Novoveká diplomacia

Taliansko:

Rozmach talianskych mestských republík, Benátok, Florencie, Pisy, Milána, Janova a Ríma v 12. až 14. storočí, podnietený humanistickým myšlienkovým hnutím renesancie, predznamenal aj rozmach moderných foriem diplomacie, ktorých nositeľmi boli práve spomínané mestské republiky a v prvom rade Benátky.
Benátky ustanovili pre svojich vyslancov záväzné pravidlá činnosti. Medzi najdôležitejšie patrila povinnosť pravidelne informovať svoju vládu o dianí v mieste pôsobenia. Spravidla raz týždenne posielali vyslaní diplomati domov situačné správy. Pre potrebu utajenia ich obsahu sa zavádza šifrovanie. Veľký dôraz sa kládol na zachovanie nezávislosti a objektivity diplomatov. Nesmeli byť vysielaní do krajín, kde vlastnili majetok, takisto sa nesmeli v prijímajúcej krajine domáhať hodností a titulov. Duchu doby zodpovedala výsada diplomata vziať si so sebou do krajiny vyslania kuchára, aby ho nikto neotrávil. Nesmel si však so sebou vziať manželku, kvôli väčšej istote zachovania služobného tajomstva. Za vyslancov boli vymenúvané úctyhodné a významné osobnosti. Platy vyslancov pritom boli veľmi nízke. Prípadné odmietnutie nástupu do funkcie si vláda poistila stanovením prísnych trestov pre neposlušných adeptov. Dĺžka doby vyslania bola stanovená na dva, neskôr na tri roky. Medzi najznámejších benátskych veľvyslancov patrili Macchiavelli, Boccaccio, Dante či Petrarca.
K ďalším významným talianskym politikom, ktorí ovplyvnili vývoj diplomacie patrí milánsky vojvodca Francesco Sforza. Tento vysiela v roku 1450 svojho vyslanca Nicodema da Pontremoli do Florencie a neskôr ho menuje stálym predstaviteľom. V tejto funkcii pôsobil sedemnásť rokov. Prvú formálne stálu diplomatickú misiu zriaďuje Miláno v roku 1455 v Janove. Prvú trvalú misiu menuje Benátska republika v roku 1495. V priebehu 16. storočia, postupným vznikom národných štátov a premenlivých nestálych spojenectiev, stáva sa rezidenčná diplomacia rozšírenou a potrebnou praxou.

Francúzsko:

Učenlivým žiakom Francesca Sforzu bol francúzsky kráľ Ľudovít XI., za ktorého vlády v rokoch 1461 - 1483 došlo prakticky k zjednoteniu Francúzska. Ľudovít XI. bol sám obratným diplomatom, nemal rád vojny a všestranne podporoval rozvoj diplomacie ako účinného nástroja mierového presadzovania štátnych záujmov. Nielenže podstatne rozšíril počet vlastných diplomatických misií, ale zaslúžil sa aj o ich dlhšie zotrvanie v krajinách pôsobenia.

Dočasné misie sa snažil zmeniť na stále zastupiteľstvá pri príslušných dvoroch. To samozrejme, podnietilo rovnaké kroky aj na strane partnerov. Vypracoval zložitý diplomatický súhrn pravidiel správania diplomatov, ktorý neskôr rozpracoval do harmonickej podoby jeho významný dvoran a dejepisec Philippe de Comines.
V tomto období sa začína rozvíjať aj diplomatické právo. Vznikajú pravidlá o osobnej nedotknuteľnosti a exteritorialite cudzích vyslancov a ich sídiel. V budove vyslanca sa zaručuje právo azylu. Exteritorialita bola vnímaná v zmysle vyňatia územia, na ktorom stála budova cudzieho zastupiteľstva zo štátneho územia prijímajúceho štátu, a bola považovaná za územie štátu vysielajúceho.
Cudzí vyslanci pri dvore vytvárajú diplomatický zbor. Ako už bolo spomínané vyššie, začiatkom 16. storočia sa pri pápežskom dvore ustanovuje zložitý súbor protokolárnych pravidiel prednosti - precedencie medzi jednotlivými vladármi a ich vyslancami, odvodený historicky od prvých kresťanských panovníkov daných krajín. Nerovné postavenie jednotlivých panovníkov sa odzrkadlilo aj v ich nerovnakom práve vysielať na cudzie dvory ako svojich zástupcov vyslancov. Niektorí mohli vysielať iba rezidentov - protokolárne nižších poslov v porovnaní s pápežskými legátmi a vyslancami.

Kardinál Richelieu:

Najväčší diplomat a politik 17. storočia, kardinál Richelieu (Armand Jean du Plessis), vládnuci pevnou rukou v rokoch 1624 - 1642, v časoch panovania maloletého kráľa Ľudovíta XIII., spravil svojou obratnou politikou a diplomaciou z Francúzska veľmoc číslo jeden na európskom kontinente. Začala sa éra dominancie Francúzska v európskej politike a diplomacii, ktorá prakticky trvala až do skončenia napoleonských vojen. Štátny záujem - Raison d'Etat povýšil v duchu myšlienok Niccolu Machiavelliho na absolútnu prioritu, ktorej sa všetko a každý musí podriadiť. V tomto duchu sa niesla aj francúzska zahraničná politika a diplomacia.

V priebehu 15. a 16. storočia vznikajú vo väčšine európskych monarchií pri dvoroch panovníkov špecializované odvetvia štátnej administratívy na spravovanie zahraničných záležitostí.

Vo Francúzsku z Tajného výboru pre otázky zahraničnej politiky, zriadeného pri dvore kráľa Františka I., vznikol v roku 1547 Odbor štátnych tajomníkov, ktorý sa neskôr rozčlenil na štyri sekcie, tvoriace predobraz dnes známych teritoriálnych odborov, tak ako ich v súčasnosti nachádzame v organizačnej štruktúre prakticky každého ministerstva zahraničných vecí na svete.

Anglicko:

V roku 1589 sa sformovalo jednotné ministerstvo pre zahraničné záležitosti a všetka zahraničná korešpondencia bol smerovaná na jediného štátneho tajomníka. Počiatky tohto vysokého úradu nachádzame na anglickom kráľovskom dvore v 13. storočí. V roku 1253 za panovania Henricha III. sa po prvý raz spomína funkcia kráľovho tajomníka povereného zahraničnými záležitosťami. Funkcia a s ňou spojený úrad predchádzali v nasledujúcich storočiach rôznymi premenami, pokiaľ ide o postavenie a vážnosť na kráľovskom dvore. Až v druhej polovici 16. storočia, počas panovania kráľovnej Alžbety I., sa ustálila funkcia jediného oficiálneho predstaviteľa stojaceho na najvyššom rangu dvornej suity s titulom Our Principal Secretary of Estate. Od roku 1872 je definitívne funkciou poverovaný jediný človek s oficiálnym titulom Secretary of State for Foreign and Commonwealth Affairs.

Vestfálsky mier:

Významným medzníkom vo vývoji medzinárodnej politiky a, prirodzene, aj diplomacie bolo ukončenie tridsaťročnej vojny a následný Vestfálsky mier uzatvorený v roku 1648. Stanovením rovnosti všetkých štátov sa významne ovplyvnil nielen rozvoj medzinárodného práva a rozvoj medzištátnych vzťahov, ale zavedenie tejto zásady znamenalo aj všeobecné rozšírenie inštitúcie stálych diplomatických zástupcov po celej Európe a neskôr aj do ostatných častí sveta.

Viedenský kongres:

Viedenský kongres položil základy kongresového systému v európskej diplomacii v rokoch 1815-1822. Za účelom riešenia vážnych problémov medzinárodnej politiky sa štyri veľmoci stretávali na kongresoch (Aachen, Opava, Ľubľana, Verona). Kongresový systém ústil do presadzovania intervenčnej politiky. Rusko-rakúsko-pruská (Veľká Británia sa svojim partnerom stále viac vzďaľovala) intervencionistická politika býva označovaná ako Svätá aliancia. Vystupovala proti liberalizmu aj nacionalizmu (národnému uvedomeniu, národným hnutiam).
Prínosom Viedenského kongresu pre diplomaciu bol Viedenský reglement (1815, doplnený v roku 1818). V ňom boli stanovené jednotné a všeobecne platné triedy diplomatických zástupcov, ktoré sa prakticky používajú až dodnes. Zaviedli sa nasledovné štyri kategórie diplomatických zástupcov:

1) veľvyslanci a na ich úrovni postavení pápežskí legáti a nunciovia,
2) vyslanci a na ich úrovni postavení pápežskí internuncovia
3) chargé d'affaires
4) ministri rezidenti

Z praxe postupne vymizol inštitút ministra rezidenta.