Taliansko:

Rozmach talianskych mestských republík, Benátok, Florencie, Pisy, Milána, Janova a Ríma v 12. až 14. storočí, podnietený humanistickým myšlienkovým hnutím renesancie, predznamenal aj rozmach moderných foriem diplomacie, ktorých nositeľmi boli práve spomínané mestské republiky a v prvom rade Benátky.
Benátky ustanovili pre svojich vyslancov záväzné pravidlá činnosti. Medzi najdôležitejšie patrila povinnosť pravidelne informovať svoju vládu o dianí v mieste pôsobenia. Spravidla raz týždenne posielali vyslaní diplomati domov situačné správy. Pre potrebu utajenia ich obsahu sa zavádza šifrovanie. Veľký dôraz sa kládol na zachovanie nezávislosti a objektivity diplomatov. Nesmeli byť vysielaní do krajín, kde vlastnili majetok, takisto sa nesmeli v prijímajúcej krajine domáhať hodností a titulov. Duchu doby zodpovedala výsada diplomata vziať si so sebou do krajiny vyslania kuchára, aby ho nikto neotrávil. Nesmel si však so sebou vziať manželku, kvôli väčšej istote zachovania služobného tajomstva. Za vyslancov boli vymenúvané úctyhodné a významné osobnosti. Platy vyslancov pritom boli veľmi nízke. Prípadné odmietnutie nástupu do funkcie si vláda poistila stanovením prísnych trestov pre neposlušných adeptov. Dĺžka doby vyslania bola stanovená na dva, neskôr na tri roky. Medzi najznámejších benátskych veľvyslancov patrili Macchiavelli, Boccaccio, Dante či Petrarca.
K ďalším významným talianskym politikom, ktorí ovplyvnili vývoj diplomacie patrí milánsky vojvodca Francesco Sforza. Tento vysiela v roku 1450 svojho vyslanca Nicodema da Pontremoli do Florencie a neskôr ho menuje stálym predstaviteľom. V tejto funkcii pôsobil sedemnásť rokov. Prvú formálne stálu diplomatickú misiu zriaďuje Miláno v roku 1455 v Janove. Prvú trvalú misiu menuje Benátska republika v roku 1495. V priebehu 16. storočia, postupným vznikom národných štátov a premenlivých nestálych spojenectiev, stáva sa rezidenčná diplomacia rozšírenou a potrebnou praxou.

Francúzsko:

Učenlivým žiakom Francesca Sforzu bol francúzsky kráľ Ľudovít XI., za ktorého vlády v rokoch 1461 - 1483 došlo prakticky k zjednoteniu Francúzska. Ľudovít XI. bol sám obratným diplomatom, nemal rád vojny a všestranne podporoval rozvoj diplomacie ako účinného nástroja mierového presadzovania štátnych záujmov. Nielenže podstatne rozšíril počet vlastných diplomatických misií, ale zaslúžil sa aj o ich dlhšie zotrvanie v krajinách pôsobenia.