V poslednom desaťročí 20. storočia sa prehnali medzinárodnou politickou scénou dramatické a často neočakávané zmeny. Komunizmus, ktorý tak veľmi ovplyvňoval politiku na začiatku storočia, sa začal od konca osemdesiatych rokov neodvratne rozpadať. Viedlo to k najpozoruhodnejšej zmene zo všetkých zmien: rozpadu Sovietskeho zväzu, jednej z dvoch superveľmocí 20. storočia, a spolu s ním k zmenám v rovnováhe svetovej moci.

ŽELEZNÁ OPONA SA ZDVIHLA

Vnútorný odpor vo východnom bloku sa najprv prejavil v Poľsku. Štrajky nekomunistického odborového hnutia Solidarita pod vedením Lecha Walesu priviedli hospodárstvo krajiny v roku 1988 do slepej uličky a vláda bola nútená rokovať s opozíciou. V roku 1989 sa v Poľsku konali slobodné voľby a v roku 1990 sa skončila vláda komunistov.

Poľský príklad mal oslobodzujúci vplyv na ostatné krajiny východnej Európy. V Československu, Bulharsku a Maďarsku boli komunistické režimy nútené tolerovať vznik nových politických strán.

Iba Rumunsko a Albánsko odolávali zmenám. Keď Maďarsko v roku 1989 otvorilo hranice do Rakúska, umožnilo po prvýkrát od postavenia berlínskeho múru v roku 1961 voľný prechod ľudí z Východu na Západ. Zdvihnutie železnej opony už bolo nevyhnutné. Po celom východnom Nemecku vyšli ľudia do ulíc a volali po zmenách. V novembri 1989 vláda odstúpila. Múr rozobrali a 23. októbra sa východné a západné Nemecko opäť spojili do jedného štátu.

MASOVÝ ÚTEK VÝCHODONEMECKÝCH UTEČENCOV

Bolo presne 18.58, keď sa na balkóne západonemeckého veľvyslanectva v Prahe objavil Hans-Dietrich Genscher. "Milí krajania, prišiel som, aby som vám oznámil, že vás dnes čaká vycestovanie..." Zvyšok dlho očakávanej vety zanikol v ováciách štyroch tisícok utečencov z východného Nemecka, ktorí už týždne obývali ambasádu. Vtedajší minister zahraničných vecí neskôr vo svojich memoároch napísal: "Hodiny na nemeckom veľvyslanectve v Prahe 30. septembra 1989 patria k najpohnutejším v mojom živote." Masový exodus východonemeckých utečencov cez veľvyslanectvo v Prahe sa začal pred 15 rokmi. Skončil sa pádom Nemeckej demokratickej republiky. Prví východonemeckí utečenci začali preliezať plot veľvyslanectva v Lobkovickom paláci už vo februári. Nebolo ich viac ako tridsať. "Ubytovali sme ich v podkroví, ktoré sme na tieto potreby núdzovo upravili," spomína vtedajší západonemecký veľvyslanec Hermann Huber. Ďalší scenár bol už overený. Začali sa rokovania so západonemeckým ministerstvom zahraničných vecí a zástupcom východného Nemecka právnikom Dr. Vogelom. Ten ľuďom sľúbil, že ak sa okamžite vrátia do NDR a podajú si riadnu žiadosť o vycestovanie do západného Nemecka, úrady im vyhovejú. Väčšina z nich po niekoľkých mesiacoch čakania súhlas naozaj dostala. Ako sa ukázalo neskôr, hlavne za lacno odpredané majetky, o ktoré sa postaral sám Vogel a jeho súdruhovia. Situácia sa začala dramatizovať v polovici augusta. Huber bol na dovolenke vo Švajčiarsku. Pokyn z ministerstva bol jasný: okamžite sa vráťte do Prahy, na ambasáde je 70 utečencov. "Keď som dorazil o dva dni neskôr, bolo tu už 123 ľudí, ktorí sa bez problémov dostali cez plot veľvyslanectva."

Utečenci z NDR hľadali útočisko na západonemeckej ambasáde často. Prvý nápor zažila budova veľvyslanectva už v roku 1984. Nikdy ich nebolo viac ako stošesťdesiat. Rok 1989 bol iný. Po nástupe Michaila Gorbačova sa zo Sovietskeho zväzu začali šíriť pojmy ako glasnosť a prestavba. S tými si skostnatené československé vedenie Gustáva Husáka nevedelo poradiť. Chýbali moskovské direktívy a režim bol dezorientovaný. To sa ukázalo aj na prístupe vtedajšej verejnej bezpečnosti, ktorá zrazu nechávala východných Nemcov po desiatkach preliezať plot veľvyslanectva. A desiatky sa rýchlo menili na stovky. Kolovali fámy, že po jesenných oslavách 40. výročia vzniku NDR najvyšší šéf NDR Erich Honecker uzavrie hranice s Československom. Bola to jediná zo spriatelených krajín, kam "dederóni" nepotrebovali víza. Denne prišlo na ambasádu 20 až 50 ľudí. Preto museli 23. augusta veľvyslanectvo uzavrieť. O deň neskôr sa začal areál ambasády meniť na pevnosť. To už na veľvyslanectve narátali 865 ľudí. V parku rozložili stany a mobilné záchody, zdvojnásobili zásoby potravín, kávy a čaju. Prvého septembra dokonca v provizórnych podmienkach pre prvákov slávnostne otvorili školský rok a manželky zamestnancov veľvyslanectva začali vyučovať.

"Nálada upadala zo dňa na deň. Znovu a znovu som musel zasahovať, keď si utečenci mysleli, že medzi sebou odhalili príslušníka tajnej polície," spomína vtedajší veľvyslanec. Muži zo stanu 16 si vyholili vlasy na protest proti politike československých úradov. A zmizlo 20 dlhých nožov.

Nervozita sa stupňovala. Keď 26. septembra prišiel vyjednávať Vogel, vypískali ho. To už bolo v budove na Vlašskej ulici 1600 ľudí. Začalo sa plniť aj schodisko. Počas Valného zhromaždenia OSN v New Yorku sa preto stretli Genscher a sovietsky šéf diplomacie Eduard Ševardnadze. Ten vraj položil Genscherovi otázku: "Sú tam deti?" "Na moju odpoveď, že sú tam stovky detí, ma vzal za ruku a povedal: Pomôžem vám," spomína Genscher. Až v lietadle do Prahy sa dozvedel, že NDR prevezie utečencov cez svoje územie na Západ. "Bol som veľmi prekvapený, pretože to podľa mňa svedčilo o tom, aká veľká už bola strata zmyslu pre realitu vo východnom Berlíne. Nedokázali si tam uvedomiť, aký veľký emocionálny význam bude mať prejazd tisícok ľudí cez územie NDR pod dohľadom tajnej polície za slobodou." Po historickej vete z balkóna veľvyslanectva trvalo len niekoľko hodín, než sa tisíce východných Nemcov vydalo zvláštnymi vlakmi do spolkovej republiky. Tam dostali západonemecké pasy a sociálnu podporu. Do 1. októbra opustilo NDR cez Československo a Maďarsko takmer 25-tisíc ľudí. Východonemecký režim sa ešte snažil vývoj zvrátiť, nič už však nepomáhalo. Masové úteky východných Nemcov položili upadajúci komunistický systém na kolená. O šesť týždňov neskôr padol berlínsky múr a s ním aj celý komunistický blok.BERLÍNČANIA BÚRAJÚ MÚR

Po 28 rokoch zostáva berlínsky múr chmurným symbolom rozdeleného mesta, rozdelenej zeme, rozdeleného sveta. Dňa 9. novembra 1989 presne o polnoci bol tento symbol rozdelenia zmietnutý vlnou politických zmien. Od tejto chvíle existovala už len fyzicky, ako ošklivá, nápismi pomaľovaná betónová hradba, zaplavená ľudskou podobou zmien: vlnami rozradostnených, plačúcich, oslavujúcich Berlínčanov. Východoberlínčania sa valili niekoľkými otvormi v múre, šplhali na neho, spolu s tisícami ľuďmi zo západnej časti mesta tancovali, trúbili na trúbky, spievali, kričali a triumfálne mávali odlomenými kusmi železobetónu. Zmätení východonemeckí pohraničníci, ktorí boli cvičení po utečencoch strieľať, iba pozerali. Rozsvietilo sa, otvorili sa obchody, vašak ten dojemný karneval - doprevádzaný vybuchovaním fľašami šampanského a trúbením húkačiek - pokračovali celý deň a celú ďalšiu noc. Otvorením múru nečakane vyvrcholil proces, ktorý - ako je v spätnom pohľade zrejmé - bol asi nevyhnutný. Menila sa celá východná Európa, celý komunistický blok. Niektoré krajiny komunizmus modifikovali, iné ho zavrhli.

Tomuto procesu dal požehnanie generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov, ktorý v roku 1985 zahájil politické a hospodárske reformy. Historický význam berlínskeho múru, ktorý symbolizoval rozdelenie Európy, sústredil na východné Nemecko pozornosť svetovej verejnosti. Aj keď dosiahlo vyššiu životnú úroveň než ostatné štáty východného bloku, jeho hospodárstvo skomieralo. Skostnatený politický systém prospieval len starnúcej elite, chránené štátnou bezpečnostnou službou Stasi (Staatssicherheit). Jedinou možnosťou, ako z tejto situácie uniknúť, ponúklal emigrácia. Jedinou krajinou, do ktorej sa dalo odísť, bolo západné Nemecko, kam sa východní Nemci dostávali všetkými možnými legálnymi aj nelegálnymi cestami, len aby obyšli prísne strážené hranice svojho štátu. Západné Nemecko bolo svojou ústavou zaviazané prijímať utečencov z Východu. Celkový počet východných Nemcov, ktorí prichádzali obchádzkou cez susedné krajiny, sa stále zvyšoval: zatiaľ čo v roku 1987 tak odišlo 19 000 emigrantov, v roku 1988 už ich počet vzrástol na 40 000. Prúd utečencov prerástol v lavínu potom, čo v máji 1989 Maďarsko strhlo zátarasy z ostnatého drôtu na hranici s Rakúskom. Východní Nemci sa dostávali cez Československo do Maďarska, kde začali ilegálne prechádzať hranice. Po sprísnení ostrahy bolo nutné pre utečencov zriadiť tábory.

Napätie rástlo, a tak západné Nemecko s Maďarskom zahájili jednanie o tom, ako tento problém vyriešiť. Maďarsko, ktorému záležalo na upevnení hospodárskych zväzkov zo Západom, v septembri pozastavilo platnosť dohody s východným Nemeckom, v ktorej za zaväzovalo zabrániť nedovoleným odchodom. Utečencom sa tak otvorila cesta na Západ. Týmto "diplomatickým tunelom" - a tiež cez západonemecké veľvyslanectvá v Prahe a vo Varšave - emigrovalo cez 150 000 ľudí. Možnosti žiť na Západe obetovali všetko: zamestnanie, byty, vybavenie domácnosti. Väčšine týmto utečencov bolo medzi dvadsiatkou - štyridsiatkou. Predstavovali hospodársku a intelektuálnu elitu. Naviac o povolenie vycestovať požiadalo 1,8 milióna občanov - desatina východonemeckého obyvateľstva. V minulosti sa východné Nemecko mohlo spoľahnúť, že Sovieti nepokoj násilne potlačia, ale tentokrát sa Sovietskemu zväzu do podobnej akcie nechcelo. Keď Gorbačov 7. októbra prišiel na návštevu do východného Berlína, kde práve prebiehali oslavy 40. výročia východného Nemecka zachoval taktné diplomatické mlčanie. Na rozdiel od iných štátov východného bloku nemalo východné Nemecko vlastné, odlišné národné korene.

Koniec komunizmu mohol znamenať koniec celého štátu. Východonemecká elita by tak prišla o svoje privilegované postavenie. 77. komunistický vodca Erich Honecker sa rozhodol, že z problémov svojej krajiny obviní západonemeckú propagandu, avšak nikto mu už nevenoval pozornosť. Dokonca aj štátom povolené organizácie chceli skoncovať s byrokratickým policajným štátom. Hneď po skončení Gorbačovej návštevy odíšli utečenci z Prahy a Varšavy cez východonemecké územie na západ. Vláda tvrdila, že ich "vyhostila", avšak to boli priehľadné klamstvá. Pozdĺž tratí, kadiaľ vlaky prechádzali, sa pokúšali naskočiť tisíce ľudí. Zabránili im v tom policajné obušky a vodné delá. Jedenásť dní po Gorbačovom odchode Honecker odstúpil a na jeho miesto nastúpil Egon Krenz. Po masových protestných demonštráciách vo východnom Berlíne, Lipsku a Draždanoch vláda 7. novembra odstúpila a po nej aj celý komunistický ústrední výbor. Krenz sľuboval ľudom slobodné cestovanie a založenie nových organizácií, na ktorých činnosti by sa podielali stúpenci reforiem. Bolo však už neskoro. Vodca komunistickej strany Gűnter Schabowski dúfal, že otvorenie berlínskeho múra oslabí požiadavky na zmeny, a tak o dva dni neskôr oznámil, že od polnoci môžu východný Nemci všade prekračovať hranice. Táto správa sa rýchlo rozniesla. V priebehu večera sa začali zhromažďovať zástupy ľudí s fľaškami v rukách. Na prechode Checkpoint Charlie, na hraniciach s dosiaľ americkým sektorom mesta, začali davy skandovať "Tor auf!" ("Otvorte brány!").

O polnoci mohli slobodne navštíviť Západ prvý východní Nemci od roku 1961. Padli do náručí čakajúcich obyvateľ západného Berlína, ktorý ich uvítali šampanským a západnými markami. Všade prepukovali búrlivé oslavy. Východoberlínčania sa prechádzali okolo nablýskaných západoberlínskych obchodov, kaviarní a hotelov. Veľa iného sa v tú dobu podnikať nedalo. Väčšina z nich sa radovala, popíjala, oslavovala, prechádzala, prehliadla pamätihodnosti - a potom sa vrátila domov, opojená náhlym koncom jednej epochy. (Citát na konci práce)

ROZPAD SOVIETSKEHO ZVÄZU

"Litovská SSR od dnešného dňa neexistuje. Nový názov znie Litovská republika," oznámila agentúra ČTK 11. marca 1990 potom, čo litovský parlament vyhlásil nezávislosť. Litva spustila lavínu, ktorá načala rozpad Sovietskeho zväzu. Nikto nečakal, že to pôjde tak rýchlo. Stalo sa to pred 15 rokmi. Na konci osemdesiatych rokov nevrcholilo úsilie o koniec komunizmu len v strednej Európe, ale aj v pobaltských štátoch, ktoré patrili pod Sovietsky zväz. Pod vplyvom Gorbačovovej perestrojky a glasnosti sa začali uvoľňovať ľady aj v Litve, Lotyšsku a Estónsku. Monopol komunistickej nomenklatúry vo všetkých troch krajinách narušil vznik ľudových frontov. V Litve sa na čelo hnutia Sajudis dostal profesor muzikológie a hrdina neskorších revolučných dní -Vytautas Landsbergis. Už v marci 1988 sa tešil z víťazstva vo voľbách do najvyššieho sovietu ZSSR. Prvýkrát umožnili kandidátky aj iným stranám a vo všetkých troch republikách zvíťazili ľudové fronty. Spočiatku bolo najodvážnejšie Estónsko. Miestny soviet v novembri 1989 vyhlásil suverenitu s tým, že sovietske zákony najskôr musí potvrdiť samotné Estónsko. Na jar a v lete 1989 sa pridala už aj Litva a Lotyšsko. Moskva ich postup označila za nelegálny. Proces dezintegrácie bol však nezvratný. Pobaltské krajiny sa po silnej rusifikácii vrátili k svojim jazykom a pôvodným zástavám. V decembri 1989 sa väčšinové krídlo litovskej komunistickej strany odtrhlo od sovietskej. Keď v januári 1990 navštívil Litvu Gorbačov, dočkal sa desaťtisícových demonštrácií. "Gorbačov sa raz spýtal davu, či chcú nezávislosť. Všetci jednohlasne kričali: Áno! Gorbačov sčervenel a vzápätí sfialovel v tvári," spomína si bývalá hovorkyňa parlamentu Rita Dapkusová.O mesiac na to v parlamentných voľbách jednoznačne zvíťazil Sajudis. Vzápätí Litva ako vôbec prvá sovietska republika vyhlásila nezávislosť. Prezident Landsbergis však mal pred sebou ešte niekoľko komplikovaných mesiacov, kým nezávislosť získala reálnu podobu.

Gorbačov bol v šoku. Moskva reagovala ekonomickou blokádou a vyslaním vojakov ministerstva vnútra. Najmä prerušením dodávok ropy a zemného plynu si vynútila dočasné stodňové moratórium vyhlásenia nezávislosti. "Väčšina spoločnosti bola pripravená bojovať za nezávislosť," povedal Petras Zapolskas, diplomat z litovskej ambasády v Moskve, ktorý v tom období študoval na univerzite vo Vilniuse. "Mentalitou sme nikdy neboli súčasťou Sovietskeho zväzu. "Napätie vyvrcholilo krátko po polnoci 13. januára 1991. Sovietska armáda obsadila strategické budovy vo Vilniuse. Správy o 14 mŕtvych po prestrelke pod televíznou vežou obleteli svet. Podľa Landsbergisa musel Gorbačov ako hlava ozbrojených síl vedieť, čo sa vtedy vo Vilniuse dialo. "Ak však rozkaz nedal on, mali byť potrestaní vinníci. To sa nikdy nestalo," povedal Landsbergis baltickým novinám City Paper. Výsledkom násilnej odpovede Moskvy bola ešte väčšia podpora Európy. Československý prezident Václav Havel ako jeden z prvých odsúdil sovietsku agresiu a vyzval Gorbačova, aby zabránil ďalšiemu násiliu. Krátko na to uznal Island ako prvá krajina Litvu za nezávislý štát. Jarné referendá vo všetkých pobaltských krajinách sa skončili jednoznačne v prospech odchodu zo Sovietskeho zväzu. Pri účasti 84,7 percenta sa v Litve za nezávislosť vyslovilo 90,47 percenta voličov. Naopak, referendum o uchovaní moderného Sovietskeho zväzu absolútne ignorovali. V Litve naň prišlo necelých 19 percent voličov. Čakalo sa na odpoveď z Moskvy. Do leta sa Kremeľ nevzdával a na hraniciach podnikol niekoľko provokačných útokov. Politika teroru vyvrcholila 31. júla zabitím siedmich colníkov na litovskom priechode Medininkai. Po nezdarenom augustovom puči, ktorý viedol ruský viceprezident Gennadij Janajev, západný svet a aj Moskva litovskú nezávislosť v septembri uznali. Pobaltská trojka sa 18. septembra 1991 stala súčasťou OSN. Sovietsky zväz sa definitívne rozpadol. O jeho prekvapivo rýchlom konci podľa ČTK svedčí aj to, že ho nebol schopný predpovedať ani jeden z renomovaných sovietológov. 31. decembra 1991 Sovietsky zväz oficiálne zanikol a jeho prezident M. Gorbačov sa ocitol bez práce, kým B. Jeľcin, ako prezident Ruskej federácie, ovládal najväčšiu republiku. Bývalé sovietske republiky sa stali nezávislými štátmi.KRVAVÁ JUHOSLÁVIA

Vojna v Juhoslávii bola krvavou vojnou, akú v Európe už nikto nepokladal za možnú. Celý konflikt v tejto vojne vyplynul z národnostnej, náboženskej a etnickej neznášanlivosti medzi národmi v bývalej Juhoslávii.

V mnohonárodnej Juhoslávii žilo pred vypuknutím vojny 30 národností v šiestich republikách a dvoch provinciách patriacich Srbsku. Medzi najpočetnejšie národy patrili Srbi, Chorváti, Moslimovia, Slovinci, Albánci a Macedónci. Celý konflikt sa začal 27. júna 1991, kedy vyhlásili nezávislosť Slovinsko a Chorvátsko. Dva dni po vyhlásení nezávislosti obsadila armáda Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie letiská a prístupy k hraniciam v obidvoch krajinách. Federálna armáda, v ktorej mali prevahu Srbi, sa usilovala prinútiť Slovinsko a Chorvátsko, aby sa vrátili do rámca federálneho štátu. Juhoslovanský parlament v Belehrade označil vystúpenie Chorvátska a Slovinska z federácie za trestuhodný čin. Juhoslovanská armáda obkľúčila hlavné mesto Slovinska Ľubľanu. Začalo sa jeho obliehanie. Ako sprostredkovateľ v konflikte vystúpilo Európske spoločenstvo, ktorého predstavitelia rokovali s predstaviteľmi Juhoslávie na ostrove Brioni, kde bola prijatá rezolúcia o mierovom riešení juhoslovanskej krízy.

Dohodli sa na zastavení paľby, na odložení platnosti vyhlásenia samostatnosti Chorvátska a Slovinska. Toto riešenie SFRJ prijalo 12. júla a 21. júla sa začali vojenské jednotky sťahovať z územia Slovinska. Boje sa však preniesli do Chorvátska. Srbsko pod vedením Slobodana Miloševiča chcelo presadiť nové hranice podľa etnických kritérií. Chorvátsko na čele s Franjom Tudjmanom chcelo udržať hranice, ktoré vymedzili partizáni po 2. sv. vojne. V oblastiach, ktoré obývajú Srbi, federálna armáda bojovala na strane Srbov proti chorvátskej polícii. V ozbrojených zrážkach začali zomierať prvé desiatky obetí. Hoci sa Európska rada snažila o zastavenie tejto vojny, boje v Chorvátsku stále pokračovali. Bezpečnostná rada OSN vyslala do bývalej Juhoslávie vojská UNPROFOR, ktoré mali plniť úlohu sprostredkovateľa. Boli rozmiestnené v chorvátskych oblastiach dobytých Srbmi. Ani týmto vojskám sa nepodarilo priniesť mierové riešenie konfliktu. V prvej polovici roka prišlo o život 3858 ľudí. 3. januára 1992 vstúpilo do platnosti už 15. prímerie, no juhoslovanská armáda ho porušovala. 7. januára zostrelil juhoslovanský Mig 21 vrtuľník s 5 pozorovateľmi ES. Po tomto incidente vyhlásilo OSN skončenie svojej mierovej misie. 3. marca vyhlásila nezávislosť Bosna a Hercegovina.

Srbi, ktorí tvoria 31% obyvateľstva tejto krajiny, reagovali vyhlásením Srbskej republiky v Bosne a Hercegovine a chceli sa pripojiť k zvyšku pôvodnej Juhoslávie. Prvý ozbrojený konflikt sa odohral v Mostare 6. marca, od 3. apríla sa bojovalo už na celom území krajiny. Úsilie ES a OSN bolo márne, podpísané prímeria sa nedodržali. Bezpečnostná rada OSN schválila uvalenie sankcií na Juhoslovanskú zväzovú republiku (tvorí ju Srbsko a Čierna Hora), v dôsledku ktorých sa mala ocitnúť v úplnej izolácii. V Sarajeve a ďalších mestách denne prichádzali o život ďalší ľudia. OSN organizovala do obkľúčeného Sarajeva humanitárne lety na zásobovanie liekmi a potravinami. V Ženeve sa konali viaceré mierové konferencie, na ktorých sa stretli zástupcovia bojujúcich strán, za moslimskú stranu - Alija Izetbegovič, za srbskú stranu Radovan Karadžič, a za bosnianskych srbov Mate Boban. Mierové rokovania však nezastavili boje v Bosne a Hercegovine. OSN ponúkala bojujúcim stranám svoje mierové plány, avšak ani jeden z nich nebol prijatý.

PREVRAT V ČESKOSLOVENSKU

Nežná revolúcia - 17. november 1989

Nežná revolúcia v novembri v roku 1989 zosobňuje pád totalitného komunistického režimu. Ako svetlý príklad okolitým krajinám, významným spôsobom zviditeľnila vo svete Československo ako vysoko kultivovanú spoločnosť s uvedomelými občanmi a s totalitnou vládou schopnou samoreflexie. Uskutočnil sa prevrat v demokratickú spoločnosť, ktorý nám mohol závidieť celý svet.

Na začiatku bola nevinná manifestácia...

V deň študentstva 17. novembra 1989, v deň uctenia pamiatky smrti Jana Palacha, ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi na protest sovietskej okupácie upálil, sa rovnako ako po iné roky konala manifestácia, organizovaná Socialistickým zväzom mládeže. Pochod bol plánovaný niekoľko mesiacov vopred a bol povolený mestským výborom KSČ. Funkcionári vopred vytýčili trasu pochodu, pričom miestne Zbory národnej bezpečnosti dostali za úlohu zaisťovať pokojný priebeh celej manifestácie. Na stretnutí ministra vnútra Kincla s generálnym tajomníkom ÚV KSČ Jakešom bolo dojednané, že napriek určitým protisocialistickým náladám prejavujúcim sa u skupinky študentov, nesmie dôjsť k zásahu bezpečnostných zložiek.

Študentská manifestácia sa začala prejavom Martina Klímy, ktorý zastupoval nezávislých študentov. Vo svojom prejave prehlásil, že pochod nemá za cieľ upozorniť na boj za slobodu v minulosti, ale že je nevyhnutné sa upriamiť na prítomnosť a budúcnosť. Potom nasledoval príhovor rečníka Socialistického zväzu mládeže a následne sa študenti vydali na Vyšehrad. Na národnej triede ich zastavil policajný kordón, kde sa asi 2000 študentov dostalo do izolácie medzi dva oddiely zásahových jednotiek. Manifestujúci študenti sa napriek napätej situácii správali pokojne, nejavili žiadne známky agresivity. Študentky na znak pokory rozdávali príslušníkom bezpečnosti kvety, mnohí prestrašene plakali a prosili, aby ich pustili. Okolo pol deviatej boli študenti zatlačení smerom k postranným uličkám, bolo použité vodné delo a veľa študentov bolo surovo zbitých. Po deviatej bola manifestácia rozohnaná. Nezávislá lekárska komisia neskôr zistila, že bolo zranených 568 ľudí. Študenti umeleckých škôl sa rozpŕchli do pražských divadiel, kde získali podporu hercov. Začalo sa uvažovať o štrajku v divadlách a na Vysokých školách.

Na druhý deň divadlá vyhlásili týždenný štrajk. Mnohí komunisti, vrátane členov ÚV KSČ, i radoví občania boli pohoršení zásahom. Rozšírila sa falošná správa o smrti študenta Martina Šmída, ktorú ihneď v ten večer odvysielalo aj rádio Slobodná Európa. Napätie a rozhorčenie v spoločnosti stúpalo.

19. novembra sa v byte Václava Havla stretli členovia nezávislých iniciatív, kde prevažovali signatári Charty 77. Výsledkom porady bolo ustanovenie Občianského fóra (OF), ktoré oficiálne vzniklo o desiatej večer v Činohernom klube. Občianske fórum žiadalo odstúpenie najskorumpovanejších politikov, prepustenie politických väzňov a podporovalo generálny štrajk, ktorý bol ustanovený na 27. november. Toho istého dňa vzniká v Bratislave hnutie verejnosť proti násiliu.

20. novembra na väčšine pražských vysokých škôl začína štrajk, poobede sa na Václavskom námestí zišlo cez 100.000 ľudí. O deň neskôr sa pridali k štrajku ďalšie vysoké školy a na Václavskom námestí sa konala prvá manifestácia Občianskeho fóra, ktoré v tom čase pozostávalo prevažne zo signatárov Charty 77. K zhromaždenému davu (asi 200 000 ľudí) prehovoril po prvý krát Václav Havel. Nasledovalo niekoľko masových demonštrácií po celej republike, ktoré vyvrcholili dňa 27. novembra v Generálny štrajk s heslom „Koniec vlády jednej strany!“. Požiadavky OF boli akceptované KSČ, bol prerušený štrajk, ktorý sa zmenil v štrajkovú pohotovosť.

10. decembra 1989 vymenoval prezident ČSSR Gustáv Husák novú „vládu národného porozumenia“ a vzápätí abdikoval. 29. decembra bol komunistickým parlamentom zvolený za prezidenta Václav Havel a v júni 1990 sa konali prvé slobodné voľby, v ktorých zvíťazilo Občianske fórum s 51% hlasov. KSČ získala 13%.

Priebeh „nežnej revolúcie“ bol vynikajúco pripravený. Priehľadnosť celej akcie mala v očiach verejnosti zastrieť fáma o nevydarenom puči ŠTB, ktorý v kritickom bode zlyhal a ktorý využili demokraticky zmýšľajúce sily v prospech „nežnej revolúcie“. Je nesporné, že keby sovietsky zväz prostredníctvom KGB neodmietol akúkoľvek podporu komunistickému režimu, komunisti by sa nikdy dobrovoľne nevzdali vedúcej úlohy v štáte a k žiadnej „nežnej“ ani inej revolúcii by nikdy nedošlo. Pozitívne treba hodnotiť fakt, že celý prevrat v kvalitatívne inú spoločnosť bol pokojný, bez vážnejších hospodárskych kolapsov či vysokých stratách na životoch. Negatívne pôsobí skutočnosť, že ešte aj v súčasnosti žiaden z oficiálnych politikov Slovenska a Česka verejne nepriznal celú pravdu o „Nežnej revolúcii“ a 17. november 1989 sa stále oslavuje ako symbol študentskej revolúcie. Správa Komisie Federálneho zhromaždenia Československej republiky zameranej na vyšetrenie udalostí 17. novembra 1989 sa stala utajenou a nikdy nebola uverejnená. Dôsledky vyšetrovania sa premietli do odsúdenia niekoľkých bezvýznamných policajtov na niekoľkomesačné alebo podmienečné tresty, pretože vyšetrovanie bolo zamerané len na násilnosti na Národnej triede a zámerne sa vyhýbalo politickému pozadiu prevratu. Všetky najdôležitejšie materiály týkajúce sa Charty 77 a ďalších prominentov, boli z FMV (Federálne ministerstvo vnútra) odstránené ešte pred 17.11.1989, zvyšok (vyše 15 tisíc osobných zväzkov ŠTB) bol zlikvidovaný v priebehu februára a marca 1990. V tejto súvislosti podivuhodne pôsobia aj záhadné samovraždy (plukovník Bečvář, ktorý 17. novembra vydal rozkaz nasadiť jednotky ÚRNA), či nehody potencionálnych odporcov (Alexander Dubček).

Zidealizovaná revolúcia, ktorou by sa pýšil každý národ, každá krajina sveta, je napriek všetkým propagandistickým dezinformáciám na pokraji záujmu obyvateľstva, ale aj politikov oboch nástupníckych krajín bývalého Československa. Súčasníci 17. novembra 1989 vedia napriek oficiálnej propagande svoje a možno aj preto dnešní študenti nevedia takmer nič o „veľkom víťazstve“ ich rovesníkov spred 15 rokov. Nik si predsa nedokáže spomenúť na udalosti, ktoré sa nikdy neudiali.PREVRAT V RUMUNSKU

V Rumunsku dodnes neutíchla diskusia o tom, čo sa vlastne u nich v decembri 1989 stalo: bola to revolúcia alebo puč v rámci vládnucej komunistickej elity?

Každopádne bol pád diktatúry Nicolae Ceausesca v Rumunsku najkrvavejším koncom komunistickej diktatúry v strednej a východnej Európe. Koniec "génia Karpát" sa začal masovými demonštráciami v Temešvári 16. decembra 1989, pred 15 rokmi. Temešvár je významným národnostne zmiešaným, priemyselným a univerzitným centrom v blízkosti maďarských a juhoslovanských hraníc. Aj preto patril v rámci Rumunska vždy medzi modernejšie a liberálnejšie miesta. Nepokoje sa začali kvôli maďarskému kalvínskemu kňazovi Lászlóovi TŚkésovi, ktorý odmietal napriek nariadeniu vrchnosti opustiť svoj úrad. Polícia a obávaná tajná služba Securitate sa ho 16. decembra rozhodla vysťahovať násilím. Okolo TŚkésovho domu sa však zhromaždili jeho farníci, aby kňaza bránili. Dav nespokojencov postupne rástol a zaberal ďalšie ulice a námestia Temešváru. Na druhý deň začala armáda a polícia do davu strieľať. Niekoľko desiatok ľudí zabili.

Nespokojnosť s Ceausescovou diktatúrou rástla v Rumunsku dlho. Ekonomika krajiny sa blížila ku krachu. Väčšina toho, čo upadajúce hospodárstvo vyprodukovalo, od potravín až po elektrinu, išlo na vývoz. Ľudia mali potraviny na lístky a v zime v nevykúrených bytoch doslova hladovali. Dávky pre dospelého na mesiac klesli na 315 gramov masla, 9 vajíčok a 1,4 kilogramu mäsa, ľudia sa živili prevažne strukovinami. Vodca však národu vysvetlil, že mäso nejedia preto, že by ho nebolo, ale preto, lebo je nezdravé.

Diktátor napriek nedostatku vymýšľal monštruózne stavby. Najznámejšou je päť kilometrov dlhý Bulvár socializmu a Palác republiky, rozprestierajúci sa na ploche jedného štvorcového kilometra. Kvôli nim zrovnali so zemou historický stred Bukurešti. To všetko sprevádzal vypätý nacionalizmus, útlak menšín a kult osobnosti, ktorý už vtedy v Európe nemal obdobu.

Ceausescu zo začiatku nebral demonštrácie príliš vážne. Armáde nariadil, aby ich potlačila a odletel na návštevu Iránu. V súkromí sa vyhrážal, že Temešvár vymaže z mapy Rumunska. Demonštrácie sa však v priebehu niekoľkých dní rozšírili aj na iné mestá. Keď sa Ceausescu vrátil, situácia sa mu už vymkla z rúk. 21. decembra vystúpil posledný raz na verejnosti. Zvolal masovú demonštráciu na námestie pred Palác republiky, aby odsúdil "banditov z Temešváru" a ostatných uchlácholil sľubom vyšších platov. Dav ho však vypískal a dovtedy lojálna televízia to odvysielala.

Na druhý deň armáda oficiálne prešla na stranu demonštrantov. Ceausescu nasadol so ženou a spoluvládkyňou Elenou na streche svojho paláca do helikoptéry a pokúsil sa o útek. Onedlho oboch zatkli. Moc v krajine prevzal Front národnej spásy, ktorý tvorili bývalí komunisti, niekoľkí disidenti a predstavitelia maďarskej menšiny. Na mnohých miestach však pokračovali boje s dodnes záhadnými "prívržencami" bývalého režimu. Šírili sa správy o desiatkach tisíc obetí bojov, ktoré sa našťastie ukázali byť nepravdivé. Revolúcia si aj tak vyžiadala okolo tisíc mŕtvych.

Na čelo Frontu národnej spásy sa postavil Ion Iliescu, ktorý bol roky členom ústredného výboru komunistickej strany a Ceausescovým favoritom. Potom sa však s vodcom rozhádal a on ho vykázal do vysokej straníckej funkcie na vidieku. Iliescu získal prezidentské právomoci (na čele krajiny zostal s jednou štvorročnou prestávkou až do nedeľných volieb). Pod jeho vedením moc prevzali "dobrí komunisti", pozície v armáde či tajných službách si zachovali príslušníci obávanej Securitate.
Lustrácie, či otváranie archívov komunistických tajných služieb sa nikdy nekonali a vďaka tomu dodnes nevieme, čo sa vlastne v Rumunsku v roku 1989 odohralo. Je pravdepodobné, že časť vedenia strany a armády, možno aj s prispením Moskvy, už dlhšie pripravovala puč, ktorého cieľom bolo Ceausescovo odstránenie, pri zachovaní nejakej reformovanej verzii komunizmu. Do toho sa im priplietlo viac-menej spontánne ľudové povstanie. Teóriu o puči podporuje aj nápadná rýchlosť, akou sa vedenie armády zbavilo diktátora. Nicolae a Elenu Ceausescovcov 25. decembra postavili pred narýchlo zvolaný vojenský súd a ešte v ten istý deň ich popravili. Aj keď si obaja najvyšší trest zaslúžili, samotný proces bol fraškou a dodnes vzbudzuje pochybnosti, či nešlo skôr o snahu novej moci umlčať nepríjemných svedkov.

VÝZNAMNÉ DÁTUMY ZÁVERA 20. STOROČIA

––Východná a severná Európa––

1990 Zjednotenie Nemecka.
1990 Lech Walesa sa stal poľským prezidentom.
1990 Boris Jeľcin sa stáva prezidentom Ruska.
1991 Vojenské kruhy a KGB sa pokúsili prevratom zbaviť moci Michaila Gorbačova. Gorbačov sa vrátil so úradu, ale neskôr rezignoval. ZSSR sa rozpadol a vzniklo Spoločenstvo nezávislých štátov.
1991 Lotyšsko, Litva, Estónsko dosiahli nezávislosť
1991 V Juhoslávii vypukla občianska vojna. Chorvátsko, Slovinsko a Macedónsko vyhlásili nezávislosť.
1992 Osamostatnila sa Bosna a Hercegovina.
1993 Česká a Slovenská Federatívna Republika sa rozdelila na Českú a Slovenskú republiku
1994 Ruské tanky prenikli na územie Čečenska.
1995 Rakúsko, Fínsko a Švédsko vstúpili do EU.
1996 Zastavenie paľby v Čečensku.

––Južná a západná Európa––

1990 Rezignácia premiérky Margaret Thatcherovej v Británii.
1990 Prvou ženou prezidentkou írskej republiky sa stala Mary Robinsonová.
1993 Vznik jednotného európskeho trhu.
1993 Vyhlásenie z Downing Streetu: britský a írsky ministerskí predsedovia sa zhodli na podpore mierového úsilia v Severnom írsku.
1994 Medzi Britániou a Francúzskom otvorili podmorský tunel vedúci popod Lamanšský prieliv.
1994-1996 Zastavenie útokov IRA.
1995 Európsky summit v Madride. Členské štáty sa dohodli na zavedení jednotnej meny euro od r. 1999.
1995 Francúzskym prezidentom sa stal Jacques Chirac.
1995 Londýn: po obrovských stratách, ktoré spôsobil Nick Leeson v Singapure, Barings Bank ohlásila bankrot.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Vývoj dejín v Európe na konci 20. storočia. Pád socializmu vo východnej Európe