Slávna Veľká októbrová socialistická revolúcia prebiehala neslávne. Hoci komunizmus neuznával boha, náboženstvo, svätých, aj on mal svoje relikvie. A mnoho. Relikvie, pri ktorých ľud mohol iba postáť v posvätnej úcte. Relikvie, ku ktorým sa ľud utiekal vo chvíľach slabosti. Relikvie, o ktorých pochybovať bolo bohorúhačstvom. Jednou z nich bol Vladimír Iľjič Lenin. Ďalšou Veľká októbrová socialistická revolúcia. Nebolo v dejinách významnejšej udalosti. Pevne zorganizovaný proletariát s ešte pevnejšie zorganizovanou komunistickou stranou na čele porazil v neľútostnom boji nenávidených imperialistov. Tak sa Veľká októbrová socialistická revolúcia uchovávala v pamäti ľudu v Sovietskom zväze, ale i v socialistických krajinách. V skutočnosti bolo všetko inak.

Vyvolať rozvrat: „Kým lístie opŕchne zo stromov,“ sľuboval začiatkom prvej svetovej vojny svojim vojakom nemecký cisár Wilhelm II., „budete doma.“ Lístie opadalo, nadišla zima, potom jar, leto. Opadalo lístie aj na druhý, ba i na tretí rok, a vojne nebolo konca-kraja. Na bojiskách padali státisíce mužov, ale front sa nehýbal.

Aby zvrátil priebeh vojny, nemecký generálny štáb všeličo vymýšľal. Napríklad aj útoky otravnými plynmi. Nepomohlo. Posilnil rakúsko-uhorské vojská na východnom fronte, ktoré neodolali nečakanému ruskému útoku. Ani to veľmi nepomohlo. No čo tak vyradiť z vojny niektorú z bojujúcich strán nejakým taktickým ťahom? Na dvoch frontoch sa predsa ťažko bojuje.

Vyradiť niektorú z bojujúcich strán nejakým taktickým ťahom. Nebola to vari myšlienka ukradnutá z fantastického románu? Ale fantastické príbehy sa neodohrávajú len vo fantastických románoch. Rozvrat vládol vtedy nielen na bojiskách, ale i v zázemí. Najväčší v Rusku. Slabý panovník, absolutistický režim, obrovské straty na bojiskách, armáda v rozklade, dezercie, epidémie, hlad, volanie po mieri, ba už aj protivojnové a protivládne demonštrácie v Petrohrade. Tú krajinu len trochu väčšmi uvrhnúť do chaosu a nebude vládať bojovať.

Nemecký veľvyslanec v Kodani Ulrich von Brockdorff-Rantzau to druhého apríla 1917 jasne povedal: „Teraz za všetkých okolností musíme vyvolať v Rusku čo najväčší zmätok.“ A na to bol najvhodnejší Lenin a jeho strana, radikáli, ktorí sa dravo, bezohľadne usilovali o moc.

Užitočná investícia: Vladimír Iľjič Lenin sa od mladých rokov venoval revolučnej činnosti. Ale aj tak ho v Rusku poznali iba profesionálni revolucionári a na západe, kde v posledných rokoch žil, ho pokladali za kaviarenského sprisahanca. Roku 1916 mal štyridsaťsedem rokov a takmer nijakú nádej, že sa jeho cieľ naplní. Tvrdil: „My starí boľševici sa už asi socialistickej revolúcie nedožijeme.“

Lenina revolučné udalosti v Rusku začiatkom roku 1917 zaskočili. Tak predsa nádej? Chcel sa vrátiť, ale prezieraví Francúzi ani Angličania mu neposkytli tranzitné vízum zo Švajčiarska. Chcel využiť služby pašerákov, ale nepochodil. A potom prišiel s ponukou bývalý nemecký ľavicový demokrat Alexander Parvus, vlastným menom Izrael Lazarevič Helphand, vtedy už tajný agent nemeckej vlády. Môže predsa zariadiť, aby jeho, Lenina, i jeho spolubojovníkov previezli do domoviny bez strachu, pohodlne, vlakom. Ale aby neupadli do podozrenia, že všetko zosnovala nemecká vláda, odporúčal prepraviť ich najprv do neutrálneho Švédska.

Začiatkom apríla nastúpilo v Zürichu do vlaku niekoľko desiatok boľševikov a dve desiatky neboľševikov. O existencii takého vlaku vyslaného Nemcami niet pochybností. Diskutuje sa iba o tom, či bol, alebo nebol zaplombovaný. Ale vraj nebol. Lenin dostal ešte na cestu päťdesiat miliónov zlatých mariek, sumu, za akú sa dá vykonať všeličo užitočné.

Karty, ktoré namiešali Nemci, vynikajúco vyšli. Lenin, eso z rukáva, už krátko po revolúcii, koncom novembra, vyslal do Brest-Litovska delegáciu, aby s Nemcami rokovala o mieri. Nemci predostreli také potupné podmienky, že ruský vojenský expert generál Skalon zo zúfalstva spáchal samovraždu. Ale Lenin, aby upevnil svoju diktatúru, stoj čo stoj potreboval mier. Ale veď napokon - bude len krátkodobý. Povstane ľud aj v ďalších krajinách a svetová revolúcia zvíťazí. Nemcom podľa mierovej zmluvy pripadla veľká časť Ruska a na západný front odvelili pol milióna vojakov.

S divokou energiou: Veľká októbrová socialistická revolúcia ako výsledok systematickej práce boľševikov medzi ľudom? Nezmysel! Časť z nich žila vo vyhnanstve na Sibíri, časť v zahraničí a zosadenie cára a vznik Dočasnej vlády ich zastihli nepripravených. Pousilovali sa ťažiť zo zmätkov. S divokou energiou najmä Lenin.

Len čo Lenin vystúpil na stanici v Petrohrade, predniesol plamenný prejav. Zakončil ho slovami: „Nech žije svetová socialistická revolúcia.“ Zakrátko uverejnil takzvané Aprílové tézy. Vyzval v nich robotníkov k občianskej vojne. Nemienil si nechať ujsť príležitosť, tentoraz nie. Čakal na ňu už dlhé, predlhé roky. Jednu prepásol za revolúcie roku 1905, túto už využije. Len treba rýchlo a rázne konať.

Aprílové tézy narazili na odpor aj niektorých boľševikov. Na konferencii celoruskej boľševickej strany ich však Lenin presadil. Ako zburcovať a zlákať na svoju stranu ľud? Treba mu predhodiť to, čoho sa najväčšmi dožaduje. Boľševici oblepili múry v Petrohrade plagátmi: „Chlieb, mier, slobodu!“ „Skončite vojnu!“ „Preč s kapitalistickými ministrami!“ „Preč s cárskou dumou!“ „Mier chalupám!“ V armáde, medzi robotníctvom, na dedine živelne vznikali soviety, revolučné organizácie. Lenin vydal príkaz prenikať do nich. Peniaze od Nemcov poslúžili medziiným na vydávanie časopisov.

Len neváhať. V období, keď sa Lenin ukrýval pred zatknutím vo Fínsku, Dočasná vláda zvolala predparlament. Na konferenciu poslali delegátov rôzne politické strany. Aj boľševici. Také niečo nehorázne! Lenin poslal rozhorčený list. Boľševických zástupcov označil v ňom za zradcov a naničhodníkov a tvrdil, že namiesto toho mali túto „demokratickú konferenciu“ obkolesiť a zatvoriť. V dvoch listoch ústrednému výboru nástojil na okamžitom prevzatí moci. Naľakali sa aj jeho spolubojovníci a zakázali mu predčasný návrat. Ďalšia nehoráznosť! Zúril: „Toto nestrpím!“

Absurdnosť chvíle: Koncom októbra sa Lenin vrátil do Petrohradu a nástojil, že neodkladne treba začať povstanie. Vyhlasoval: „Meškanie znamená smrť.“ Niektorí členovia ústredného výboru váhali. Nemalo by azda rozhodnutie padnúť na pripravovanom zjazde sovietov? Zasa nezmysel! Lenin ho rázne odmietol: „Je nutné bojovať s ústavnými ilúziami a ujať sa moci nezávisle od sovietov.“ Výbor zasadol, aby pripravil povstanie. Bolo to piateho novembra.
Slávna Veľká októbrová socialistická revolúcia, ktorú vyprovokoval muž posadnutý túžbou po moci, a ako vysvitlo, krutý, brutálny, krvilačný, ani trochu neprebiehala slávne. Bola ohromujúco náhodnou, chaotickou, banálnou udalosťou. Siedmeho novembra roku 1917 krátko po ôsmej večer zaznel výstrel z Aurory. Jediný! Granát padol do chodby Zimného paláca, kde práve zasadala vláda. Nikoho nezabil. Ani výstrely z Petropavlovskej pevnosti. V divadle, kde pred vypredaným hľadiskom práve spieval Šaljapin jednu z najkrajších árií z Dona Carlosa, sa zatriasli okná. Panické výkriky prehlušil Šaljapinov nádherný bas: „Tu budete bezpečnejší ako na ulici. Predstavenie Dona Carlosa pokračuje.“

Boľševici zaútočili na Zimný palác. Strážila ho ženská rota a neskúsení mladíci z vojenských škôl, hŕstka „obrancov demokracie a boha“. Hneď sa rozpŕchli. Do paláca však ako prvé nevtrhli kohorty boľševikov, ale dav zberby, a počínal si násilnícky. Krátko po druhej nadránom sa vláda vzdala.

Cez deň vládol na petrohradských uliciach pokoj. Väčší ako v posledných týždňoch. Ľudia nechápavo krútili hlavou. Vraj povstanie! Aké povstanie?

Učenlivý Lenin: U koho sa Lenin učil? U Machiavelliho? Ten predsa pred päťsto rokmi napísal, že len tí vladári vykonali veľké veci, ktorí veľmi málo dbali na dané slovo, ktorí ľsťou pôsobili na mozog ľudí a napokon premohli tých, ktorí boli statoční. Revolúcia v Rusku ešte nezvíťazila, moc bolo potrebné udržať a posilniť. Akýmikoľvek prostriedkami.

Sľuboval Lenin predtým slobodu tlače, záruku, že každá politická strana si bude môcť vydávať svoje noviny? Už o niekoľko dní to zrušil. Zakrátko znova zaviedol aj trest smrti. Dočasne. Aj jedno, aj druhé. Dočasnosť trvala vyše sedemdesiat rokov. Vyhlásil Lenin na zjazde sovietov, že po parlamentných voľbách, ktoré sa zakrátko majú konať, sa boľševici podriadia vôli ľudu? Keď sa voľby - jediné slobodné v sovietskych dejinách - skončili ťažkou porážkou boľševikov a parlament neschválil boľševickú deklaráciu, červené gardy zabránili ďalšiemu snemovaniu. Parlament vzápätí rozpustili...

Lenin bol vzdelaný muž. U mnohých sa učil. Nielen u Marxa, ktorý nenávidel všetko a všetkých. Učil sa aj u jakobínov, ktorí boli ešte horší. Obdivoval ich. Obdivoval a uznával teror, aký rozvinuli za Francúzskej revolúcie. Od nich sa naučil, že nemožno byť zmierlivý. V dokumentoch, ktoré z tohto obdobia zostali po ňom, sa nikdy neobjavili slová milosť, odpustenie. Sú v nich len príkazy „uväzniť“, „zastreliť“, „rekvirovať“, „obesiť“, „vyvlastniť“, „verejne popraviť, aby sa ľudia báli“. Často posielal telegramy takéhoto znenia: „Buďte neľútostní. Som rozhorčený, pretože ste málo krutí.“

Chorý výplod?: V októbri 1918 sa prvá svetová vojna skončila, no obdobie vzájomného vraždenia, občianska, bratovražedná, najhoršia z vojen pokračovala v Rusku ešte dva roky. Veľká októbrová socialistická revolúcia nezabezpečila chalupám mier. Ani ľudu chlieb, ale hladomor. Ani pôdu roľníkom. O niekoľko rokov im ju brali. Spolu s jej novými majiteľmi. Namiesto vlády ľudu revolúcia nastolila diktatúru, namiesto slobody otroctvo. Maxim Gorkij označil sovietsky systém za „výplod pomäteného a nebezpečného delíria“.

Na jeho začiatku bola však niekoľkohodinová bezvýznamná šarvátka v Zimnom paláci. Jej úspechu nemohol spočiatku uveriť ani sám Lenin. V tej historickej chvíli povedal Trockému: „Vzostup z ilegality k moci bol príliš rýchly. Krúti sa mi z toho hlava.“ A ešte neskoršie skonštatoval: „My sme moc našli na ulici.“

Veľká októbrová socialistická revolúcia bola veľký podvod. Vedeli to aj Leninovi pohrobkovia. Oveľa neskoršie, na recepcii pre približne dve tisícky hostí, kde boli aj cudzinci, sa prostoreký Nikita Chruščov vyjadril, že Októbrovú revolúciu neuskutočnila robotnícka trieda a ozbrojení vojaci, ale staré ženy. Jej výročie si dodnes mnohí pripomínajú. Aj u nás. A ešte dodnes stoja ľudia pred Leninovým mauzóleom v rade. Je to síce absurdné, ale je to tak.