Dionýzos bol synom najvyššieho boha Dia a dcéry kráľa Kadma Semely. Bol bohom vína a vinohradníctva, úrody a plodnosti.
Zdá sa, že spočiatku bol len druhoradou postavou v helénskom panteóne, ale jeho sláva postupne rástla, až ho v helenistickom období radili medzi najvýznamnejších bohov na Olympe. Vyplývalo to z toho, že sa okolo neho čoraz väčšmi formovali mystické predstavy, ktoré pribúdaním väčších duchovných nárokov u Grékov urobili z neho jedného zo zriedkavých nesmrteľných, ktorý vedel poskytnúť nádej a útechu.

Narodil sa vraj v Tébach, ale za jeho rodisko sa považuje aj Naxos, Kréta, Teos či Eleuthery. Keď mal prísť na svet, rozhodla sa Héra, že ho zabije. V podobe starej pestúnky navštívila tehotnú Semelu a naviedla ju, aby požiadala Dia, nech sa jej ukáže v celej svojej moci a velebnosti. Zeus Semele vyhovel a predviedol sa jej so všetkými hromami a bleskami. Jeden blesk zapálil aj kaštieľ a plamene zasiahla aj Semelu, ktorá v smrteľnej úzkosti porodila nedonosené dieťa. Zeus síce svoju milenku ponechal osudu, ale dieťa zachránil tak, že okolo syna nechal vyrásť hustý brečtan, ktorý ho uchránil pred ohňom. Neskôr syna vytiahol z ukrytu a sám ho donosil v stehne.

Keď sa Dionýzos druhýkrát narodil, odovzdal ho Hermovi, aby sa oňho postaral. Hermes ho odniesol k Semelinej sestre Íne, manželke orchomenského kráľa Athamanta. Keď sa to Héra dozvedela, zoslala na Athamanta šialenstvo, aby v záchvate zúrivosti Dionýsa zabil. Zabil však len svojich synov a manželku, pretože Dionýza Hermes včas zachránil. Odniesol ho nymfám do nýsajskej doliny, ktoré ho ukryli do hlbokej jaskyne obrastenej viničom, kde ho aj vychovali. Tam tiež ochutnal víno, ktorým potom opájal seba, svoje vychovávateľky aj druhov. Odtiaľ priniesol aj prvý vinič ľuďom, dal ho z vďačnosti za pohostinnosť athénskemu roľníkovi Ikariovi a naučil ho vyrábať z hrozna víno.

Ako boh opojných rastlín mal rád bujarosť a veselosť. Jedno z jeho prímení bolo „hrmotný“. Obklopoval ho thiasos, zástup ctiteľov, ktorému udával rytmus svojím thyrsom – zázračnou palicou ukončenou chumáčom listov brečtanu a viniča. Zástup tvorili duchovia lesov, satyrovia a mainady (bakchantky), čo tancovali za zvukov flauty a bubna.

Dionýzov kult bol v Grécku pôvodne prostý, ale veselý (Plutarchos). Pod vplyvom východných kultov sa však v niektorých krajoch premenili na bohapusté pijatiky a nespútané zábavy – bakchanálie. Obzvlášť neviazané boli nočné slávnosti, na ktorých sa zúčastňovali ženy oblečené za Dionýzove sprievodkyne. V Boiótii a Fókide sa tieto ženy vrhali na obetné zvieratá a jedli ich surové mäso vo viere, že tým prijímajú telo a krv samého boha. Podobný vývin mal tento kult aj u Rimanov, ktorí ho prevzali už koncom 5. storočia pred naším letopočtom. V roku 186 pred n.l. musel proti takýmto výstrednostiam na slávnostiach zasiahnuť dokonca rímsky senát.

V Aténach sa pôvodný grécky ráz osláv zachoval najdlhšie. Konali sa niekoľkokrát do roka a najvýznamnejšie boli tzv. Veľké dionýzie koncom marca. Do kultúrnych dejín prešli najmä ich záverečné predstavenia, z ktorých sa postupom času zrodila grécka tragédia.

Gréci však nepovažovali Dionýza len za boha vína a vinohradníctva, ale aj za ochrancu ovocných stromov a kríkov, ktorým dával miazgu, a teda aj za boha plodivej sily prírody. Keďže vinohradníctvo a ovocinárstvo si vyžadovalo usilovnosť, zručnosť a pracovitosť, uctievali ho aj ako pôvodcu týchto cností a súčasne ako darcu bohatstva, ktoré z nich pochádza. Ako boha vína si ho ctili predovšetkým preto, lebo zbavoval ľudí starostí a prinášal im radosť zo života, osviežoval telo aj ducha, podporoval družnosť a zábavu, povzbudzoval lásku a uvoľňoval tvorivé sily umelca.

Dionýzos bol svojim pôvodom negréckym, pravdepodobne thráckym alebo maloázijským bohom. Podľa Hésioda bola jeho manželkou Ariadna, dcéra krétskeho kráľa Mínoa, ktorú odvábil aténskemu hrdinovi Théseovi. S bohyňou lásky a krásy Afroditou mal syna Priápa. Ktorý sa stal bohom plodnosti.