Skoro po uhorských Arpádovciach, českých Priemyslovciach a braniborských Askánciach vymrela roku 1328 dalšia tradičná dynastia. Smrť francúzského kráľa Karla IV. zaznamenala koniec vlády Kapetovcov a nástup vedľajšej vetvy, rodu Valois, na najdôležitejší europský trón. Kráľ Filip VI. (nevlastný brat Blanky z Valois, prvej manželky českého kráľa Karla IV.) prímal už zjednotené územie. Neskôr Guyenne a Gaskonsko, ležiace pri Biskajskóm zálive, zostali v anglických rukách. Anglický kráľ Eduard III. si po svojej matke (Izabele, dcéry franúzského vládcu Filipa IV.Sličného) si osobňoval isté dedické nároky na francúzsku korunu, avšak francúzske právo neuznávalo dedické nároky žien. V roku 1329 preto prijal od Filipa VI. anglické územie vo Francúzsku léno. Konflikt medzi oboma západoeuropskými veľmocami sa tým len odhálil.

Dôvody vleklého anglicko-franouzského střetnutí, tradične nazývaného 100-ročná vojna (1337-1453) boli dva. V prvom rade prirodzená snaha francúzskych panovníkov plne ovládnuť teritorium obývané francúzsky hovoriacim obyvateľstvom, v druhom rade zápas o hospodársky rozvinutou oblasťou Flander (teraz súčasťou Belgicka). Toto územie (najvýznamnejším strediskom bolo mesto Bruggy) predstavovalo hlavné bydlisko a spracovateľské miesto anglickej vlny. Flanderské súkno malo v Európe vynikajúci zvuk a bolo skvelým exportným artiklom. V Londýne sa preto usadili tamojší obchodníci, keď ich vplyvná koruna navádzala tesné styky s anglickými partnermi, ktorý v Gaskonsku a Guyenne získali žiadané víno. Francúzsko chcelo ovládnuť Guyenne a spojenectvo flanderského hrabišťa s Francúzskom vážne ohrozovali prosperujúci anglický obchod. Bojovne založený Eduard III. reagoval ostro. Zakázal vývoz anglickej vlny do Flandra a v roku 1336 obnovil dedické nároky na francúzsky trón. Finančné pôžičky, získané od kláštorov, obchodných spoločností i známej florentskej banky BARDY a PERUZZI, mu umožnili vyzbrojiť armádu na zápas, ktorý bol z hľadiska Anglicka prvou vojnou motivovanou výrazne obchodnými dôvodmi. .