhoslávii.

V mnohonárodnej Juhoslávii žilo pred vypuknutím vojny 30 národností v šiestich republikách a dvoch provinciách patriacich Srbsku. Medzi najpočetnejšie národy patrili Srbi, Chorváti, Moslimovia, Slovinci, Albánci a Macedónci. Celý konflikt sa začal 27. júna 1991, kedy vyhlásili nezávislosť Slovinsko a Chorvátsko. Dva dni po vyhlásení nezávislosti obsadila armáda Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie letiská a prístupy k hraniciam v obidvoch krajinách. Federálna armáda, v ktorej mali prevahu Srbi, sa usilovala prinútiť Slovinsko a Chorvátsko, aby sa vrátili do rámca federálneho štátu. Juhoslovanský parlament v Belehrade označil vystúpenie Chorvátska a Slovinska z federácie za trestuhodný čin. Juhoslovanská armáda obkľúčila hlavné mesto Slovinska Ľubľanu. Začalo sa jeho obliehanie. Ako sprostredkovateľ v konflikte vystúpilo Európske spoločenstvo, ktorého predstavitelia rokovali s predstaviteľmi Juhoslávie na ostrove Brioni, kde bola prijatá rezolúcia o mierovom riešení juhoslovanskej krízy.

Dohodli sa na zastavení paľby, na odložení platnosti vyhlásenia samostatnosti Chorvátska a Slovinska. Toto riešenie SFRJ prijalo 12. júla a 21. júla sa začali vojenské jednotky sťahovať z územia Slovinska. Boje sa však preniesli do Chorvátska. Srbsko pod vedením Slobodana Miloševiča chcelo presadiť nové hranice podľa etnických kritérií. Chorvátsko na čele s Franjom Tudjmanom chcelo udržať hranice, ktoré vymedzili partizáni po 2. sv. vojne. V oblastiach, ktoré obývajú Srbi, federálna armáda bojovala na strane Srbov proti chorvátskej polícii. V ozbrojených zrážkach začali zomierať prvé desiatky obetí. Hoci sa Európska rada snažila o zastavenie tejto vojny, boje v Chorvátsku stále pokračovali. Bezpečnostná rada OSN vyslala do bývalej Juhoslávie vojská UNPROFOR, ktoré mali plniť úlohu sprostredkovateľa. Boli rozmiestnené v chorvátskych oblastiach dobytých Srbmi. Ani týmto vojskám sa nepodarilo priniesť mierové riešenie konfliktu. V prvej polovici roka prišlo o život 3858 ľudí. 3. januára 1992 vstúpilo do platnosti už 15. prímerie, no juhoslovanská armáda ho porušovala. 7. januára zostrelil juhoslovanský Mig 21 vrtuľník s 5 pozorovateľmi ES. Po tomto incidente vyhlásilo OSN skončenie svojej mierovej misie. 3. marca vyhlásila nezávislosť Bosna a Hercegovina.

Srbi, ktorí tvoria 31% obyvateľstva tejto krajiny, reagovali vyhlásením Srbskej republiky v Bosne a Hercegovine a chceli sa pripojiť k zvyšku pôvodnej Juhoslávie. Prvý ozbrojený konflikt sa odohral v Mostare 6. marca, od 3. apríla sa bojovalo už na celom území krajiny. Úsilie ES a OSN bolo márne, podpísané prímeria sa nedodržali. Bezpečnostná rada OSN schválila uvalenie sankcií na Juhoslovanskú zväzovú republiku (tvorí ju Srbsko a Čierna Hora), v dôsledku ktorých sa mala ocitnúť v úplnej izolácii. V Sarajeve a ďalších mestách denne prichádzali o život ďalší ľudia. OSN organizovala do obkľúčeného Sarajeva humanitárne lety na zásobovanie liekmi a potravinami. V Ženeve sa konali viaceré mierové konferencie, na ktorých sa stretli zástupcovia bojujúcich strán, za moslimskú stranu - Alija Izetbegovič, za srbskú stranu Radovan Karadžič, a za bosnianskych srbov Mate Boban. Mierové rokovania však nezastavili boje v Bosne a Hercegovine. OSN ponúkala bojujúcim stranám svoje mierové plány, avšak ani jeden z nich nebol prijatý.

PREVRAT V ČESKOSLOVENSKU

Nežná revolúcia - 17. november 1989

Nežná revolúcia v novembri v roku 1989 zosobňuje pád totalitného komunistického režimu. Ako svetlý príklad okolitým krajinám, významným spôsobom zviditeľnila vo svete Československo ako vysoko kultivovanú spoločnosť s uvedomelými občanmi a s totalitnou vládou schopnou samoreflexie. Uskutočnil sa prevrat v demokratickú spoločnosť, ktorý nám mohol závidieť celý svet.

Na začiatku bola nevinná manifestácia...

V deň študentstva 17. novembra 1989, v deň uctenia pamiatky smrti Jana Palacha, ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi na protest sovietskej okupácie upálil, sa rovnako ako po iné roky konala manifestácia, organizovaná Socialistickým zväzom mládeže. Pochod bol plánovaný niekoľko mesiacov vopred a bol povolený mestským výborom KSČ. Funkcionári vopred vytýčili trasu pochodu, pričom miestne Zbory národnej bezpečnosti dostali za úlohu zaisťovať pokojný priebeh celej manifestácie. Na stretnutí ministra vnútra Kincla s generálnym tajomníkom ÚV KSČ Jakešom bolo dojednané, že napriek určitým protisocialistickým náladám prejavujúcim sa u skupinky študentov, nesmie dôjsť k zásahu bezpečnostných zložiek.

Študentská manifestácia sa začala prejavom Martina Klímy, ktorý zastupoval nezávislých študentov. Vo svojom prejave prehlásil, že pochod nemá za cieľ upozorniť na boj za slobodu v minulosti, ale že je nevyhnutné sa upriamiť na prítomnosť a budúcnosť. Potom nasledoval príhovor rečníka Socialistického zväzu mládeže a následne sa študenti vydali na Vyšehrad. Na národnej triede ich zastavil policajný kordón, kde sa asi 2000 študentov dostalo do izolácie medzi dva oddiely zásahových jednotiek. Manifestujúci študenti sa napriek napätej situácii správali pokojne, nejavili žiadne známky agresivity. Študentky na znak pokory rozdávali príslušníkom bezpečnosti kvety, mnohí prestrašene plakali a prosili, aby ich pustili. Okolo pol deviatej boli študenti zatlačení smerom k postranným uličkám, bolo použité vodné delo a veľa študentov bolo surovo zbitých. Po deviatej bola manifestácia rozohnaná. Nezávislá lekárska komisia neskôr zistila, že bolo zranených 568 ľudí. Študenti umeleckých škôl sa rozpŕchli do pražských divadiel, kde získali podporu hercov. Začalo sa uvažovať o štrajku v divadlách a na Vysokých školách.

Na druhý deň divadlá vyhlásili týždenný štrajk. Mnohí komunisti, vrátane členov ÚV KSČ, i radoví občania boli pohoršení zásahom. Rozšírila sa falošná správa o smrti študenta Martina Šmída, ktorú ihneď v ten večer odvysielalo aj rádio Slobodná Európa. Napätie a rozhorčenie v spoločnosti stúpalo.

19. novembra sa v byte Václava Havla stretli členovia nezávislých iniciatív, kde prevažovali signatári Charty 77. Výsledkom porady bolo ustanovenie Občianského fóra (OF), ktoré oficiálne vzniklo o desiatej večer v Činohernom klube. Občianske fórum žiadalo odstúpenie najskorumpovanejších politikov, prepustenie politických väzňov a podporovalo generálny štrajk, ktorý bol ustanovený na 27. november. Toho istého dňa vzniká v Bratislave hnutie verejnosť proti násiliu.

20. novembra na väčšine pražských vysokých škôl začína štrajk, poobede sa na Václavskom námestí zišlo cez 100.000 ľudí. O deň neskôr sa pridali k štrajku ďalšie vysoké školy a na Václavskom námestí sa konala prvá manifestácia Občianskeho fóra, ktoré v tom čase pozostávalo prevažne zo signatárov Charty 77. K zhromaždenému davu (asi 200 000 ľudí) prehovoril po prvý krát Václav Havel. Nasledovalo niekoľko masových demonštrácií po celej republike, ktoré vyvrcholili dňa 27. novembra v Generálny štrajk s heslom „Koniec vlády jednej strany!“. Požiadavky OF boli akceptované KSČ, bol prerušený štrajk, ktorý sa zmenil v štrajkovú pohotovosť.

10. decembra 1989 vymenoval prezident ČSSR Gustáv Husák novú „vládu národného porozumenia“ a vzápätí abdikoval. 29. decembra bol komunistickým parlamentom zvolený za prezidenta Václav Havel a v júni 1990 sa konali prvé slobodné voľby, v ktorých zvíťazilo Občianske fórum s 51% hlasov. KSČ získala 13%.

Priebeh „nežnej revolúcie“ bol vynikajúco pripravený. Priehľadnosť celej akcie mala v očiach verejnosti zastrieť fáma o nevydarenom puči ŠTB, ktorý v kritickom bode zlyhal a ktorý využili demokraticky zmýšľajúce sily v prospech „nežnej revolúcie“. Je nesporné, že keby sovietsky zväz prostredníctvom KGB neodmietol akúkoľvek podporu komunistickému režimu, komunisti by sa nikdy dobrovoľne nevzdali vedúcej úlohy v štáte a k žiadnej „nežnej“ ani inej revolúcii by nikdy nedošlo. Pozitívne treba hodnotiť fakt, že celý prevrat v kvalitatívne inú spoločnosť bol pokojný, bez vážnejších hospodárskych kolapsov či vysokých stratách na životoch. Negatívne pôsobí skutočnosť, že ešte aj v súčasnosti žiaden z oficiálnych politikov Slovenska a Česka verejne nepriznal celú pravdu o „Nežnej revolúcii“ a 17. november 1989 sa stále oslavuje ako symbol študentskej revolúcie. Správa Komisie Federálneho zhromaždenia Československej republiky zameranej na vyšetrenie udalostí 17. novembra 1989 sa stala utajenou a nikdy nebola uverejnená. Dôsledky vyšetrovania sa premietli do odsúdenia niekoľkých bezvýznamných policajtov na niekoľkomesačné alebo podmienečné tresty, pretože vyšetrovanie bolo zamerané len na násilnosti na Národnej triede a zámerne sa vyhýbalo politickému pozadiu prevratu. Všetky najdôležitejšie materiály týkajúce sa Charty 77 a ďalších prominentov, boli z FMV (Federálne ministerstvo vnútra) odstránené ešte pred 17.11.1989, zvyšok (vyše 15 tisíc osobných zväzkov ŠTB) bol zlikvidovaný v priebehu februára a marca 1990. V tejto súvislosti podivuhodne pôsobia aj záhadné samovraždy (plukovník Bečvář, ktorý 17. novembra vydal rozkaz nasadiť jednotky ÚRNA), či nehody potencionálnych odporcov (Alexander Dubček).

Zidealizovaná revolúcia, ktorou by sa pýšil každý národ, každá krajina sveta, je napriek všetkým propagandistickým dezinformáciám na pokraji záujmu obyvateľstva, ale aj politikov oboch nástupníckych krajín bývalého Československa. Súčasníci 17. novembra 1989 vedia napriek oficiálnej propagande svoje a možno aj preto dnešní študenti nevedia takmer nič o „veľkom víťazstve“ ich rovesníkov spred 15 rokov. Nik si predsa nedokáže spomenúť na udalosti, ktoré sa nikdy neudiali.
 
späť späť   1  |  2  |   3  |  4    ďalej ďalej
 
Zdroje: , Dejiny Európy (Ottovo nakladatelství 2004), Noviny Pravda a Smena roky 1988-1990, Svetové dejiny v kocke (Mladé letá 2001), Dejiny sveta 7
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.