Stretnutie dvoch svetov - MARATÓN

6. augusta roku 490 pred n. 1. perzská armáda vstúpila na Maratónsku planinu, blízko Atén. O šesť dní neskôr, tesne pred príchodom posíl zo Sparty, Aténčania vlastnou silou porazili útočníkov. Ohromujúce víťazstvo!

Rozmach Perzskej ríše narazil na odpor a víťazný boj posilnil vážnosť Aténčanov. Vďaka nemu si obyvatelia gréckych miest uvedomili svoj pôvod a príslušnosť k jednej kultúre. Pre helenistickú civilizáciu to bol medzník na ceste k dosiahnutiu jej vrcholu v 5. stor. pred n. 1.

Príčina zrážky:

Roku 499 pred n. 1. došlo v Malej Ázii k vzbure Grékov, poddaných perzského kráľa Dareia, ktorá spustila mechanizmus vedúci až k médskym vojnám. Herodotos označil faktory, ktoré zrejme boli príčinou vzbury. Samotná perzská nadvláda nezapríčinila vznik protestného hnutia, ohrozila však slobodu Grékov, ktorú v ich chápaní predstavoval človek ako občan. Okrem toho, koncom predošlého storočia, roku 513 pred n. 1. Dareios utrpel na Dunaji porážku v boji so Skýtmi. Tak sa naštrbil mýtus o perzskej neporaziteľnosti. Obyvatelia Iónie sa zjednotili v metropole Miléte a vydali sa na pochod na Sardy, hlavné mesto jednej z perzských provincií (satrapie), ktoré nakoniec podpálili. Tento čin vyvolal vlnu sympatií k povstalcom od Byzantionu až k Cypru. Pre Peržanov to znamenalo oveľa väčšie nebezpečenstvo ako nepokoje v Iónii, keďže ohrozovalo ich kontrolu nad Tráciou na severe a nad námornými prístavmi Kilíkie a Sýrie-Fenície. Dareios zasiahol vojenskou silou. V rokoch 497-496 pred n. 1. obsadil Cyprus a mestá popri morskej úžine. Povstanie Iónov bolo ohrozené. Roku 494 pred n. 1. Peržania zrovnali so zemou Milétos, zbúrali múry mesta a deportovali časť jeho obyvateľstva. Peržania roku 492 pred n. 1. potvrdili svoju nadvládu nad Tráciou a Macedóniou. Nič však nenasvedčovalo tomu, že by sa chceli pustiť do dobývania Grécka a pomstiť sa Aténčanom za ich účasť na iónskej vzbure.
Výprava roku 490 pred n. 1. bola vyjadrením úmyslu Peržanov rozšíriť zónu svojho vplyvu, zaistiť bezpečnosť svojej hranice v Egejskom mori a podporiť oddanosť perzskému kráľovstvu všade tam, kde to bolo možné. Na jej začiatku si Peržania s použitím násilia alebo bez neho podrobili Kykladské ostrovy a ostrov Euboiu. V priebehu výpravy sa však zmenil program. Dobyvatelia narazili na Hippia, bývalého aténskeho tyrana, poslaného do exilu v perzskom hlavnom meste Súzach, ktorý chcel "znovu dobyť" svoju vlasť. Zrejme pod jeho vplyvom sa Peržania v roku 490 pred n. 1.

vydali do Atiky a v septembri toho roku sa vylodili v Maratónskom zálive.

Maratón

Miltiades bol jedným z desiatich stratégov, vysokých štátnych úradníkov, ktorí vždy počas jedného roka zastávali funkcie v riadení vojenských záležitostí. Aténčania, v obave z návratu tyrana, mu vyjadrili svoju podporu. Stratég dal hlasovať za dve opatrenia: vyslať peších ťažkoodencov bojujúcich vo falange (vojenský útvar) do Maratónu a požiadať Sparťanov o pomoc. Obe opatrenia boli schválené.
Dareios uskutočnil 3 výpravy: 1. výprava stroskotala pri vrchu Atos z dôvodu búrky, kde sa jeho loďstvo oslabilo, a preto zorganizoval 2. výpravu. Ďalšia výprava sa odohrala roku 480 pred n. l.
Aténčania, posilnení o vojsko zo susedného mesta Plataje, zaujali postavenie na vyvýšenine nad planinou, a tak blokovali cestu do Atén. Po niekoľkých dňoch pozorovania Peržania jednej noci nalodili svoju jazdu, obišli Atiku a pristáli na protiľahlom brehu. V tej chvíli Aténčania prešli do útoku. Rýchlym postupom prekonali nebezpečnú zónu v dostrele perzských šípov a nepriateľ bezhlavo utiekol, pričom zanechal na bitevnom poli stovky mŕtvych a ranených. Rýchly posol, ktorý niesol zvesť o víťazstve, bežal bez oddychu až do Atén a hneď po odovzdaní správy zomrel od vyčerpania. Nasledujúci deň sa perzská flotila pred Faleronom ocitla tvárou v tvár víťazom, ktorí sa rýchlo vrátili na pomoc Aténam. Peržania sa vzdali ďalšieho boja a vrátili sa do Ázie. Sparťania si prišli už len pozrieť bitevné pole.
Peržania nepripisovali porážke pri Maratóne veľký význam, vzhľadom na množstvo podrobených ostrovov na území tiahnúcom sa od Perzskej ríše až po hranice Grécka. Pre Aténčanov však bolo toto ich víťazstvo veľmi dôležitou udalosťou. Znamenalo rozchod s Peržanmi. Barbari sa stali večnými nepriateľmi a "médska príslušnosť" synonymom zrady. Výsledok bitky bol dôkazom veľkosti mesta a vyvolával u jeho občanov stále väčšiu hrdosť na jeho postavenie a dôveru v ochranu bohov.
Tretiu výpravu začal perzský kráľ Xerxes prevedením mohutného vojska cez Hellespont, kde donútil severné Grécko k poddanstvu. Peržania boli zastavení až pri Thermopylskom priesmyku, ktorý bránil Leónidás. Po zrade jedného Sparťana (Efialt), ktorý Peržanov previedol inou cestou, ako bola pôvodne plánovaná, porazili Peržania Leónidása a celé stredné Grécko sa stalo Xerxovou korisťou. Atény boli Peržanmi vypálené a obyvateľstvo sa uchýlilo na ostrov Salaminu. Roku 480 pred n. 1. počtom malá grécka flotila porazila priamo pred Xerxovými očami perzské loďstvo. Po prvý raz zjednotenie istej časti Grécka prekonalo ohromnú silu barbarov a úspechy druhej perzskej vojny potvrdili námornú prevahu Atén, opierajúcu sa o flotilu a Délsku Ligu.

Tak sa rodilo veľké mesto, ktorého rozkvet trval počas celého 5. storočia.