Vo svojej dobe sa jej hovorilo Veľká vojna, ktorá čo do hromadného ničenia a zabíjania nemala obdoby. Na jej konci ležali ohromné ríše v troskách a vratký mier položil základy iných konfliktov. Príčiny prvej svetovej vojny siahajú do 19.storočia, ak z mnohých malých štátov, ktoré boli v tej či onej dobe súčasťou iných zemí, vznikli štáty nové. Väčšie krajiny, ako napríklad Nemecko a Taliansko, sa teraz chceli presadiť vedľa zavedených štátov, ako bolo Rusko, Francúzsko a Británia, vedľa vratkého Rakúsko- Uhorska v strednej Európe i vedľa postupne zanikajúca Osmanská ríša na strednom východe. Menšie zeme, ako napríklad Bulharsko, sa súťaženia zúčastniť nemohli a zostali neutrálny –nepridali sa na žiadnu stranu. Do roku 1914 boli veľké mocnosti rozdelené do dvoch nepriateľských aliancií. Na jednej strane stály ústredné mocnosti tzv. Trojspolok, z nich naj účinnejšie bolo Nemecko a Rakúsko –Uhorsko.
Aj Taliansko bolo jedným s partnerov, ale vzťahy k nej sa ochladzovali, zatiaľ zväzok s Bulharskom a Tureckom bol stále tesnejší. Druhý blok, nazývaný Dohoda, zahrnoval Francúzov, Rusko a taktiež sympatizujúcu Britániu. Zeme tvoriace tieto aliancie mali svoje silné aj slabé stránky a zohrali v budúcom konflikte značnú rolu. Nemecko sa stalo najväčšou vojenskou mocnosťou v Európe. Jeho pokusy o súperenie s Britským námorníctvom boli príčiny napätia medzi oboma krajinami. Rakúsko –Uhorsko bolo obrovskou, avšak nestabilnou monarchiou zahrnujúcich mnoho nespokojných národov. Británia táto priekupnícka a priemyslová krajina vládla ohromnej zámorskej ríši. Pri obrane spoliehala skôr na svoje veľkolepé námorníctvo ako na malú profesionálnu armádu obsahujúcu 386000 mužov. Rakúsko bolo naproti tomu v priemyslovej a vojenskej technológií o 400 rokov pozadu, avšak do boja mohlo nasadiť milióny mužov. Francúzsko sa stále nemohlo zmieriť s porážkou Nemeckom vo francúzsko-pružskej vojne v rokoch 1870-1871 ani s vojnovými náhradami, ktoré museli platiť.
Vojna nakoniec vypukla na Balkáne. Táto oblasť bola ešte krátko pred tým súčasť Osmanskej ríše, ale Turci sa s nej stiahli a zanechali za sebou mocenské vákuum, o jeho zaplnení súperilo Rakúsko-Uhorsko s Ruskom. V roku 1908 zabralo Rakúsko-Uhorsko provincie Bosnu a Hercegovinu. To rozhnevalo bosenské a hercegovské Srby a susedné nezávislé srbské kráľovstvá. Rusko ako tradičný spojenec Srbska protestovalo, avšak nebolo pripravené podniknúť akúkoľvek akciu. Napätie sa v oblasti ešte viacej zvýšilo, keď bol 28 júna 1914 v Sarajeve srbským študentom Gavrilo Principem zavraždený následník rakúskeho trónu arcivojvoda František Ferdinand so svojou ženou. Situácia sa rýchlo vymkla rýchlo z kontroly. Pobúrené Rakúsko-Uhrosko obvinilo Srbsko zo spolu účasti na vražde a 28 júla do Srbska vpadlo. Rusko sa postavilo na obranu Srbska a o dva dni neskôr zmobilizovalo 1,2 milióna vojakov. Nemecko celý spor zamiešalo, keď dalo Rusku ultimátum aby sa do 24 hodín stiahlo, inak mu bude vyhlásená vojna. Keď Rusko ultimátum odmietlo, Nemecko mu 1 augusta naozaj vojnu vyhlásilo. Nakoľko bolo Francúzsko Ruským spojencom, vyhlásilo Nemecku 3 augusta vojnu. Nemecko malo podľa svojho Schlieffenplanu obsadiť Francúzsko skôr, ako sa zmobilizuje Rusko, inak by bolo nútené bojovať na dvoch frontoch, na západe a východe. Najrýchlejšou cestou bolo obísť francúzske pohraničné pevnosti tiahnutím cez Belgicko. Keď však neutrálne Belgicko odmieta umožniť nemeckým jednotkám priechod, Nemci ho 4 augusta napadli.
Toho istého dňa vyhlásilo vojnu Anglicko Nemecku. Behom piatich týždňov bola vo vojen prakticky celá Európa. V septembri vstúpilo do vojny aj Turecko. Nemeckú armádu obsahujúcu 1,5 milióna mužov nemohlo už nič zastaviť. Po celej západnej fronte porážala francúzsku armádu 31. augusta sa v Monsu prebila cez neveľkú britskú expedičnú armádu (BEF) o sile 70 000 mužov. V auguste, však bola pri bitke na Marne, zastavená francúzskou armádou. Obe strany vykopali a opevnili zákopové systémy, ktoré boli od seba vzdialené len niekoľko metrov a oddelené pásom zeme nazvaným územie nikoho. Zákopové pásmo sa tiahlo viac ako 700 km cez severné Francúzsko, od Lamanšského prieplavu až k hraniciam so Švajčiarskom. Zákopová vojna na západnom fronte nakoniec trvala 4 roky a ukázala sa byť ničivejšou a desivejšou ako tie najhoršie predstavy. Boje sa tiahli mesiace, keď došlo k veľkej ofenzíve, zahynuli behom jedného dňa 10 tisíce mužov, často pre niekoľko obyčajných metrov pôdy. Až takmer do konca vojny sa frontová línia neposunula v žiadnom smere o viac ako 65 km. V roku 1915 sa ukázalo, že úplná dohodová francúzska ofenzíva si vyžiadala nesmierne mnoho ľudských životov, ale dosiahla len málo. Vo februári 1916 zostavilo Nemecko plán, podľa ktorého malo útokom na kľúčovú Francúzsku pevnosť vo Verdune nechať Francúzsko vykrvácať, na oboch stranách padlo tisíce vojakov, avšak Verdun zostával vo francúzskych rukách. Tiež útok bitov sa zmenil pri júlovej bitke na rieke Some v krvavú kúpeľ. V prvý deň bolo zmasakrovaných 60 tisíc mužov a podobné obete skoro zlomili britskú armádu dobrovoľníkov.
Vojna medzi tým zúrila aj na východe. Rakúske zlyhanie proti Rusku prinútilo Nemecko, aby nasadilo viacej jednotiek, ako malo v úmysle. Druhý front, ktorého sa Nemci tak báli, sa stal skutočnosťou. Napriek tomu Nemci dosiahli proti Rusku nečakaný úspech, keď v roku 1914 zaznamenali pri Tannenbergu a pri Mazurských jazier veľké víťazstvá a v roku 1915 zabrali Ruskom kontrolované Poľsko. V tom istom roku vstúpilo na stranu Nemecka do vojny aj Bulharsko a nemecké a bulharské jednotky spolu dobili Srbsko. Rakúsko, ktoré bolo na východnom a balkánskom fronte neúspešne, sa o niečo lepšie viedlo proti Taliansku, ak v roku 1915 pridala k Dohode. Keď sa v roku 1916 pripojilo k Dohode aj Rumunsko, Nemci ho obsadili a behom krátkeho a geniálne vedeného ťaženia si zaistili životne dôležité dodávky ropy. Dna 22.augusta 1914 vyhlásilo Japonsko vojnu Nemecku a zaútočilo na nemeckú kolóniu Tsingtao. Tá padla o jedenásť týždnou neskôr 7.novembra po spoločnom útoku japonských a britských jednotiek. Nemecké vojenské lode boli prenasledované až k Indickému oceánu a k južnému Atlantiku, keď v posledných mesiacoch v roku 1914 bojovali za nadvládu v bitkách o Coronel, Chile a Falklandské ostrovy. Terčom útoku sa stali také nemecké kolónie v Afrike, na juhozápad zo strany juhoafrických vojsk a na východe zo strany Britov. Podobná vojna bola do tej doby ničím nevídaným. K zabíjaniu boli využité nové vojenské vynálezy. Nemci ako prvý použili ťažké delostrelecké zbrane. Výbuchy jedného takého monštra boli počuť až cez celý Lamanšský prieliv až do Kentu.
Väčšinou ľudských obetí bolo zabitých guľometmi a bojovým plynom- používať oslepujúci a dusivý plyn bolo pritom nebezpečné, pretože zmena smeru vetra ho mohla obrátiť späť do vlastných radov. Keď bol po prvý raz v bitke pri Somme nasadený tank, zdalo sa, že tento britský vynález môže priniesť výhru vo vojne. Ako prvok prekvapenia však tank nemohol plne zaručiť víťazstvo, lebo bol nasadený skôr, ako sa jeho výroba rozbehla natoľko, aby mohol zaručiť rýchlejšie víťazstvo. K vzájomným útokom nasadili obe strany nové lietadlá, a tak došlo po prvé v histórií k bombardovaniu civilného obyvateľstva. Británia zažívala nálety obrovských vzducholodí Zeppelin a letci v dvojplošníkoch, často vyzbrojení iba ručnými zbraňami alebo tehlami spolu mali neľútostné letecké boje. Cez všetku novú techniku však vodcovia naďalej spoliehajú na to, že víťazstvo vo vojnách dosiahnu nasadením tisícok mužov a s metódou vybiehanie so zákopov. Vojna na západe medzitým pokračovala ďalej. Britský velitelia pod vedením Douglase Haiga naďalej vkladali nádeje do stálej rozsiahlejšej ofenzívy sa stále početnejšími zoznamy padlých a odmietali myšlienky na riešenie nemožnej situácie iným spôsobom. Výnimkou bol plán presadzovaním ministra námorníctva Winstona Churchillem ten veril že víťazstvo sa dá dosiahnuť vyhodením Turecka s vojny. V roku 1915 sa však kráľovskému námorníctvu pri ťažení cez úžinu Dardanely, ústiaca do čierneho mora, nepodarilo dobyť hlavné turecké mesto Konštantínopol.
Do roku 1916 obe strany neustále zvyšovali výrobu zbraní. Británia zaviedla brannú povinnosť a ministerským predsedom sa stal Dávid Lloyd George (1863-1945). V Nemecku viedli vojnu generáli Hindenburg a Ludendorff. Francúzsko našlo podobného železného vodcu až v roku 1917 v Georgesi Clemenceauovi pomenované Tyger. Po celú vojnu bolo pánom morí Britské námorníctvo. Nemecká britská flotila sa s britským kráľovským námorníctvom nakoniec stretla v roku 1916 pri Jutlande v jednej veľkej námornej vojny. Briti prišli o viac lodí a mužov, ale zatlačili Nemeckú flotilu späť do prístavu, kde zostala po celý zvyšok vojny. V dôsledku toho mohlo Britské kráľovské námorníctvo zahájiť blokádu Nemecka a spôsobil mu úplný nedostatok životne dôležitého nákladu. Nemecké nádeje sa opierali o proti blokádu s nasadením ponoriek nazývaných U-boat, ktoré mali potápať lode s dodávkami pre Britániu. Po tom čo 8.mája 1915 jedna s nemeckých ponoriek potopila Britský zaoceánsky parník Lusitania s 1201 pasažiermi na palube začala sa stávať stále reálnejšia možnosť vstupu rozzúrených Spojených štátov do vojny na strane dohody. Nemecko potom neobmedzenú ponorkovú vojnu prerušilo až do roku 1917, keď nasadili ďalšie ponorky a znovu rozpútali proti celému loďstvu vo vodách Dohody kampaň potom čo vidíš. Počítali s tým, že aj keby in USA vyhlásili vojnu, Británia výhľadoví skorej, ako budú americké jednotky pripravené k boju.
Vražedné Nemecké ponorky potopili stovky obchodných lodí, až nakoniec Veľká Británia prišla na myšlienku visievať na more konvoje sprevádzajúce torpédoborcami. Nemecká kampaň bola zmarená v Apríli 1917, americký prezident Woodrow Wilson vyhlásil Nemecku vojnu. Čas ústredných mocností sa začal chýliť ku koncu. Zatiaľ čo USA sa pripravovali n a vyslanie jednotiek, vojna na západe pokračovala. Nemci boli prinútený ustúpiť, ale iba na dobra pripravene pozície (Hinderburgova Línia). Briti pri Passchendaile zapadli do blata, zatiaľ čo vo Francúzkej armáde vzniky vzbury. Nemecko vyhlásilo ďalšie bitky na východe, kde v Novembry 1917 vyniesla revolúcia v Rusku k moci Bolšévíkou, ktorý sľubovali mier. Aj napriek drvivému výtastvu Nemecko – Rakúska nad Talianskom u Caporetta, boli spojenci Nemecka skoro na konci zo silami. Rakúsky cisár sa tajne pokúšal vyjednať separátny mier. A Turci boli úplne na ústupe, keď stratili Bagdad a Jeruzalem. Nemecko bolo stále viac vyčerpávane a demoralizované – a najviac sa blížili Američania.
Prvé jednotky vedené generálom Pershingom, prezívaným Black Jack, sa v Európe vylodili 27. júna 1917. Ludendorff sa chopil poslednej šance na výtazstvo vo vojne, keď boľševici 3.marca 1918 prestúpili na veľké Brest-Litevsku mierovú zmluvu. Hneď po uzavretí mieru z boľševikmi presunulo Nemecko 1000000 mužov na západný front. Dna 31. marca zahnala Ludendorffova ofenzíva vojská dohody vo Francúzku na ústup, ale len dočasne. Straty boli na oboch stranách boli nesmierne, ale až do júla 1918 priplávalo dohodovým vojskám na pomoc mesačne 300000 amerických vojakov. Konečná porážka Nemecka bola nevyhnutelná, jeho ľud hladoval a nakoniec začala upadať aj Nemecká morálka. Dna 8.augusta 1918 zahájilo vojsko dohody pod vedeným vrchného veliteľa maršala Focha blízko Amienc útok, ktorým dosiahla skutočného prelomu. Nemci boli zatlačený do Belgicka, avšak zúrivo sa bránili a až do konca vojny okupovali cudzie územia. V Októbri sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko, Brické a Arabské jednotky pod vedeným majora T.E.Lavrenca obsadili Damašek a došlo ku kapitulácii Turecka a Bulharska. Nemecká oceánska flotila sa zúrila a nemeckí cisár sa musel vzdať trónu. Dna 31.októbra 1918 požiadalo Nemecko o prímerie, ktoré obe strany podpísali 11. novembra 1918 o 11:00 dopoludnia. V júni 1919 uplatnili výrazne mocnosti vo Wersajskej mierovej zmluve proti Nemecku tvrdé podmienky. Vojna konečne skončila.
Potom čo boje utíchli, sa stretli predstavytelia výrazných mocností vo Francúskom Wersailles, aby tu prejedali podmienky mieru. Výsledkom bola Wersaillska mierová zmluva, podpísaná 28. júna 1919.
