Počiatky diplomacie v staroveku

Diplomacia má korene už v prvých civilizáciách. Už v staroveku sa objavili prvé znaky diplomacie, už v treťom tisícročí pred n. l. sa egyptskí panovníci pokúšali nadviazať kontakty so susednými krajinami. V druhom tisícročí pred n. l. už udržiaval Egypt čulé obchodné, kultúrne a politické styky s celým vtedy známym svetom - so štátom Chetitov v prednej Ázii, s mezopotámskymi štátmi (Mitanni, Babylon, Asýria), s krétskym kráľovstvom a ostrovmi v Egejskom mori, so sýrskymi a palestínskymi kniežatami. Zmluva medzi babylonským a elmským panovníkom z roku 2260 pred n. l. a mierová a spojenecká zmluva medzi egyptským faraónom Ramzesom II. a chetitským vládcom Chattušilom II. z roku 1296 pred n. l. dokumentujú formy a úroveň diplomacie.
Do rozvoja diplomacie sa zapísali aj India a Čína. Staroindické Maunove zákony patria medzi najzaujímavejšie pamiatky starovýchodnej diplomacie a medzinárodného práva. Podľa indickej tradície sú božského pôvodu. Sú súborom pravidiel, ktoré sa utvárali po celé prvé tisícročie pred n. l. Podľa Maunovho učenia spočíva diplomatické umenie v umení zabraňovať vojnám a v upevňovaní mieru. Zmluvy, ktoré staroveká India uzatvárala so svojimi susedmi, mali charakter mierových zmlúv, resp. zmlúv o neútočení a vychádzali z filozofie udržiavania dobrých susedských vzťahov. Pre styky starovekej Číny so susedmi bolo príznačné úzkostlivé dodržiavanie zdvorilostných a náboženských pravidiel. V nich možno vidieť zárodky protokolu. Cestujúci poslovia, ktorí vykonávali diplomatickú činnosť, boli chránení nedotknuteľnosťou. Čína zaviedla zmluvou, ktorú medzi sebou uzatvorili vládcovia staročínskych štátov v 6. storočí pred n. l., do medzinárodných vzťahov inštitút arbitra tým, že sa do medzinárodných sporov priberali tretie štáty ako rozhodcovia.
O diplomacii v zmysle jej moderného poňatia však možno hovoriť až v období starovekého Grécka. Vďaka živým a všestranne sa rozvíjajúcim stykom medzi mestskými republikami vytváral sa súbor formalizovaných zásad a pravidiel. Ten sa v 5. storočí pred n. l ustálil do foriem, ktoré sa stali základom rozvoja modernej diplomacie a predznamenali jej dnešné podoby.
Styk medzi štátmi zabezpečovali mimoriadni poslovia, volení špeciálne na tento cieľ priamo na ľudovom zhromaždení. Boli to často významní občania a boli považovaní za osoby pod ochranou bohov, z čoho sa odvodzovala ich osobná nedotknuteľnosť. Rozlišovali sa rôzne kategórie poslov podľa špeciálneho určenia.

V tom čase však ešte neexistoval inštitút stálych zástupcov. Pri svojom poslaní v cudzom meste/štáte sa poslovia zdržiavali v meste dlhší čas a pozorovali politický život. V týchto inšitúciách možno vypozorovať zárodky diplomatického zastúpenia štátu. Neskôr sa vytvorila funkcia oficiálneho domáceho predstaviteľa povereného ochranou cudzincov. Z tejto funkcie sa vytvoril inšitút proxéna, obyvateľa mesta, poskytujúceho rôzne služby cudzincom, spravidla obyvateľom iného mesta, zároveň chrániaceho aj záujmy tohto mesta. Menoval ho cudzí štát a vo funkcii schvaľoval osobitným dekrétom prijímajúci štát. Proxénia, doslova pohostinstvo, predstavuje najstaršiu formu medzinárodných stykov a medzinárodného práva v starovekom Grécku. Proxén bol oficiálnym sprostredkovateľom kontaktov cudzieho posla s miestnymi úradmi a predstaviteľmi.
Gréci obohatili históriu aj o svojskú formu starovekých medzinárodných inštitúcií. Jednou z nich boli amfiktyónie, pôvodne náboženské spolky, určené na ochranu spoločnej svätyne, ktoré postupne prerástli do dôležitej politickej inšitúcie. Ďalším druhom inštitucionalizovaných medzinárodných vzťahov boli zmluvy a vojensko - politické spolky, symmachie. Dôležité otázky medzinárodnej povahy riešili grécke mestské štáty na spoločných stretnutiach predstaviteľov gréckych štátov, ktoré možno považovať za predobraz inštitúcie medzinárodných konferencií, z ktorých sa napokon v modernej dobe vyvinuli univerzálne organizácie, ako je dnes OSN.
Staroveký Rím obohatil históriu diplomacie o inštitucionalizáciu vzťahov a vytvorenie všeobecných právnych zásad pre postavenie cudzincov. Spravovaním zahraničných stykov bol poverený dvadsaťčlenný zbor kňazov, tzv. kolégium fetialov, ktorý mohol uzatvárať mier, vyhlasovať vojnu a uzatvárať medzinárodné dohody. Z jeho poverenia boli do cudzích krajín vysielaní špeciálni poslovia - legáti, ktorí zaužívaným spôsobom, verejnou obžalobou a žiadosťou o zadosťučinenie fakticky oznamovali stav predchádzajúci vyhláseniu vojny. Cudzích poslov a ich posolstvá prijímal senát. Delil ich na dve kategórie - na posolstvá spriatelených štátov a na posolstvá štátov znepriatelených. Kým prvým bola venovaná všestranná pozornosť a starostlivosť, poslom znepriatelených štátov len najnutnejšia. Prejavovalo sa to aj v mieste a spôsobe ich ubytovania. Spriatelení poslovia bývali priamo v Ríme, znepriatelení mimo mesta na Marsovom poli v špeciálnej "verejnej vile" (villa publica). Na tri osoby sa ustálil počet poslov vysielaných do cudziny, pričom postupne dochádza k "špecializácii".

Poslami sa stávajú napríklad právnici a rečníci.
V Ríme existovalo právo pohostinstva - lus hospitii, pripomínajúce grécku proxénu. Postavenie cudzincov bolo upravené osobitným odvetvím rímskeho práva, lus gentium. Tento názov sa neskôr začal používať ako označenie pre medzinárodné verejné právo. V starom Ríme však bolo právom vnútorným, ktoré zodpovedá dnešnému cudzineckému právu. Na výkon tohto práva bola určená osoba - praetor peregrinus. Rím obohatil diplomatické a konzulárne služby o presné dodržiavanie zásady nedotknuteľnosti diplomatických zástupcov.