Patria aj po mnohých storočiach, vlastne po tisícročí, k veľkým postavám nielen našej, ale aj európskej kultúry, vedy a v neposlednej miere i politiky a Diplomacie. Byzantský dvor ich vybral ako vedúcich činiteľov diplomatickej misie, ktorá sa vybrala do ďalekých neznámych končín, kde Byzantínci nemali dovtedy okrem skromného obchodovania nijaké zväzky ani skúsenosti. Svet Konšantína a Metoda bojoval a nový spoločenský poriadok, o feudalizmus, ktorý aj v Byzantskej ríši len pomaly a s námahou váľal staré návyky antického otrokárstva, neľudského spoločenského systému, v ktorom základná výrobná sila – človek, bol označovaný ako ,,hovoriaci dobytok“. Vyrastali vo veľkomeste a nechtiac vnímali aj jeho problémy.

V rodine, v otcovskom dome, však na nich doliehal aj nový dedinský svet upevňujúceho sa feudalizmu. Otec bol v štátnych službách, a tak sa ho dotýkali všetky vzbury, nepokoje i rebélie, ktoré vývoj so sebou prinášal. Konštantín a Metod sa narodili v meste, nazývanom Grékmi Thessalonike. Preto si z neho vybrali len jednu skrátenú časť Saloné, z čoho vznikol slovanský názov Solún. Rozkladalo sa na pobreží Egejského mora a čoskoro sa stalo známym a vyhľadávaným prístavom, lebo široké ústie Vardar tu tvorilo pokojnú zátoku. V čase, keď tu žil mladý Konštantín a Metod, bývalo v meste najviac Grékov a hneď za nimi boli najpočetnejší Slovania. Okrem nich tu sídlilo ešte mnoho židovských obchodníkov a príslušníkov ďalších etnických zoskupení. Obaja chlapci už od detstva ovládali sloviensky jazyk, vedeli ním rozprávať. Tým argumentoval aj byzantský cisár Michal 3., keď ich posielal na Veľkú Moravu. Z toho niektorí bádatelia súdili, že ich otec bol Slovan. A keď vraj nie otec, tak isto matka (volala sa asi Mária) vštepila svojim deťom slovienčinu ako materinský jazyk. Obaja malí Solúnčania boli už od detstva bilingvisti, čo v tom období bolo medzi zmiešaným obyvateľstvom zvykom. Vzdelanie získali v solúnskych školách.

Konštantín

Konštantín Filozof bol básnik, jazykovedec, profesor filozofie a znamenitý prekladateľ. Sloviensky jazyk, pravda, poznal z rodného Solúna (grécky Thessalonike). Narodil sa medzi r. 826-827. Jeho rodisko bolo vtedy dvojjazyčné: sloviensko-grécke. Základné vzdelanie dostal v Solúne: ,, Keď ho (rodičia) dali na učenie, prospieval nad všetkými žiakmi v knihách pamäťou veľmi bystrou, že sa všetci divili“. Konštantín sa už v Solúne učil cudzie jazyky. Keď mal Konštantín štrnásť rokov a skončil sotva stredoškolské vzdelanie, zomrel mu otec. Pravdepodobne podľahol zraneniu z vojny. V byzantskej ríši sa v tom období o siroty vysokých štátnych úradníkov postaral štát. Navyše nebohý Lev mal dobrého priateľa, možno i príbuzného, priamo na cisárskom dvore: bol to štátny kancelár a minister zahraničných vecí logothét Theoktist. Ten bol nielen vynikajúca politická osobnosť, ale bol aj človek vysokej kultúry. Staral sa o vysoké školstvo v Carihrade a obdaril ho najlepšími hlavami Byzantskej ríše. Rektorom bol slávny Lev Matematik a medzi profesormi bol aj budúci carihradský patriarcha Fotius, u ktorého sa študenti schádzali na literárne večierky a debaty o literárnych a vedeckých otázkach. Tu teda Konštantín dostal najlepšie vysokoškolské vzdelanie. Jeho učebný protektor Theoktist debatoval s ním o rozličných filozofických problémoch.

Ujal sa talentovaného chlapca a dal ho zapísať na najlepšiu školu tých čias, na cisársku dvorskú vysokú školu v Konštantínopole. Neskôr na nej študoval aj cisár Michal 3. Konštantín mal otvorené dvere do kancelárovho domu Theoktista, kde sa s ním rozprával predovšetkým o filozofií, do ktorej bol už Konštantín ako študent zamilovaný. Pravdepodobne mu od tých čias zostalo prímenie Filozof, ktoré ho sprevádzalo celý život. Konštantín bol najmä filologicky nadaný a prejavoval záujem aj o filozofické vedy.

Šesť rokov trvalo Konštantínovo vysokoškolské štúdium. Už počas neho mnohostranne prejavil svoje nadanie, schopnosti, ale aj potrebnú skromnosť, čo sa zvlášť páčilo Theokistovi. Vyhliadol mu aj nevestu. On však odmietol. Theokist navrhol Theodore, aby z Konštantína urobili bibliotékara pri konštantínopolskom patriarchovi. Miesto tajomníka stranil byzantskému mníšstvu. Z nového miesta ušiel a schoval sa do ktoréhosi byzantského kláštora v Bospore. Hľadali ho celých šesť mesiacov. Zakrátko dostal ponuku na miesto profesora filozofie na škole, kde nedávno študoval. Bola to ponuka, ktorá vyhovovala jeho zámerom, a prijal ju s vďakou. Konštantín sa stal profesorom na štátnej, svetskej vysokej škole okolo roku 850. Konštantín bol nielen profesor filozofie, lež aj znamenitý znalec cudzích jazykov. Grécky a sloviensky jazyk poznal z rodného mesta Solúna. Očividne poznal latinský jazyk. Okrem toho ovládal hebrejský jazyk. Ba pri skladaní hlaholského písma použil aj prvky hebrejsko-samaritánskeho písma. Dlho sa však z nového miesta netešil. Spôsobil to štátny prevrat. Theokista pri prevrate zavraždili, čím obaja solúnsky bratia stratili svojho mocného ochrancu. Zdá sa, že obaja bratia, ako prívrženci a chránenci nebohého Theokista, sa ocitli nad politickou priepasťou. Metod to riešil tak, že sa včas zriekol správcovstva v Macedónií a utiahol sa do kláštora. Dal si ostrihať vlasy, obliekol si na seba mníšsku sutanu a usiloval sa stratiť medzi prostými mníchmi. Pravdepodobne tu prijal aj meno Metod. Aké mal občianske meno ani nevieme. Konštantín taktiež včas uvoľnil miesto na univerzite a so sluhom sa utiahol do ústrania. Bez profesorského príjmu čoskoro musel svojho sluhu prepustiť a odišiel za bratom do kláštora. Fotia potreboval pre svoj politický a kultúrny program múdrych a schopných ľudí, spomenul si i na svojho talentovaného žiaka, univerzitného kolegu a v neposlednej miere i priateľa Konštantína. Pozval ho i s bratom do Konštantínopolu a uzmieril ich s novou vládou.

Aby neboli príliš na očiach, oboch vyslal s vládnym posolstvom ďaleko na východ, až do oblasti Kaspického mora, k Chazarom. V Chersone sa oboznámil so sýrskym jazykom a samaritánskymi knihami. Na tom istom mieste sa oboznámil i so sýrskymi knihami. Nie je celkom jasné, akou rečou hovoril s kozárskym kaganom. Pravdepodobne hovorili po hebrejsky, lebo kagan bol židovskej viery. Nový patriarcha Fotios sa preto rozhodol zvýšiť ideologický tlak na Chazarov. V tom tkvelo vlastné poslanie Konštantína a Metoda, ktorých včlenili do misie. Na kaganovom dvore mali objasňovať zásady kresťanstva, ukázať jeho užitočnosť, ale aj prednosti tak pred židovským náboženstvom, ako aj pred islamom. Politické ciele misia splnila dobre. Výsledky oboch bratov boli už chatrnejšie. Chazari naďalej zostali pri ,,židovstve“ a uznávali ho ako štátne náboženstvo. Pre zimu, keď sa plavba stala nebezpečnou, musela delegácia prerušiť dlhú cestu už na Kryme, v Chersonese. Od kozarského kagana Konštantín neprijal dary, lež si vyžiadal, aby mu prepustil zo zajatia všetkých Grékov. Kagan to aj urobil a prepustil ich do dvesto. Podľa tzv. Rímskej legendy Konštantín sa v Chersone u Kozarov naučil ich jazyk. Konštantín sa dozvedel, že kedysi okolo roku 101 tu mučeníckou smrťou zahynul v poradí štvrtý pápež Kliment, ktorého vyhlásili za svätého, ale kde zostali jeho ostatky, nebolo nikomu známe. Konštantín sa nadchol ,,archeológiou“ a začal pátrať po hrobe pápeža. Kdesi na ostrovčeku aj skutočne objavil akési ľudské kosti, o ktorých bol presvedčený, že sú to pozostatky onoho pápeža Klimenta, ktorého tu mučili a s kotvou na krku utopili v mori. Domnelé pozostatky sv. Klimenta vzali bratia zo sebou do Byzancie, kde im preukazovali veľkú úctu a neskôr pri veľkomoravskej misii im tieto relikvie otvárali aj dvere pápežskej rezidencie. Konštantín pritom veľmi rýchlo a pohotovo využil problém i literárne. Napísal tri diela o sv. Klimentovi: históriu nájdenia ostatkov, slávnostnú reč (predniesol ju, keď ostatky preniesli do Chersonesu) a oslavný hymnus na svätca. Konštantín študoval ,,samaritské“ spisy a venoval sa hebrejčine. Keď sa vracal z Chersonesu, zajali ho Maďari, započúval sa do ich reči. Veľký dojem naňho asi neurobila, lebo sa vyjadril, že mu to pripadalo, akoby ,,vlci vyli“. Maďari boli vtedy v područí kozarských kaganov. Nie je jasné, akým jazykom s nimi rozprával. Ich reč mu pripadala cudzia. V charakteristike ich reči išlo o melodické vlastnosti ich hovoru, neznáme v jazykoch, ktoré Konštantín študoval a poznal. Po návrate od Kozarov Konštantín sa venoval vedeckej práci.

Zaoberal sa jazykovednými výskumami, pričom použil svoje nové vedomosti. A tak v Carihrade prečítal verše napísané hebrejským a samaritánskym písmom na pokáli z drahého kameňa a ,,Šalamúnovom diele“, ktorý opatrovali v chráme Svätej múdrosti (Sofie). Koncom roku 861 sa byzantskí vyslanci vrátili do Konštantínopolu. Cisár ich prijal slávnostne a ocenil aj ich úspechy. Konštantína dosadil na vysokú školu pre výchovu kňazov pri chráme svätých apoštolov. Metodovi ponúkol hodnosť arcibiskupa, ktorú odmietol. Preto ho vymenoval za opáta do kláštora Polychron.