O Márii Terézii a jej dobe v dátach

- Mária Terézia sa narodila 13. mája 1717 vo Viedni 
- Na jar sa začal útok Fridricha II. na habsburské dŕžavy. Pruské vojska obsadili Sliezsko. 
- Dňa 25. júna 1741 v Bratislave korunovali Máriu Teréziu za uhorskú kráľovnú, 12. mája 1743 v Prahe za českú kráľovnú 
- V roku 1763 sa skončila sedemročná vojna medzi Pruskom a habsburskou monarchiou, ktorá ňou definitívne stratila Sliezsko. 
- Dňa 19. marca 1765 kráľovná rozpustila uhorský snem. Až do konca svojej vlády ho už nezvolala 
- V roku 1767 vyšiel tereziánsky urbariálny patent
- V roku 1777 prijala panovníčka školskú reformu, ktorá bola návrhom na jednotnú štátnu výchovu
- Mária Terézia zomrela 29. novembra 1780 vo Viedni

Najstaršia dcéra Karola VI., posledného člena habsburského rodu, kráľovná česká a uhorská, arcivojvodkyňa rakúska 1740 až 1780; ako manželka Františka I. (Lotrinského) rímsko – nemecká cisárovná.

Mala päť chlapcov a jedenásť dievčat.

Keďže otec Márie Terézie nemal mužských potomkov, Pragmatickou sankciou sa zaviedlo dedičstvo trónu aj ženskej línii. Po nástupe dvadsaťštyriročnej Márie Terézie na trón však túto pragmatickú sankciu neuznalo Bavorsko, Prusko a Francúzsko, zakolísala i česká, ba dokonca aj rakúska šľachta. Cisárovná sa preto obrátila osobne s prosbou o pomoc na uhorských pánov. Deputácia uhorských stavov na Bratislavskom hrade 11. septembra 1741 s vytasenými šabľami vyhlásila „moriamur pro regina nostra“, že ochotne zomrú za svoju kráľovnú, obetujú „život a krv“. Uhorsko vyslalo na bojové polia vyše 60 000 vojakov, no šľachtická pohotovosť z toho vytvorila iba nepatrný zlomok. Bola to prevažne nevoľnícka armáda. A tak predovšetkým slovenský a maďarský ľud, srbskí hraničiari a nie šľachtici prelievali krv za záchranu habsburskej dynastie na ďalekých bojiskách.

Vo vojne, ktorá sa nazýva aj vojnou o rakúske dedičstvo (1740 – 1748), stratila najpriemyselnejšiu časť štátu – Sliezsko, ktoré sa jej ani v nasledujúcej sedemročnej vojne (1756 – 1763) nepodarilo získať naspäť. Roku 1772 získala však pri delení Poľska zálohované spišské mestá, Halič a Bukovinu. Strata Sliezska, zavedenie stálej armády a neúspešná zahraničná politika, nerozvinutosť priemyselnej výroby, ťažké postavenie poddaných viedli panovníčku k zavedeniu viacerých reforiem na posilnenie štátu. Jej reformná činnosť sa dotýkala všetkých oblastí verejného života od štátnej správy cez hospodárstvo, sociálnoprávnu a kultúrnu sféru. Cieľom reforiem bolo vybudovať jednotný, centralizovaný absolutistický štát, posilniť jednotnú centralizovanú správu, vytvoriť nové centrálne úrady a vylúčiť vojsko zo závislosti od stavovských snemov. Pri týchto reformách narazila na odpor uhorskej šľachty. Aby zlomila jej opozíciu, posledných pätnásť rokov svojho života vôbec nezvolala uhorský snem.

Tereziánske reformy

Reformy hospodárskeho, politického a justičného rázu za vlády Márie Terézie, najmä po r. 1765. Smerovali k upevneniu panovníckej moci a vytvoreniu centralizovanej absolutistickej monarchie.  Jednou z najvýznamnejších bola tzv. Urbárska regulácia. Základnou črtou bolo uviesť do určitého pomeru dávky a povinnosti voči zemepánovi. Mala odstrániť dovtedajší systém prakticky nekontrolovateľného vykorisťovania poddaných zemepánmi, čím sa zároveň sledovalo zabezpečenie dane schopnosti poddaného obyvateľstva voči štátu. Podstatu celej regulácie tvorila klasifikácia obcí a určenie rozsahu sedliackej usadlosti, pričom sa bral ohľad aj na kvalitu pôdy.

Nová udalosť mala v úrodnejších krajoch okolo 10 – 12 ha oráčin a lúk, v menej úrodných asi 15 ha i viac.

Povinnosti poddaných boli ročne 52 dní roboty na panskom so záprahom alebo 104 dní ručnej, pešej roboty, odviesť deviatok z úrody, holbu masla, 2 kurence, 2 kapúnov a 12 vajec, narúbať a odviesť na určité miesto siahu dreva.

Regulácia sa v slovenských župách vykonala v roku 1768 – 1773 a ňou vynesením ustanovenia zostali až do konca feudalizmu základnom vzťahu medzi pánom a poddanými. Pôda odchytená v týchto urbároch prešla po roku 1848, respektíve roku 1853, keď vyšla definitívna zákonná úprava, do úplného vlastníctva bývalých poddaných.

I takou reformou, ktorá mala veľký význam, bola školská reforma nazývala Ratio educationis, ktorá nadobudla platnosť roku 1777. Po prvýkrát sa tu venovala pozornosť aj budovaniu nižšieho ľudového školstva, postupne sa zvýšila aj vzdelanostná a kultúrna úroveň širokých vrstiev obyvateľstva, dovtedy zväčša negramotných.

Školy boli rozdelené do kategórií podľa toho, kde sa nachádzali (dediny, mestečká, mestá ) a pre každý typ sa vypracovali učebné osnovy. V najvýznamnejších mestách sa mali zriadiť ešte náročnejšie školy (hlavné alebo normálne). Na nich sa mali pripravovať aj adepti učiteľstva, lebo reformátori dobre vedeli, že pokrok sa v tomto smere nedosiahne, ak sa nezvýši úroveň prípravy učiteľov. Na nových školách sa malo učiť v národných jazykoch, latinčina bola vyučovacím predmetom iba na hlavných a normálnych školách.

Reforma sledovala zjednotenie celého školského systému pod kontrolou štátu. To sa však podarilo iba čiastočne, a to pokiaľ išlo o katolícke školy. Predstavitelia protestantov sa totiž obávali, že by sa porušením školskej autonómie obmedzili aj ich náboženské slobody. Nevyriešil sa ani problém školopovinnosti mládeže. Aj napriek nedostatkom znamenalo Ratio educationis veľký pokrok ľudového školstva a vzdelania. Postupne sa zvýšila úroveň vzdelania obyvateľstva Uhorska, najmä v európskych reláciách.

Z menej významných a nie takých ďalekosiahlych reforiem Márie Terézie možno spomenúť reformu cechov, kde sa obmedzili vysoké vstupné poplatky, protežovanie synov a zaťov majstrov a zaviedol sa systém komisárov, ktorí sledovali celú činnosť, ako aj reformy samosprávy slobodných kráľovských miest, predovšetkým ich hospodárskeho života a reformu cirkevnej organizácie, ktorá viedla k vzniku viacerých nových biskupstiev.