3. Vlastná práca:

3.1. národné kultúrne pamiatky:

3.1.1 Bratislavský hrad:

Bratislavský hrad sa vypína na 85m vysokej hradnej skale nad Dunajom a vytvára nezabudnuteľný charakteristický obraz mesta. Hrad sa radikálnymi prestavbami v dôsledku historických udalostí menil podľa najnovších fortifikačných, architektonických a výtvarných požiadviek jednotlivých dôb.

Skalný ostroh nad dunajským brodom, kde sa od praveku križovali dve európske obchodné tepny - Jantárová cesta spájajúca Balt a Jadran s Dunajskou cestou - neušiel pozornosti žiadnej civilizácii, či národa žijúceho v stredoeurópskom priestore. Z návršia dnešného Bratislavského hradu sa dalo ovládnuť široké okolie strategicky dôležitej bratislavskej brány. Archeologickým výskumom na hradnom vrchu sa zistili prehistorické kultúry. Archeologické nálezy dokladajú jeho osídlenie už v eneolite, neolite a hallštattskej dobe. Taktiež dokazujú osídlenia z obdobia rozkvetu keltskej civilizácie. V posledných storočiach pred naším letopočtom bolo bratislavské oppidum centrom keltskej moci na strednom Dunaji. Razili tu i prvé mince na našom území - známe biateky, nonnosi.

V l. storočí nášho letopočtu sa na Dunaj posunula hranica Rímskej ríše a "barbarského sveta". Súčasťou povestného Limes Romanus bola nielen vojenská stanica v Gerulate (dnešné Rusovce), ale i fortifikačné stavby na Devíne, Bratislavskom hrade a širšom okolí mesta.

V pohnutom období sťahovania národov sa v priestore Bratislavy v 6. storočí natrvalo usadili naši slovanskí predkovia. Bratislavské veľkomoravské hradisko zaberajúce zhruba areál dnešného hradu tvorilo spolu s Devínom mohutné pohraničné opevnenie proti franskej ríši. V 9.storočí Slovania vybudovali rozsiahle hradisko, ktoré patrilo k najvyznamnejším v období Veľkej Moravy. Najstaršie pomenovanie hradu Brezalauspure-Braslavov hrad sa uvádz v Salzburských análoch v súvislosti s bitkou Maďarov a Bavorov pod bratislavským hradom (rok 907 n.l.) .(Naproti tomu najstaršie vyobrazenie Bratislavského hradu poznáme až z Viedenskej obrazovej kroniky z roku 1358)

Na troskách Veľkej Moravy sa na prelome 10. a 11. storočia sformoval uhorský štát. Arpádovské Uhorsko oprelo svoju štátnu organizáciu o časť slovanských hradísk, ktoré transformovalo na sieť komitátnych hradov. Bratislavský hrad bol nielen dôležitou pohraničnou pevnosťou, ale i centrom komitátu a sídlom príslušníkov kráľovskej rodiny.

V priebehu rokov hrad viackrát opevňovali a v roku 1241 n.l. odolal útoku Tatárov. V 12.soročí bol hrad vojenským a cirkevným strediskom, sídlom župana, vojenskej posádky a kapituly.

Roku 1245 na mieste dvoch kamenných palácov postavili kamennú vežu, ktorá mala okrem obytnej aj fortifikačnú funkciu. Ďaľšie úpravy sa konali v 15.storočí. Súčasný výzor hradu určila rozsiahla gotická prestavba hradu kráľom Žigmundom v prvej polovici 15. storočia. Mohutný lichobežníkový palác obohnaný vodnou priekopou bol nedobytnou pevnosťou proti husitom ohrozujúcim juhozápadné Slovensko a zároveň i reprezentatívnym cisárskym sídlom. Základnú dispozíciu hradného paláca nedokázali zmeniť ani tri ďalšie prestavby. V 16.storočí na príkaz cisára Ferdinanda I. sa uskutočnila rozsiahla renesančná prestavba hradného paláca na kráľovskú rezidenciu hlavného mesta Uhorska, ktorým bola Bratislava od roku 1536. Renesančnú ferdinandovskú prestavbu v polovici 16. storočia vyvolala aj potreba zlepšiť opevnenie počas tureckých vojen.

Po dve storočia boli v juhozápadnej Korunnej veži hradu uložené korunovačné klenoty (od roku 1608 n.l.). Počas ranobarokovej prestavby za Pálffyovcov v 17. storočí hradný palác nadstavili o tretie poschodie. Dobudovaním veží dostal hrad svoju typickú siluetu.

V druhej polovici 18.storočia bol hrad prestavaný na pokyn Márie Terézie. Posledná rokoková prestavba zmenila starú pevnosť na prepychovú rezidenciu kráľovnej. Na hrade žila jej dcéra Mária Kristína, ktorej manžel Albert Sasko-Tešínsky bol uhorským miestodržiteľom. Potrebám miestodržiteľského dvora slúžil okrem prebudovaného starého paláca i nový - Tereziánum, loptovňa, jazdiareň a ďaľšie stavby, aj dve francúzske záhrady v areáli hradu. Odraz tejto epochy nájdeme i v honosných palácoch v historickom jadre Bratislavy.

V roku 1783 Jozef II. Dal presťahovať centrálne uhorské úrady do Budína a na hrade zriadil Generálny seminár, ktorý sa stal strediskom národného obrodenia. Na Generálnom seminári boli kňazi vychovávaní v duchu jozefínskeho osvietenstva a veľká pozornosť sa venovala aj štúdiu v národnom jazyku. Z podnetu profesora Michala Kratochvíľu skupina slovenských študentov pozdvihla kultivovanú západoslovenčinu na spisovný jazyk. Roku 1787, v poslednom roku svojho štúdia na seminári, vydal Anton Bernolák v bratislavskej tlačiarni u Landerera svoju Jazykovedno-kritickú rozpravu, ktorou kodifikoval prvú spisovnú slovenčinu. Touto slovenčinou písala prvá generácia národnoobrodeneckého hnutia - bernolákovci.

Bývalé kráľovské sídlo premenili na vojenské kasárne v roku 1802. Neopatrnosťou vojakov roku 1811 vypukol požiar a hrad vyhorel. Poldruha storočia sa týčila nad mestom mohutná ruina pripomínajúca obrátený stôl. Roku 1953 sa prikročilo k rekonštrukcii spojenej s archeologickým a architektonickým výskumom. Úprava hradného areálu bola ukončená roku 1968, keď bol zrekonštruovaný pre expozičné a reprezentačné účely. Bola to najrozsiahlejšia rekonštrukcia v dejinách ochrany pamiatok na Slovensku.

Na hrade sú stále expozície Slovenského národného múzea a hudobná sieň. V areáli je kaviareň, reštaurácia a hradná vináreň. Z vyhliadkových plošín je panoramatický výhľad na historické jadro mesta, Dunaj s mostami a Petržalku.