Väčšinou ľudských obetí bolo zabitých guľometmi a bojovým plynom- používať oslepujúci a dusivý plyn bolo pritom nebezpečné, pretože zmena smeru vetra ho mohla obrátiť späť do vlastných radov. Keď bol po prvý raz v bitke pri Somme nasadený tank, zdalo sa, že tento britský vynález môže priniesť výhru vo vojne. Ako prvok prekvapenia však tank nemohol plne zaručiť víťazstvo, lebo bol nasadený skôr, ako sa jeho výroba rozbehla natoľko, aby mohol zaručiť rýchlejšie víťazstvo. K vzájomným útokom nasadili obe strany nové lietadlá, a tak došlo po prvé v histórií k bombardovaniu civilného obyvateľstva. Británia zažívala nálety obrovských vzducholodí Zeppelin a letci v dvojplošníkoch, často vyzbrojení iba ručnými zbraňami alebo tehlami spolu mali neľútostné letecké boje. Cez všetku novú techniku však vodcovia naďalej spoliehajú na to, že víťazstvo vo vojnách dosiahnu nasadením tisícok mužov a s metódou vybiehanie so zákopov. Vojna na západe medzitým pokračovala ďalej. Britský velitelia pod vedením Douglase Haiga naďalej vkladali nádeje do stálej rozsiahlejšej ofenzívy sa stále početnejšími zoznamy padlých a odmietali myšlienky na riešenie nemožnej situácie iným spôsobom. Výnimkou bol plán presadzovaním ministra námorníctva Winstona Churchillem ten veril že víťazstvo sa dá dosiahnuť vyhodením Turecka s vojny. V roku 1915 sa však kráľovskému námorníctvu pri ťažení cez úžinu Dardanely, ústiaca do čierneho mora, nepodarilo dobyť hlavné turecké mesto Konštantínopol.

Do roku 1916 obe strany neustále zvyšovali výrobu zbraní. Británia zaviedla brannú povinnosť a ministerským predsedom sa stal Dávid Lloyd George (1863-1945). V Nemecku viedli vojnu generáli Hindenburg a Ludendorff. Francúzsko našlo podobného železného vodcu až v roku 1917 v Georgesi Clemenceauovi pomenované Tyger. Po celú vojnu bolo pánom morí Britské námorníctvo. Nemecká britská flotila sa s britským kráľovským námorníctvom nakoniec stretla v roku 1916 pri Jutlande v jednej veľkej námornej vojny. Briti prišli o viac lodí a mužov, ale zatlačili Nemeckú flotilu späť do prístavu, kde zostala po celý zvyšok vojny. V dôsledku toho mohlo Britské kráľovské námorníctvo zahájiť blokádu Nemecka a spôsobil mu úplný nedostatok životne dôležitého nákladu. Nemecké nádeje sa opierali o proti blokádu s nasadením ponoriek nazývaných U-boat, ktoré mali potápať lode s dodávkami pre Britániu. Po tom čo 8.mája 1915 jedna s nemeckých ponoriek potopila Britský zaoceánsky parník Lusitania s 1201 pasažiermi na palube začala sa stávať stále reálnejšia možnosť vstupu rozzúrených Spojených štátov do vojny na strane dohody. Nemecko potom neobmedzenú ponorkovú vojnu prerušilo až do roku 1917, keď nasadili ďalšie ponorky a znovu rozpútali proti celému loďstvu vo vodách Dohody kampaň potom čo vidíš. Počítali s tým, že aj keby in USA vyhlásili vojnu, Británia výhľadoví skorej, ako budú americké jednotky pripravené k boju.

Vražedné Nemecké ponorky potopili stovky obchodných lodí, až nakoniec Veľká Británia prišla na myšlienku visievať na more konvoje sprevádzajúce torpédoborcami. Nemecká kampaň bola zmarená v Apríli 1917, americký prezident Woodrow Wilson vyhlásil Nemecku vojnu. Čas ústredných mocností sa začal chýliť ku koncu. Zatiaľ čo USA sa pripravovali n a vyslanie jednotiek, vojna na západe pokračovala. Nemci boli prinútený ustúpiť, ale iba na dobra pripravene pozície (Hinderburgova Línia). Briti pri Passchendaile zapadli do blata, zatiaľ čo vo Francúzkej armáde vzniky vzbury. Nemecko vyhlásilo ďalšie bitky na východe, kde v Novembry 1917 vyniesla revolúcia v Rusku k moci Bolšévíkou, ktorý sľubovali mier. Aj napriek drvivému výtastvu Nemecko – Rakúska nad Talianskom u Caporetta, boli spojenci Nemecka skoro na konci zo silami. Rakúsky cisár sa tajne pokúšal vyjednať separátny mier. A Turci boli úplne na ústupe, keď stratili Bagdad a Jeruzalem. Nemecko bolo stále viac vyčerpávane a demoralizované – a najviac sa blížili Američania.

Prvé jednotky vedené generálom Pershingom, prezívaným Black Jack, sa v Európe vylodili 27. júna 1917. Ludendorff sa chopil poslednej šance na výtazstvo vo vojne, keď boľševici 3.marca 1918 prestúpili na veľké Brest-Litevsku mierovú zmluvu. Hneď po uzavretí mieru z boľševikmi presunulo Nemecko 1000000 mužov na západný front. Dna 31. marca zahnala Ludendorffova ofenzíva vojská dohody vo Francúzku na ústup, ale len dočasne. Straty boli na oboch stranách boli nesmierne, ale až do júla 1918 priplávalo dohodovým vojskám na pomoc mesačne 300000 amerických vojakov. Konečná porážka Nemecka bola nevyhnutelná, jeho ľud hladoval a nakoniec začala upadať aj Nemecká morálka. Dna 8.augusta 1918 zahájilo vojsko dohody pod vedeným vrchného veliteľa maršala Focha blízko Amienc útok, ktorým dosiahla skutočného prelomu. Nemci boli zatlačený do Belgicka, avšak zúrivo sa bránili a až do konca vojny okupovali cudzie územia. V Októbri sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko, Brické a Arabské jednotky pod vedeným majora T.E.Lavrenca obsadili Damašek a došlo ku kapitulácii Turecka a Bulharska. Nemecká oceánska flotila sa zúrila a nemeckí cisár sa musel vzdať trónu. Dna 31.októbra 1918 požiadalo Nemecko o prímerie, ktoré obe strany podpísali 11. novembra 1918 o 11:00 dopoludnia. V júni 1919 uplatnili výrazne mocnosti vo Wersajskej mierovej zmluve proti Nemecku tvrdé podmienky. Vojna konečne skončila.

Potom čo boje utíchli, sa stretli predstavytelia výrazných mocností vo Francúskom Wersailles, aby tu prejedali podmienky mieru. Výsledkom bola Wersaillska mierová zmluva, podpísaná 28. júna 1919.