Vývoj diplomacie v stredoveku ovplyvnil byzantský cisársky dvor, katolícka cirkev a talianske mestské republiky.
Byzantskú ríšu obklopovali zo všetkých strán nepokojné a výbojné štáty a kmeňové spoločenstvá. Hlavná úloha byzantskej diplomacie spočívala v úsilí pacifikovať výbojnosť týchto kmeňov - barbarov, ako ich nazývali, a primäť ich predstaviteľov k spojenectvu. Byzantská diplomacia vychádzala z tradícií starého Ríma a tieto ďalej rozvíjala a zdokonaľovala pri napĺňaní vyššie spomenutých záujmov. Byzantská diplomacia, najmä jej pompézne formy a prejavy sa postupne stávali vzorom pre už spomínané dvory "barbarských" vládcov. Jej zvyk a obyčaje si osvojil aj bezprostredný západný sused Carihradu - Benátky. Na byzantskom dvore sa stretával pestrý zástup vyslancov cudzích štátov z Európy, Ázie a Afriky. Ich prijatia a audiencie podliehali zložitému a na vonkajší efekt zameranému postupu. Úrad pre zahraničné záležitosti spravoval prvý minister s titulom magister officiorium, ktorému podliehal veľký štáb spolupracovníkov, vrátane prekladateľov zo všetkých možných jazykov. Postupne sa na byzantskom dvore ustálil zložitý postup prijímania vyslancov, vypočítaný na efekt tak, aby pred nimi žiarila moc Byzancie v tom najlepšom svetle. Vyslanci boli vo vtedajšom Carihrade (Istanbul) ubytovaní vo zvláštnom prepychovom paláci, ktorý bol však v skutočnosti parádnym väzením, pretože k vyslancom nikoho nepúšťali, a ani oni sami nemohli vychádzať bez ozbrojeného sprievodu. Prvými stálymi rezidentmi pri byzantskom dvore boli pápežskí vyslanci, nazývaní apokriziármi. Mali početné výhody a privilégiá. V nich možno vybadať zárodok trvalých diplomatických misií.
Zásady a spôsoby rímskej diplomacie nerozširovali do barbarského okolia iba Byzantínci, ale aj pápežský dvor. Začiatkom druhej polovice 8. storočia bola z regiónov stredného Talianska vytvorená aj formálne svetská ríša, podliehajúca priamo pápežovi. Dominancia pápežského dvora sa posilnila právom pápeža korunovať rímskeho cisára ako predstaviteľa svetskej suverenity pápežského dvora nad celým západným kresťanským svetom. Pápeži si vyhradili právo precedencie - prednostného postavenia medzi korunovanými hlavami. Toto právo sa v stredoveku považovalo za samozrejmosť. Pápežský dvor pri protokolárnych príležitostiach zostavoval aj protokolárne poradie monarchov a ďalších vládcov.