Grécko v polovici 5. storočia

Na konci perzských vojen, po roku 477 pred n. 1. sa Grécko rozpadlo na balkánsku a egejskú časť. Centrom sa stali Atény a Sparta.

Atény

Na Atike a v Aténach sa usadil indoeurópsky kmeň Iónov. Atény boli, ako väčšina gréckych polis, založené pri mori na úpätí pohoria Hymetos. Vznikli v podstate spojením menších osád. Vzrast vplyvu Atén súvisí s rozvojom námorného obchodu. Atény sa so svojím prístavom Pireom stávajú centrom Stredomoria. Mesto zasvätené bohyni Aténe začalo bohatnúť a rozširovať sa a postupne sa zbavovalo pastierstva a roľníctva. Atény sa stali centrom Atiky, ktorá sa pretvorila na jednotný štát. Hospodárske zmeny vyústili do zmien spoločenských. Kráľa nahradila oligarchia. Tá bola tvorená bohatými a vplyvnými občanmi, ktorí mali sústredenú hospodársku moc nad mestom. Títo šľachtici sa nazývali eupatridi. Mali na správu štátu 9 archontov, zvolených spomedzi najmocnejších a najschopnejších osobností tejto triedy. Archontovia zastávali funkcie porovnateľné s dnešnými ministrami. Mali aj povinnosť vydávať zákony. Vo funkcii boli rok a potom sa stávali doživotnými členmi areopágu (najvyšší štátny orgán) a zboru eupatridov. Demokraciu v Aténach v niektorých obdobiach prerušila vláda tyranov. Nie však v dnešnom chápaní. Tyran bol panovník s absolutistickou vládou.
Aténčania pochopili nutnosť vzdelania, a preto sa deti v škole učili grécky jazyk, poéziu, matematiku, ale i gymnastiku. V Aténach prekvitalo umenie, prírodné (fyzika) a spoločenské vedy (filozofia).
Vojenská služba trvala 3 roky, od 17 do 20 rokov. Nebola však taká tvrdá, ako sparťanská. Slúžila na zocelenie tela.

Sparta

Sparta bola spočiatku jednoduchým mestečkom s roľníckym a pastierskym obyvateľstvom. Neskôr sem vpadli Dórovia a tí si ju podrobili. Dórovia boli bojovný indoeurópsky kmeň, ktorý v 12. storočí napriek nižšej úrovni civilizácie, porazil vyspelých Mykénčanov ( alebo Achájcov ) rovnakého pôvodu. Dočasné oslabenie Achájcov po Trójskej vojne a ich slabšie bronzové zbrane proti dórskym železným malo rozhodujúci vplyv na víťazstvo Dórov a ich expanziu po celom Peloponéze. Dórovia v podrobenej Sparte zaviedli systém spoločenského rozvrstvenia. Najvyššou vrstvou sa stala kasta spartiatov. Tú tvorili dobyvatelia mesta Dórovia. Stredné postavenie v spartskej spoločnosti tvorili perioikovia, obyvatelia okolia mesta, ktorí sa v dobe dobýjania Sparty postavili na stranu Dórov. Na najnižší stupeň sa dostali pôvodní obyvatelia a nazývali sa heilotmi.

Všetku moc a práva mali iba spartiati. Len oni mohli byť volení, aby vládli a spravovali mesto. Spartiati mohli nosiť zbraň, ale ostatné vrstvy nie. Perioikovia mali za svoju lojálnosť uznanú istú formu slobody, ale bez akejkoľvek možnosti vládnuť a dostať sa do štátnych úradov. Zaoberali sa výrobou: remeslami, obchodom, poľnohospodárstvom. Heiloti boli bezprávni otroci.
Člen spartskej spoločnosti bol celoživotne viazaný svojim stavom, ktorý bol nezmeniteľný. Z toho dôvodu boli zakázané manželstvá medzi osobami pochádzajúcimi z rôznych tried. Porušenie zákona sa prísne trestalo. Paradoxom bolo, že na 10 000 vládnucich spartiatov pripadalo 100 000 perioikov a 200 000 heilotov.
Celý spoločenský život v Sparte bol tvrdý pre všetky vrstvy. Ak spartiati zistili na novorodenom synovi nedostatky, ktoré by mu v budúcnosti bránili stať sa plnohodnotným bojovníkom, zabili ho. Od šiestich rokov chlapcov zobrali a cvičili so zbraňami. Za priestupky ich čakal tvrdý trest. Boli pripravovaní na všetky možné okolnosti boja a cvičenie malo až drastický charakter. Od dvadsatich do tridsiatich rokov bol muž aktívny vojak. Od tridsiatich rokov sa mohol venovať rodinnému životu, ale stravovať sa musel pri svojom oddieli. Oslobodený od vojenských povinností bol až v šesťdesiatich rokoch. Vo výchove spartského vojaka sa dával dôraz viac na fyzický rast než na rozvoj duševný a preto sa kultúra zanedbávala. Dôvodom sparťanského militarizmu bola snaha o nadvládu Sparty nad ostatnými štátmi, ktorá vyplývala zo silného patriotizmu. Snahy Sparťanov boli korunované úspechmi, keď dobyli okolité územia a keď bola Sparta uznaná Peloponézskym spolkom za najdôležitejšiu mocnosť z jeho členov. Spartu spravovali dvaja králi, ktorí sa vzájomne kontrolovali. Ich povinnosti boli predovšetkým vojenské. Pre občianske otázky mali zvláštnu radu, zvanú gerusia, ktorej aj oni podliehali. Rada bola tvorená 28 gerontami ( starcami ), ktorí boli všetci nad 61 rokov. Gerusia predkladala zákony ľudovému zhromaždeniu pozostávajúcemu zo spartiatov. Zhromaždenie mohlo schváliť alebo zamietnuť zákony, ale nemohlo o nich diskutovať. Avšak mohlo zvoliť každý rok 5 inšpektorov, ktorým patrila široká právomoc dohľadu nad celou činnosťou vlády a na organizáciu mesta.

Vojna

Roku 478 pred n. l. vznikol 1. Aténsky námorný spolok (Atény) a približne v tom istom období aj Peloponézsky spolok (Sparta). Po období vzájomnej nedôvery došlo k vojne medzi týmito dvoma mestami/spolkami.

Potom, vďaka spojencom, ktorých medzi ne postavil Perikles, sa v rokoch 446-445 pred n. l. uzavrela zmluva, znamenajúca tridsaťročný mier. Roku 431 pred n. l. bola porušená zmluva, ktorá nastolila krehkú rovnováhu a Aténam zabezpečovala štrnásť rokov šťastného prímeria, ktoré bolo podmienkou neobyčajného rozkvetu.
Roku 378 pred n. l. ako posledný pokus o hegemóniu Atén vznikol 2. Aténsky námorný spolok. Strediskom odporu sa stali Théby.