Islamský svet je podľa „kresťanského“ Západu priestor, kde sa darí tým ľudským vlastnostiam a mravným hodnotám, ktoré sú v našom civilizačnom prostredí chápané ako negatívne a zavrhnutiahodné. S takmer každým prejavom islamskej kultúry sa spájajú iracionálne postoje, slepé násilie a machiavellistické politické chovanie. Islam však nie je jediné náboženstvo, ktoré násilie ideologicky vymedzuje a ospravedlňuje. Podobne sa v dejinách správali aj judaizmus alebo kresťanstvo. Každá ľudská civilizácia má totiž vo svojom duchovnom odkaze zakódovanú akúsi predstavu o „spravodlivom násilí“, ktoré má ospravedlňovať použitie násilia ak je to nutné k dosiahnutiu vlastných cieľov.
Džihád – jeden zo základných pojmov islamského náboženstva – nemusí súvisieť len s vojnou alebo akýmkoľvek násilným činom, ktorý má slúžiť k upevneniu alebo rozšíreniu viery. Vojna a násilie, ale aj mier a ohľaduplnosť, sú pojmy odrážajúce prekonané spoločenské pomery vtedajšej strednej Arábie. V rannej islamskej historickej skúsenosti, ktorá zahŕňa činnosť proroka Muhammada, a následkom toho vznik koránu a súbor tradícií o Prorokovom živote, treba hľadať ďalšie predstavy islamského náboženstva o vesmíre a mieste človeka v ňom. Islamské pojatie sveta sa k používaniu násilia v dejinách ľudstva stavia bez morálneho pohoršenia, ako k niečomu, čo je nevyhnutné k tomu, aby záverečná Božia zvesť, presadzovaná ústami a skutkami proroka Muhammada, mala nádej na úspech tvárou v tvár úkladom nepriateľov.
V súlade so základným duchovným zdrojom – koránom – to vyzerá asi takto: Úvod obsahuje opis prvého človeka Adama a anjelov (malá´ika), medzi ktorými bol jeden nehodný, Iblís, ktorý sa odmietol podrobiť Božiemu rozkazu a Adamovi sa pokloniť. Preto bol Bohom potrestaný, stal sa neveriacim a bol odsúdený k večnému konaniu zla a zvádzaniu ľudí z „priamej cesty“ (al-sirát al-mustakím) Božieho vedenia. Výzva ku konaniu dobra a odporovaniu zla je základný kozmologický problém, prvá podmienka toho, aby bol človek dobrý moslim. Korán pokračuje výkladom, kde Boh prostredníctvom Proroka klasifikuje ľudskú spoločnosť. Karhá ich za to, že nedodržali zmluvu s ním a zišli z cesty, ktorú On určil. Vyčíta im klamstvá, nemravnosť, túžbu zabíjať a to, že jeho zosielanie prorokov sa medzi „ľuďmi Písma“ (ahl al-kitáb) stretáva len s pýchou a hrubosťou. Ďalej predpovedá strašný trest pre tých, ktorí odmietli počúvať svojich prorokov a znevážili Božiu zvesť. Korán hovorí aj o praotcovi moslimov Abrahámovi, ktorý prišiel za Bohom s návrhom, aby „učinil túto zem bezpečnou... pre tých, ktorí v Boha a v deň súdny uverili“. Vymedzuje sa aj pojem obec (umma) a Posol Boží (rasúlu´lláh), ktorí berú na seba zodpovednosť, že s Božou vôľou naložia lepšie ako ich predchodcovia a zaistia tak, aby ľudstvo už nikdy nezišlo z priamej cesty.
Žiť v súlade so zvesťou, nezísť z priamej cesty, zostať moslimom – to si vyžaduje nemierne a mnohotvárne úsilie (džihád) na ceste Božej (fí sabíli´lláh). Arabi však na seba nevzali zodpovednosť len za to, že oni sami prijmú princíp jediného Boha a nezradia zvesť. Boh je Pán svetov, je Pánom celého ľudstva, hoci si to jednotlivé časti neuvedomujú. Téza, že všetci ľudia sa rodia ako muslimún – a teda v prvotnom a Bohom požehnanom stave salám – mier, ktorý z Božej vôle od vekov panoval, ale ľudstvom bol opakovane znesväcovaný, má rozhodujúci vplyv aj na riešenie otázky miesta a poslania islamu vo svete. Vychádzajúc z tejto konštrukcie, islamská kozmológia vyvodzuje tieto závery: Sklon k tomu, že sa človek na tomto svete nechová a necíti ako moslim, si človek neprináša vo svojom vnútri vo chvíli zrodenia. Jeho prvotným stavom je stále stav moslim, ktorý platí v ideálnom Božom svete, vo svete, ktorý je pre moslima pripravený po smrti, ak sa na tomto svete choval v súlade s Božou vôľou. Nebyť moslim sa človek naučí až na zemi, medzi svojím zrodením a fyzickou smrťou.
Rozpor dobra a zla má v ľudskej spoločnosti povahu trvalého a nevyhnutného stretu medzi moslimami a „ostatnými“. Nevyhnutnosť stretu je daná povinnosťou moslima konať dobro a aktívne sa podieľať na premáhaní zla. Medzi neveriacimi sú na tom najlepšie tí, ktorí poznali predošlé Písma – židia a kresťania. Tí, ktorí Boha vôbec nespoznali alebo ho odmietajú sa vyradzujú z ľudského spoločenstva, sú nositeľmi zla a zasluhujú trest. Najhoršie sú na tom moslimovia, ktorí s plným vedomím svojho činu od islamu odstúpili – odpadlíci (murtaddún). Predstavy v koráne obsahujú zreteľnú výzvu, že moslimovia majú urobiť všetko pre to, aby sa v súdny deň Boh na jednotlivca a ľudstvo pozeral priaznivo. Jedným zo spôsobov, ako sa vyvarovať trestu a pekelných múk, je usilovať sa o upevnenie a rozšírenie islamu.
Ústredným motívom islamu je teda pomôcť ľudstvu poznať Boha, napraviť poklesky a nepochopenie tých, ktorým už bolo Písmo zoslané, a navrátiť ľudstvo do jeho pôvodného stavu. Ľudia by sa mali vrátiť späť tam, kde sa nachádzali vo chvíli autentického Božského tvorenia. Spôsob života, ktorý má návrat k tejto kvalite ukázať sa nazýva islam – odovzdanie sa do vôle Božej. Ideálny stav, ktorý sa daným spôsobom života uplatňuje je salám – mier. Kým tento stav nenastane, je povinnosťou moslima usilovať sa o úprimnosť svojej vnútornej viery v Boha, jednotu náboženskej obce (ummy) a šírenie viery.
Islamské predstavy o nariadeniach ohľadom džihádu sú súčasťou šarí´y – islamského právneho kódexu. Šarí ´a nie je úplne jednoznačný pojem. Podľa najbežnejšieho pojatia však predstavuje kodifikovaný celok Božích nariadení a zákazov, ktoré zahŕňajú všetky podrobnosti ľudského chovania, činnosti a myslenia na tomto svete. Islamský právny poriadok sa v konečnej podobe delí na tri základné okruhy: a, právne vymedzenie vzťahu človek – Boh (ibadát), povinnosti moslima v podobe formálnych prejavov zbožnosti ; b, vzťah človek – človek, resp. človek – spoločnosť (mu´ámalát), týkajúci sa majetkového či rodinného práva; c, ako zvláštny okruh sa často vymedzuje trestné právo (ukúbát), ktoré určuje zakázané, resp. nevhodné činy a za prekračovanie zákazov stanovuje tresty.
Džihád je neoddeliteľnou súčasťou islamského zákonodarstva. Podľa islamského práva Boh všetky nariadenia ľudstvu najprv sprístupnil prostredníctvom proroka Muhammada. Jeho proroctvo – slovo Božie – bolo neskôr písomne zaznamenané a zhmotnené v podobe nového Písma – koránu. Mnohé verše sa však dali interpretovať rôzne, vznikla prorocká tradícia (sunna), ktorá mala odpovedať na novovzniknuté otázky po Prorokovej smrti a preto bolo treba dostať tento zdroj legislatívy pod kontrolu. Uskutočnila sa centrálne sledovaná kodifikácia hadís (tradícií), proces, ktorý mal vylúčiť falzifikáty a tzv. pravé hadísy sústrediť do šiestich zbierok tradícií.
Džihád je pilierom islamského pohľadu na svet a v zmysle náboženského pojmoslovia znamená základné nariadenia a povinnosti, ktorých plnenie je dôležitým predpokladom aby sa človek nezbavil prirodzeného a Bohom daného stavu. A základnou povinnosťou je odovzdávať sa do vôle Božej – modliť sa, používať Jeho „krásne mená“ a chválorečiť Mu, postiť sa v stanovených časoch, dávať almužnu potrebným, vykonať aspoň raz v živote púť ku Ka´be, konať dobro v súlade s islamským etickým kódexom a bojovať proti zlu v sebe samom i zlu prichádzajúcemu zvonku. Džihád predpokladá aktívne šírenie islamu, a to aj silou a po odchode moslimov do Mediny, keď sa tam zrodila nová obec veriacich, ktorá neskrývala politické ambície sa džihád stal jedným z kľúčových nariadení. Pojatie džihádu sa stávalo tak závažným právnym a ideologickým problémom, že právna veda musela postupne zaujať zásadnejšie stanovisko: zjednotiť výklady o džiháde a vymedziť mu jednoznačné miesto v systéme islamu.
Teologický i právny význam džihádu predpokladá vynakladať úsilie v individuálnom i kolektívnom zmysle a všetkými prostriedkami, ktoré sa volia podľa podmienok. Ideálom, ktorý by mal byť najvyšším cieľom islamskej obce je Božia vláda. Tohto stavu sa dosiahne procesom všestranného džihádu, pri ktorom je možné voliť mierové i násilné prostriedky, prípadne použiť kombináciu všetkých dostupných spôsobov – počnúc prehlbovaním vlastnej zbožnosti, cez misijnú činnosť až po vojnu. Džihád zahŕňa v sebe nie len vojnu či boj so zbraňou v ruke za územné šírenie islamu, je to aj cesta ku spáse alebo očisteniu duše, prípadne ako trpezlivé presvedčovanie neveriacich o Božej zvesti. Preto hlavní znalci (ulamá) rozlišujú štyri roviny, v ktorých sa môže veriaci zúčastniť džihádu:
a, džihád srdcom (al-džihád bi´l-kalb) – týka sa neustáleho prehlbovania osobnej zbožnosti, premáhania hriechu a pokušenia, ktorému Boh moslima vystavuje;
b, džihád jazykom (al-džihád bi´l-lisán) – týka sa podpory a šírenia Pravdy misijnou činnosťou a poukazovania na zlé veci;
c, džihád rukou (al-džihád bi´l-jad) – zahŕňa hlavne obecne záslužnú a charitatívnu činnosť
d, džihád mečom (al-džihád bi´s-sajf) – v zmysle presadzovania islamu rôznymi podobami násilia, vedením vojny za šírenie viery, bojom proti strojcom rozkladu zvnútra a obranou proti nepriateľovi.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie