Vo Francúzsku z Tajného výboru pre otázky zahraničnej politiky, zriadeného pri dvore kráľa Františka I., vznikol v roku 1547 Odbor štátnych tajomníkov, ktorý sa neskôr rozčlenil na štyri sekcie, tvoriace predobraz dnes známych teritoriálnych odborov, tak ako ich v súčasnosti nachádzame v organizačnej štruktúre prakticky každého ministerstva zahraničných vecí na svete.

Anglicko:

V roku 1589 sa sformovalo jednotné ministerstvo pre zahraničné záležitosti a všetka zahraničná korešpondencia bol smerovaná na jediného štátneho tajomníka. Počiatky tohto vysokého úradu nachádzame na anglickom kráľovskom dvore v 13. storočí. V roku 1253 za panovania Henricha III. sa po prvý raz spomína funkcia kráľovho tajomníka povereného zahraničnými záležitosťami. Funkcia a s ňou spojený úrad predchádzali v nasledujúcich storočiach rôznymi premenami, pokiaľ ide o postavenie a vážnosť na kráľovskom dvore. Až v druhej polovici 16. storočia, počas panovania kráľovnej Alžbety I., sa ustálila funkcia jediného oficiálneho predstaviteľa stojaceho na najvyššom rangu dvornej suity s titulom Our Principal Secretary of Estate. Od roku 1872 je definitívne funkciou poverovaný jediný človek s oficiálnym titulom Secretary of State for Foreign and Commonwealth Affairs.

Vestfálsky mier:

Významným medzníkom vo vývoji medzinárodnej politiky a, prirodzene, aj diplomacie bolo ukončenie tridsaťročnej vojny a následný Vestfálsky mier uzatvorený v roku 1648. Stanovením rovnosti všetkých štátov sa významne ovplyvnil nielen rozvoj medzinárodného práva a rozvoj medzištátnych vzťahov, ale zavedenie tejto zásady znamenalo aj všeobecné rozšírenie inštitúcie stálych diplomatických zástupcov po celej Európe a neskôr aj do ostatných častí sveta.

Viedenský kongres:

Viedenský kongres položil základy kongresového systému v európskej diplomacii v rokoch 1815-1822. Za účelom riešenia vážnych problémov medzinárodnej politiky sa štyri veľmoci stretávali na kongresoch (Aachen, Opava, Ľubľana, Verona). Kongresový systém ústil do presadzovania intervenčnej politiky. Rusko-rakúsko-pruská (Veľká Británia sa svojim partnerom stále viac vzďaľovala) intervencionistická politika býva označovaná ako Svätá aliancia. Vystupovala proti liberalizmu aj nacionalizmu (národnému uvedomeniu, národným hnutiam).
Prínosom Viedenského kongresu pre diplomaciu bol Viedenský reglement (1815, doplnený v roku 1818). V ňom boli stanovené jednotné a všeobecne platné triedy diplomatických zástupcov, ktoré sa prakticky používajú až dodnes. Zaviedli sa nasledovné štyri kategórie diplomatických zástupcov:

1) veľvyslanci a na ich úrovni postavení pápežskí legáti a nunciovia,
2) vyslanci a na ich úrovni postavení pápežskí internuncovia
3) chargé d'affaires
4) ministri rezidenti

Z praxe postupne vymizol inštitút ministra rezidenta.