referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Uršula
Štvrtok, 21. októbra 2021
Michal III. a význam byzantskej misie na Slovensku
Dátum pridania: 30.11.1999 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: krto
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 434
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 9.5
Priemerná známka: 3.01 Rýchle čítanie: 15m 50s
Pomalé čítanie: 23m 45s
 
Odvrátenie perzského a arabského náporu na bojovom poli a prekonanie ikonalistickej krízy v oblasti myslenia sa stalo impulzom politického a kultúrneho rozmachu v Byzantskej ríši. Toto obdobie ešte viac prehlbovalo priepasť medzi východom a západom Byzancie. Vo východnej časti ríše ikonoklastická búrka odvracala pozornosť cisára od západných častí impéria. Na Vianoce roku 800, pápež Lev III. vložil v rímskom chráme sv. Petra cisársku korunu na hlavu Karola Veľkého, ktorý sa od tej doby, v súlade so stredovekým poňatím impéria, považoval za jediného rímskeho cisára. Táto korunovácia bola záverečným aktom tohto procesu rozdelenia ríše. Univerzalistický ideál nedeliteľnej Rímskej ríše zostal síce v Byzancii politickou ríšskou ideou, s konečnou platnosťou však prestal byť politickou realitou.
V tomto období, v roku 842 sa v Byzantskej ríši dostáva k moci mladý cisár Michal III., ktorý usadá na trón po svojom predchodcovi Theofilovi. Jeho vláda trvala celé štvrťstoročie, teda do roku 867. V skutočnosti ho však vo vláde zastupovala po väčšine jeho matka Theodora a neskôr hlavne jeho regent cézar Bardas. Jeho vláda je spojená s posilnením konštantínopolského patriarchátu, ktorý sa teraz mohol účinne postaviť proti úsiliu rímskeho pápežstva o svetový cirkevný univerzalizmus a začal tak uplatňovať svoj cirkevný a kultúrny vplyv v slovanskom svete, ktorý v tomto období vystupuje na politickú scénu svetových dejín. Okrem iného je to vek diplomatických aktivít Byzancie prostredníctvom misijných činností i obdobie rastu vzdelanosti vďaka vysokej škole obnovenej cézarom Bardasom v paláci Magnaura. Je to však i obdobie nových rozporov medzi Byzanciou a Rímom, vyvolaných silnými osobnosťami patriarchu Fótia a pápeža Mikuláša I. Obdobie vlády Michala III. je teda spojené s menami vynikajúcich politikov, učencov, diplomatov a v neposlednom rade, s osobnosťami dôležitých v našich dejinách, Konštantínom a Metodom.
Naše územie je v tejto dobe súčasťou prvého spoločného politického celku Slovanov, Veľkej Moravy. Počiatok kresťanstva v tomto štáte je spojený s vplyvom franských a navyše aj v vplyvom misionárov z Byzancie a Itálie. Toto počiatočné kresťanstvo malo celkovo nízku úroveň, ktorú si franská hierarchia na synode v Mohuči v roku 852 charakterizovala ako „hrubú“. Vzrastalo tak napätie medzi Veľkou Morovou a Východofranskou ríšou a to aj v oblasti kristianizácie, ktoré sa prejavilo hlavne po roku 846, keď sa vládcom Veľkej Moravy stáva knieža Rastislav. Franskí misionári postupne strácali dôveru medzi veľkomorovaskou vládnucou vrstvou, pretože si neplnili svoje povinnosti v duchu kresťanskej ideológie, trpeli pohanské prežitky a zneužívali svoje poslanie na posilnenie franského politického vplyvu. To bolo príčinou, teda aspoň teraz to predpokladáme, príchodu byzanskej misie na územie Veľkej Moravy. Knieža Rastislav sa na základe vtedajšej situácie rozhodol požiadať o pomoc susedné krajiny. Obrátil sa na byzantského cisára, vtedy Michala III., so žiadosťou o „biskupa a učiteľa“. Jeho cieľom bolo získať nezávislosť veľkomoravskej ríše od pasovského biskupstva, pod ktoré cirkevná právomoc jeho ríše vtedy spadala. Práve táto cirkevná právomoc posilňovala vo stredovekých pomeroch politický vplyv franskej ríše na Morave. Rastislav sa však obrátil na cisára Michala III. z touto žiadosťou až potom, čo bol odmietnutý v Ríme. V tejto súvislosti si musíme uvedomiť, že cirkev bola síce ešte univerzálna, nebola rozdelená na rímsku a ortodoxnú, avšak prebiehali v nej spory vo vzťahu cirkvi a štátu a samozrejme vo vzťahu konštantinopolského patriarchátu k rímskemu pápežstvu a to medzi pápežom Mikulášom I. (858 – 867) a patriarchom Fótiom. Jednou z hlavných príčin tohto sporu bol takzvaná fótiovská schizma, čo bol spor Ríma a Konštantinopolu o cirkevnú právomoc nad bývalou rímskou provinciou Illyricum. Práve obdobie Fótiovho patriarchátu sa vyznačuje intenzívnymi misijnými činnosťami zo strany byzantskej ríše, ktorá takýmto spôsobom k sebe nielen kultúrne, ale aj politicky pútala susedné oblasti. Ani byzantský patriarchát však nevyslal na Veľkú Moravu biskupa, tak ako Rastislav žiadal, ale dvoch skúsených a vysoko vzdelaných mužov s rozsiahlou diplomatickou a administratívnou praxou.
Rastislavovej žiadosti konštantínopolský dvor vyhovel v roku 863 a tak prichádza na územie Veľkej Moravy učiteľ pre moravských Slovanov, Konštantín, ktorý bol žiakom Fótia a už pred rokom 857 osvedčeným mladým pedagógom a v rokoch 857 – 861 byzantským diplomatom. Konštantín, tiež nazývaný Filozof, pochádzal z rodiny vysokého námorného dôstojníka (zástupcu stratéga) zo Solúna. Ešte predtým, než sa asi ako 36-ročný vydal na moravskú misiu, vybral si pomocníkov: v administratíve zbehlého brata Metoda, vtedy asi 48-ročného, ktorý bol určitú dobu správcom oblasti u rieky Strymón, osídlenej Slovanmi a viacerých žiakov ako adeptov kňažstva. Obaja bratia nespochybniteľne slovanský jazyk poznali už pred príchodom na Moravu. Domáci slovanský jazyk na Morave, jazyk bez písma a literatúry, však museli zušľachtiť tak, aby do nej bolo možné prekladať abstraktné pojmi a výrazovo i štylisticky náročné biblické, teologické i právne texty. V tejto súvislosti vytvoril Konštantín i prekladateľskú teóriu akú grécka kultúra nepoznala a tak prekonal dávny grécky odpor k „barbarským“ jazykom i predstavy o zásadnej nepreložiteľnosti teologických pojmov. Jazykové vzdelanie učiteľa Konštantína sa osvedčilo pri zisťovaní základných znakov jazyka egejsko-macedónskych Slovanov, ktorým sa pravdepodobne hovorilo i v domácnosti Konštantínových rodičov. Na tomto základe zostavil ortografický systém kultúrneho jazyka Moravanov, zložený z 38 znakov, z toho 24 z malej gréckej abecedy, asi 7 z tajného gréckeho písma a z ďalších 7 znakov z iných, zatiaľ neznámych systémov. V tejto činnosti sa azda opieral aj o slovanské texty, zostavené byzantským klérom pre peloponézskych Slovanov, čo je oblasť Patrasu. Ešte počas pobytu v Carihrade začal prekladať výňatky biblických a aj bohoslužobných textov podľa byzantského rítu. Zdá sa, že pred príchodom na Veľkú Moravu sa rozhodoval kultivovať na základe egejsko-macedónskeho nárečia aj slovanský liturgický jazyk. Vtedy si asi neuvedomoval odpor západného kléru na Veľkej Morave hlavne proti slovanskému liturgickému jazyku, ten bol ochotný trpieť ako „posvätný“ jazyk okrem latinčiny jedine gréčtinu a hebrejčinu.
Konštantín zostavil tak pre svoj literárne dielo zvláštnu abecedu hlaholiku. V spolupráci z bratom Metodom preložil štyri evanjeliá, epištoly a Skutky apoštolské, žaltár a parimejník, čo je súbor výňatkov zo starozákonných kníh čítaných pre liturgiu. Metod ako prvý neskôr preložil celý Starý zákon, okrem kníh Makkabejských. Konštantín bol tvorcom gréckych literárnych diel, ktoré sa však dodnes nezachovali. Vieme, že písal hymny, oslavné básne. Z diel v slovanskom jazyku sa zachoval predslov k prekladu štvorevanjelia, Proglas, hlboko precítená výzva k národu, aby dbal o literatúru vo vlastnom jazyku. S osobou Metoda a jeho žiakov súvisí tiež vznik veľkmoravských právnych pamiatok vytvorených podľa byzantských predlôh, takzvaný Nomokánon, ktorého vzorom bola zbierka byzantského cirkevného práva Ióanna Scholastika zo 6. Storočia a Zákon sudnyj ljudem, zostavený podľa byzantského zákoníku Ekloga z 8.storočia. Nejde tu len o jednoduché preklady, ale hlavne o premyslený výber zákonov vhodných pre moravské prostredie, v ktorom sú však zachované základné princípy byzantskej politickej teórie. Príznačná je však humanizácia krutých zákonov Eklogy, ktorá sa v byzantskej praxi ujala vplyvom Orientu. Vďaka týmto prekladom sa vytvorila prvá slovanská právna terminológia.
Jedným z cieľom byzantskej misie bolo tiež založenie slovanského učilišťa na Veľkej Morave, mimo dosahu pasovského biskupstva. Rastislavov diplomatický krok získať pre svoje už zväčša pokresťančené kniežatstvo vhodných učiteľov z Carihradu súvisel z konkrétnou situáciou na Veľkej Morave. Nemohol totiž očakávať učiteľov zo susedného Bavorska, ani zo severného Talianska. Nové učilište však hneď od začiatku muselo prekonať rozličné úskalia. Pre Konštantína a Metoda pripravil však Rastislav aj veľmi dôležitú úlohu, výchovu vzdelaného a kniežacej dynastii oddaného kléru. Bola to zodpovedná úloha, čo si bezpochybne uvedomoval aj samotné knieža Rastislav, ktorý sa práve v otázke učilišťa angažoval aj v zahraničnej diplomacii.
Odkedy byzantský vzdelanci, kňaz a učiteľ Konštantín, diakon a bývalý cisársky úradník Metod, začali svoju činnosť v duchu Rastislavových predstáv, neuplynul dlhý čas a na Veľkej Morave a vznikli trenice v cirkevno-politickej sfére. Bavorskému kléru na Veľkej Morave klal do očí úspech Rastislavovho učilišťa , vedeného Konštantínom – Filozofom. Činnosť latinsko-franského kléru na Veľkej Morave riadil spoza hraníc pasovský biskup, s čím iste súhlasil aj pápež Mikuláš I. ako západný patriarcha. Pasovský biskup Hermanrik sa roku 866 pokúsil získať misijnú oblasť aj v bulharskej Mézii, ale tu už narazil na odbor pápežom vyslaných misionárov z Ríma. Pri návrate do Pasova dal Hermanrik svojim podriadeným kňazom na Veľkej Morave inštrukcie, aby ešte ostrejšie útočili na Konštantína a Metoda a ich žiakov, ako aj na knieža Rastislava. Predmetom útokov franského kléru na slovanské učilište bol predovšetkým slovanský liturgický jazyk, ktorý bol užívaný spoločne s hlaholským písmom bohoslužobný jazyk, ktorým podľa latiníkov mohol byť iba jeden z troch jazykov z nápisu na Kristovom kríži, hebrejčina, gréčtina a latinčina. Staroslovienčinu roku 863 schválil byzantský cisár Michal III. pokladajúci sa za boha na zemi a tým aj za faktickú hlavu kresťanstva. O toto schválenie sa opieralo slovanské učilište do roku 867, bez vyjadrenia západnej cirkevnej vrchnosti.
V lete roku 867 sa rozhodol Konštantín, Metod a ich žiaci, spolu 12 až 15 mužov, že s vedomím Rastislava a aj Svätopluka odídu do Ríma, aby aj tu získali povolenie slovanského liturgického jazyka, a navyše aby vysvätili aj niektorých žiakov na kňazov a dali si schváliť činnosť kniežacej školy. Tento akt schvaľovania slovanského liturgického jazyka mal dve fázy a to roku 863 v Carihrade a v Ríme koncom roku 867. Pri ceste do Ríma sa najprv usadili u zadunajského kniežaťa Koceľa v Blatnohrade, kde si Konštantín uvedomil význam západného rímskeho patriarchátu pre oblasť podunajských Slovanov. K jeho sprievodu mu tak knieža Koceľ pridal ďalších žiakov. Avšak ešte pred príchodom do Ríma Konštantín verejne obhajoval staroslovienčinu ako liturgický jazyk v Benátkach, kde dostal písomné pozvanie od pápeža Mikuláša I. Toto pozvanie pravdepodobne ovplyvnili aj domnelé, Konštantínom objavené ostatky pápeža Klimenta, údajne žiaka sv. Petra, ktorého pokladali za prvého reprezentanta pápežského primátu. Je však možné, že významnú úlohu tu zohrali aj Konštantínovi priatelia, vzdelaný bibliotekár Anastázius a arcibiskup Arzénius. Po príchode do Ríma ho privítal nový pápež Hadrián II. Pri cirkevnom obrade počas Vianoc boli Konštantínom zostavené slovanské knihy schválené položením biblických textov na hlavný oltár baziliky sv. Petra a bohoslužobné knihy na hlavný oltár baziliky Maria Maggiore. Vo februári 868 vysvätili troch Konštantínových žiakov na kňazov a dvoch na diakonov, čím bol hlavný cieľ cesty do Ríma úspešne splnený.
Konštantín a jeho žiaci pokračovali v Ríme v činnosti po celý rok, hoci jeho priatelia tu upadli do nemilosti. Koncom roka vstúpil chorľavý Konštantín v Ríme do gréckeho baziliánskeho kláštora, kde prijal meno Cyril. Predstaviteľom slovanských žiakov sa stal jeho brat Metod, ktorý po Konštantínovej smrti a slávnostnom pochovaní, okolo 21. februára 869, napriek istému váhaniu vzal na seba úlohu vrátiť sa vo funkcii učiteľa nazad na Veľkú Moravu cez sídlo Pribinovho syna Koceľa v Blatnohrade, kde chcel založiť nové učilište, no narazil na odpor salzburského kléra. Na Koceľovu žiadosť, pravdepodobne s Rastislavovým i so Svätoplukovým vedomím, o vysvätenie Metoda na panónskeho biskupa, z cieľom obnovenia panónskeho biskupstva, sa ten vrátil späť do Ríma na jeseň 869. Hoci bol Hadrián II. Metodovi naklonený, uvedomoval si ťažkosti so znovu založením diecézy na území Panónie, keďže väčšinu jej územia spravoval salzburský arcibiskup, akvilejský arcibiskup a pasovský arcibiskup a územie s hlavným strediskom v Sirmiu mali v rukách Bulhari, takže azda len maličká časť v severovýchodnej Panónii mohla byť ako súčasť Veľkej Moravy voľná. Metod sa stal arcibiskupom v marci 870, vtedy, keď v Ríme dostali správu, že bulharské knieža Boris-Michal sa podrobil Carihradu. Metod získal hodnosť panónskeho misijného arcibiskupa a tiež bol poverený funkciou pápežského legáta. S týmito hodnosťami a z pápežovým listom sa vrátil späť cez Blatnohrad na Veľkú Moravu.
Optimizmus, ktorý napĺňal Metoda po odchode z Ríma sa rýchlo vytratil. Bavorský klérus sprevádzaný vojakmi neuznal Metodove práva za platné, ako to vyplýva z bavorskej argumentácie voči nemu, že učí na ich zemi, na čo Metod zdôraznil, že panónska zem patrí rímskej stolici sv. Petra. V Zadunajsku Metoda zajali a odvliekli pravdepodobne do Rezna, kde sa uskutočnil surový a ponižujúci súd, ktorému predsedal kráľ Ľudovít Nemec. Tento súd zložený zo svetských a cirkevných feudálov odsúdil Metoda na neurčitý čas do väzenia v Švábsku. Žiakov slovanského učilišťa vyhnali a pravdepodobne dali pod dozor franskému kléru. Koceľ, formálne franský vazal, musel pred násilím ustúpiť. Rastislav bol v čase Metodovho súdu tiež uväznený a Svätopluka čakal onedlho podobný osud, takže na Metodovu obranu sa nemohol postaviť ani jeden vládca Slovanov na Dunaji. Frankovia sa načas cítili ako víťazi, no nepočítali s odporom ľudových vrstiev, ktoré odštartovali ozbrojené konflikty z Frankami a aj ich spojencami. Metod sa určite obhajoval pápežským privilégiom, jeho sťažnosti sa však z väzenia do Ríma nedostali, o to sa dôkladne postarali franskí biskupi. Zdá sa však, že iniciatíva na Metodovu záchranu vzišla od Svätopluka, ktorý sa roku 871 stal opäť zvrchovaným panovníkom Veľkej Moravy. Pred rokom 873 informoval o Metodovom položení aj nového pápeža Jána VIII., ktorý onedlho začal rozsiahlu akciu na Metodovo vyslobodenie, pretože aj on mal záujem o Panóniu a podunajských Slovanov. Ešte v tomto istom roku sa za cenu ústupkov Bavorom podarilo oslobodiť Metoda a ten sa tak vracia na Veľkú Moravu. V roku 880 sa musí obhajovať v Ríme pred pápežom Jánom VIII. po tom, čo ho on pozýva, aby sa zodpovedal z obvinení prednesené Jánom z Benátok.
Po smrti Metoda 6. Apríla 885 sa rozpadlo slovanské učilište, ktoré nedokázal udržať Metodov žiak Gorazd. Slovanská cirkev na Morave neprežila dlho smrť svojho arcibiskupa Metoda, ktorého hrob ešte doteraz nebol objavený. Svätopluk ustúpil naliehaniu latinského nitrianskeho biskupa Wichinga a vyhnal slovanské duchovenstvo zo zeme. Najväčšia časť Metodových žiakov našla útočisko v Bulharsku pokrstenom v roku 864 a staroslovenská literatúra po pokrstení Rusi roku 988 prenikla i na slovanský Východ. Vrcholnou pôvodnou tvorbou žiakov Konštantína a Metoda sú oslavné Životy ich učiteľov. Obidva diela sú významnou historickou premenou a historickým dedičstvom.


















Ukážka Rastislavovej žiadosti Michalovi III.:
...keďže naši ľudia odriekli pohanstvo a riadia sa kresťanskými zákonmi, nemáme takého učiteľa, ktorý by nám vyložil pravú vieru v našom jazyku, aby aj iné zemi, keď to uzrú, nás napodobnili. Tak pošli nám, vládca, takého biskupa a učiteľa. Veď od vás vždy do všetkých zemí vychádza dobrý zákon...

Ukážka listu Michala III. Rastislavovi:
...Boh, ktorý chce, aby každý dospel k poznaniu pravdy a usiloval o väčšiu dôstojnosť, zočil tvoju vieru a snahu a vykonal i teraz v našej dobe to, že zjavil pre váš národ písmená – čo sa už dávno nestalo a bolo len za starých dôb – aby ste tiež boli pripojený k veľkým národom, ktoré oslavujú Boha vlastným jazykom. A hľa. Poslali sme toho, ktorému to Boh zjavil, muža čestného a zbožného, veľmi vzdelaného a filozofa. A tak príjmy dar väčší a úctihodnejší všetkého zlata i drahého kamenia a pominuteľného bohatstva. Snaž sa s ním rýchle upevniť tú záležitosť a celým srdcom hľadaj Boha a nezavrhuj ani všeobecného spasenia, ale všetkých vyzývaj, nech nelenia, ale nastúpia cestu pravdy, aby si aj ty, keď sa svojím úsilím privedieš k poznaniu Boha, prijal za to svoju odplatu v dobe tejto i budúcej za všetky duše, ktoré uveria v Krista, Boha našého, od teraz až po smrť. A zanecháš svoju pamiatku budúcim pokoleniam, podobne ako Konštantín, veľký cisár...

Proglas
Proto slyšte, Slované, toto:
oko patřící na všechno stvoření boží,
jako bez světla radost mít nebude
neb vše ani není krásné ani viditelné,

tak i každá duše bez kníh,
neznajíci zákona božího,
zákona Písem duchovního,
zákona zjevujícího ráj boží.

Vždyť ústa, jež necítí sladkost,
činí, že člověk je jak kámen.
Víc však ještě duše knih zbavená
zdá se být v človeku mrtvá.


kdo muže uvést všechny príklady
usvědčující národy bez knih,
které nemluví hlasem srozumiteľným.
Ani kdybys uměl všechny řeči,
nedovedl bys vylíčit jejich bezmoc.

Nahé jsou všechny národy bez knih
a nemohou zápolit beze zbraně
s protivníkem našich duší.

 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.