V poslednom desaťročí 20. storočia sa prehnali medzinárodnou politickou scénou dramatické a často neočakávané zmeny. Komunizmus, ktorý tak veľmi ovplyvňoval politiku na začiatku storočia, sa začal od konca osemdesiatych rokov neodvratne rozpadať. Viedlo to k najpozoruhodnejšej zmene zo všetkých zmien: rozpadu Sovietskeho zväzu, jednej z dvoch superveľmocí 20. storočia, a spolu s ním k zmenám v rovnováhe svetovej moci.

ŽELEZNÁ OPONA SA ZDVIHLA

Vnútorný odpor vo východnom bloku sa najprv prejavil v Poľsku. Štrajky nekomunistického odborového hnutia Solidarita pod vedením Lecha Walesu priviedli hospodárstvo krajiny v roku 1988 do slepej uličky a vláda bola nútená rokovať s opozíciou. V roku 1989 sa v Poľsku konali slobodné voľby a v roku 1990 sa skončila vláda komunistov.

Poľský príklad mal oslobodzujúci vplyv na ostatné krajiny východnej Európy. V Československu, Bulharsku a Maďarsku boli komunistické režimy nútené tolerovať vznik nových politických strán.

Iba Rumunsko a Albánsko odolávali zmenám. Keď Maďarsko v roku 1989 otvorilo hranice do Rakúska, umožnilo po prvýkrát od postavenia berlínskeho múru v roku 1961 voľný prechod ľudí z Východu na Západ. Zdvihnutie železnej opony už bolo nevyhnutné. Po celom východnom Nemecku vyšli ľudia do ulíc a volali po zmenách. V novembri 1989 vláda odstúpila. Múr rozobrali a 23. októbra sa východné a západné Nemecko opäť spojili do jedného štátu.

MASOVÝ ÚTEK VÝCHODONEMECKÝCH UTEČENCOV

Bolo presne 18.58, keď sa na balkóne západonemeckého veľvyslanectva v Prahe objavil Hans-Dietrich Genscher. "Milí krajania, prišiel som, aby som vám oznámil, že vás dnes čaká vycestovanie..." Zvyšok dlho očakávanej vety zanikol v ováciách štyroch tisícok utečencov z východného Nemecka, ktorí už týždne obývali ambasádu. Vtedajší minister zahraničných vecí neskôr vo svojich memoároch napísal: "Hodiny na nemeckom veľvyslanectve v Prahe 30. septembra 1989 patria k najpohnutejším v mojom živote." Masový exodus východonemeckých utečencov cez veľvyslanectvo v Prahe sa začal pred 15 rokmi. Skončil sa pádom Nemeckej demokratickej republiky. Prví východonemeckí utečenci začali preliezať plot veľvyslanectva v Lobkovickom paláci už vo februári. Nebolo ich viac ako tridsať. "Ubytovali sme ich v podkroví, ktoré sme na tieto potreby núdzovo upravili," spomína vtedajší západonemecký veľvyslanec Hermann Huber. Ďalší scenár bol už overený. Začali sa rokovania so západonemeckým ministerstvom zahraničných vecí a zástupcom východného Nemecka právnikom Dr. Vogelom. Ten ľuďom sľúbil, že ak sa okamžite vrátia do NDR a podajú si riadnu žiadosť o vycestovanie do západného Nemecka, úrady im vyhovejú. Väčšina z nich po niekoľkých mesiacoch čakania súhlas naozaj dostala. Ako sa ukázalo neskôr, hlavne za lacno odpredané majetky, o ktoré sa postaral sám Vogel a jeho súdruhovia. Situácia sa začala dramatizovať v polovici augusta. Huber bol na dovolenke vo Švajčiarsku. Pokyn z ministerstva bol jasný: okamžite sa vráťte do Prahy, na ambasáde je 70 utečencov. "Keď som dorazil o dva dni neskôr, bolo tu už 123 ľudí, ktorí sa bez problémov dostali cez plot veľvyslanectva."

Utečenci z NDR hľadali útočisko na západonemeckej ambasáde často. Prvý nápor zažila budova veľvyslanectva už v roku 1984. Nikdy ich nebolo viac ako stošesťdesiat. Rok 1989 bol iný. Po nástupe Michaila Gorbačova sa zo Sovietskeho zväzu začali šíriť pojmy ako glasnosť a prestavba. S tými si skostnatené československé vedenie Gustáva Husáka nevedelo poradiť. Chýbali moskovské direktívy a režim bol dezorientovaný. To sa ukázalo aj na prístupe vtedajšej verejnej bezpečnosti, ktorá zrazu nechávala východných Nemcov po desiatkach preliezať plot veľvyslanectva. A desiatky sa rýchlo menili na stovky. Kolovali fámy, že po jesenných oslavách 40. výročia vzniku NDR najvyšší šéf NDR Erich Honecker uzavrie hranice s Československom. Bola to jediná zo spriatelených krajín, kam "dederóni" nepotrebovali víza. Denne prišlo na ambasádu 20 až 50 ľudí. Preto museli 23. augusta veľvyslanectvo uzavrieť. O deň neskôr sa začal areál ambasády meniť na pevnosť. To už na veľvyslanectve narátali 865 ľudí. V parku rozložili stany a mobilné záchody, zdvojnásobili zásoby potravín, kávy a čaju. Prvého septembra dokonca v provizórnych podmienkach pre prvákov slávnostne otvorili školský rok a manželky zamestnancov veľvyslanectva začali vyučovať.

"Nálada upadala zo dňa na deň. Znovu a znovu som musel zasahovať, keď si utečenci mysleli, že medzi sebou odhalili príslušníka tajnej polície," spomína vtedajší veľvyslanec. Muži zo stanu 16 si vyholili vlasy na protest proti politike československých úradov. A zmizlo 20 dlhých nožov.

Nervozita sa stupňovala. Keď 26. septembra prišiel vyjednávať Vogel, vypískali ho. To už bolo v budove na Vlašskej ulici 1600 ľudí. Začalo sa plniť aj schodisko. Počas Valného zhromaždenia OSN v New Yorku sa preto stretli Genscher a sovietsky šéf diplomacie Eduard Ševardnadze. Ten vraj položil Genscherovi otázku: "Sú tam deti?" "Na moju odpoveď, že sú tam stovky detí, ma vzal za ruku a povedal: Pomôžem vám," spomína Genscher. Až v lietadle do Prahy sa dozvedel, že NDR prevezie utečencov cez svoje územie na Západ. "Bol som veľmi prekvapený, pretože to podľa mňa svedčilo o tom, aká veľká už bola strata zmyslu pre realitu vo východnom Berlíne. Nedokázali si tam uvedomiť, aký veľký emocionálny význam bude mať prejazd tisícok ľudí cez územie NDR pod dohľadom tajnej polície za slobodou." Po historickej vete z balkóna veľvyslanectva trvalo len niekoľko hodín, než sa tisíce východných Nemcov vydalo zvláštnymi vlakmi do spolkovej republiky. Tam dostali západonemecké pasy a sociálnu podporu. Do 1. októbra opustilo NDR cez Československo a Maďarsko takmer 25-tisíc ľudí. Východonemecký režim sa ešte snažil vývoj zvrátiť, nič už však nepomáhalo. Masové úteky východných Nemcov položili upadajúci komunistický systém na kolená. O šesť týždňov neskôr padol berlínsky múr a s ním aj celý komunistický blok.