PREVRAT V RUMUNSKU

V Rumunsku dodnes neutíchla diskusia o tom, čo sa vlastne u nich v decembri 1989 stalo: bola to revolúcia alebo puč v rámci vládnucej komunistickej elity?

Každopádne bol pád diktatúry Nicolae Ceausesca v Rumunsku najkrvavejším koncom komunistickej diktatúry v strednej a východnej Európe. Koniec "génia Karpát" sa začal masovými demonštráciami v Temešvári 16. decembra 1989, pred 15 rokmi. Temešvár je významným národnostne zmiešaným, priemyselným a univerzitným centrom v blízkosti maďarských a juhoslovanských hraníc. Aj preto patril v rámci Rumunska vždy medzi modernejšie a liberálnejšie miesta. Nepokoje sa začali kvôli maďarskému kalvínskemu kňazovi Lászlóovi TŚkésovi, ktorý odmietal napriek nariadeniu vrchnosti opustiť svoj úrad. Polícia a obávaná tajná služba Securitate sa ho 16. decembra rozhodla vysťahovať násilím. Okolo TŚkésovho domu sa však zhromaždili jeho farníci, aby kňaza bránili. Dav nespokojencov postupne rástol a zaberal ďalšie ulice a námestia Temešváru. Na druhý deň začala armáda a polícia do davu strieľať. Niekoľko desiatok ľudí zabili.

Nespokojnosť s Ceausescovou diktatúrou rástla v Rumunsku dlho. Ekonomika krajiny sa blížila ku krachu. Väčšina toho, čo upadajúce hospodárstvo vyprodukovalo, od potravín až po elektrinu, išlo na vývoz. Ľudia mali potraviny na lístky a v zime v nevykúrených bytoch doslova hladovali. Dávky pre dospelého na mesiac klesli na 315 gramov masla, 9 vajíčok a 1,4 kilogramu mäsa, ľudia sa živili prevažne strukovinami. Vodca však národu vysvetlil, že mäso nejedia preto, že by ho nebolo, ale preto, lebo je nezdravé.

Diktátor napriek nedostatku vymýšľal monštruózne stavby. Najznámejšou je päť kilometrov dlhý Bulvár socializmu a Palác republiky, rozprestierajúci sa na ploche jedného štvorcového kilometra. Kvôli nim zrovnali so zemou historický stred Bukurešti. To všetko sprevádzal vypätý nacionalizmus, útlak menšín a kult osobnosti, ktorý už vtedy v Európe nemal obdobu.

Ceausescu zo začiatku nebral demonštrácie príliš vážne. Armáde nariadil, aby ich potlačila a odletel na návštevu Iránu. V súkromí sa vyhrážal, že Temešvár vymaže z mapy Rumunska. Demonštrácie sa však v priebehu niekoľkých dní rozšírili aj na iné mestá. Keď sa Ceausescu vrátil, situácia sa mu už vymkla z rúk. 21. decembra vystúpil posledný raz na verejnosti. Zvolal masovú demonštráciu na námestie pred Palác republiky, aby odsúdil "banditov z Temešváru" a ostatných uchlácholil sľubom vyšších platov. Dav ho však vypískal a dovtedy lojálna televízia to odvysielala.

Na druhý deň armáda oficiálne prešla na stranu demonštrantov. Ceausescu nasadol so ženou a spoluvládkyňou Elenou na streche svojho paláca do helikoptéry a pokúsil sa o útek. Onedlho oboch zatkli. Moc v krajine prevzal Front národnej spásy, ktorý tvorili bývalí komunisti, niekoľkí disidenti a predstavitelia maďarskej menšiny. Na mnohých miestach však pokračovali boje s dodnes záhadnými "prívržencami" bývalého režimu. Šírili sa správy o desiatkach tisíc obetí bojov, ktoré sa našťastie ukázali byť nepravdivé. Revolúcia si aj tak vyžiadala okolo tisíc mŕtvych.

Na čelo Frontu národnej spásy sa postavil Ion Iliescu, ktorý bol roky členom ústredného výboru komunistickej strany a Ceausescovým favoritom. Potom sa však s vodcom rozhádal a on ho vykázal do vysokej straníckej funkcie na vidieku. Iliescu získal prezidentské právomoci (na čele krajiny zostal s jednou štvorročnou prestávkou až do nedeľných volieb). Pod jeho vedením moc prevzali "dobrí komunisti", pozície v armáde či tajných službách si zachovali príslušníci obávanej Securitate.
Lustrácie, či otváranie archívov komunistických tajných služieb sa nikdy nekonali a vďaka tomu dodnes nevieme, čo sa vlastne v Rumunsku v roku 1989 odohralo. Je pravdepodobné, že časť vedenia strany a armády, možno aj s prispením Moskvy, už dlhšie pripravovala puč, ktorého cieľom bolo Ceausescovo odstránenie, pri zachovaní nejakej reformovanej verzii komunizmu. Do toho sa im priplietlo viac-menej spontánne ľudové povstanie. Teóriu o puči podporuje aj nápadná rýchlosť, akou sa vedenie armády zbavilo diktátora. Nicolae a Elenu Ceausescovcov 25. decembra postavili pred narýchlo zvolaný vojenský súd a ešte v ten istý deň ich popravili. Aj keď si obaja najvyšší trest zaslúžili, samotný proces bol fraškou a dodnes vzbudzuje pochybnosti, či nešlo skôr o snahu novej moci umlčať nepríjemných svedkov.

VÝZNAMNÉ DÁTUMY ZÁVERA 20. STOROČIA

––Východná a severná Európa––

1990 Zjednotenie Nemecka.
1990 Lech Walesa sa stal poľským prezidentom.
1990 Boris Jeľcin sa stáva prezidentom Ruska.
1991 Vojenské kruhy a KGB sa pokúsili prevratom zbaviť moci Michaila Gorbačova. Gorbačov sa vrátil so úradu, ale neskôr rezignoval. ZSSR sa rozpadol a vzniklo Spoločenstvo nezávislých štátov.
1991 Lotyšsko, Litva, Estónsko dosiahli nezávislosť
1991 V Juhoslávii vypukla občianska vojna. Chorvátsko, Slovinsko a Macedónsko vyhlásili nezávislosť.
1992 Osamostatnila sa Bosna a Hercegovina.
1993 Česká a Slovenská Federatívna Republika sa rozdelila na Českú a Slovenskú republiku
1994 Ruské tanky prenikli na územie Čečenska.
1995 Rakúsko, Fínsko a Švédsko vstúpili do EU.
1996 Zastavenie paľby v Čečensku.

––Južná a západná Európa––

1990 Rezignácia premiérky Margaret Thatcherovej v Británii.
1990 Prvou ženou prezidentkou írskej republiky sa stala Mary Robinsonová.
1993 Vznik jednotného európskeho trhu.
1993 Vyhlásenie z Downing Streetu: britský a írsky ministerskí predsedovia sa zhodli na podpore mierového úsilia v Severnom írsku.
1994 Medzi Britániou a Francúzskom otvorili podmorský tunel vedúci popod Lamanšský prieliv.
1994-1996 Zastavenie útokov IRA.
1995 Európsky summit v Madride. Členské štáty sa dohodli na zavedení jednotnej meny euro od r. 1999.
1995 Francúzskym prezidentom sa stal Jacques Chirac.
1995 Londýn: po obrovských stratách, ktoré spôsobil Nick Leeson v Singapure, Barings Bank ohlásila bankrot.