V 9. stor. dochádza k mohutnému rozmachu byzantskej moci a zároveň aj k ukončeniu obrazoboreckých sporov. Michal III. a jeho strýc Bardas sa intenzívne snažili pokrstiť Slovanov. Vierozvescovia Cyril a Metod nepriniesli Slovanom len evanjelium, ale aj písmo, ktoré zostavili s ohľadom na hláskovú stavbu slovanských jazykov.

Michal sa neskoršie spolu so svojim obľúbencom Bazilom pokúšal odstrániť Bardasa. Nakoniec však vzrástla Bazilova moc, ktorý dal odstrániť aj svojho ochrancu – cisára, a sám založil novú macedónsku dynastiu. Táto dynastia vládla do polovice 11. stor.
V roku 880 získala Byzancia späť svoje dŕžavy v Itálii. Bazil II. ochránil Balkán pred bulharskou a ruskou expanziou a Nikeforos II. vytlačil Arabov z Kilíkie, Sýrie a Arménie a dobyl späť Cyprus.

Súčasne so vzrastaním politickej moci sa šíril aj vplyv byzantského umenia. Východiskom tejto novej expanzie bol Carihrad a predovšetkým Hagia Sofia, ktorú dal cisár nanovo vyzdobiť. Bazil II. dal postaviť aj nový kostol, tzv. Nea, ktorý bol neskoršie zničený. Je však pravdepodobné, že tento chrám sa stal vzorom pri výstavbe kostola Nanebovzatia Panny Márie v Nikáji, ktorý bol v roku 1922 zničený, z ktorého interiéru sa ale zachovalo niekoľko fotografií.

Byzantské umenie v Grécku:
Veľkolepú chrámovú výzdobu z obdobia „macedónskej renesancie“ nájdeme aj v troch gréckych kostoloch:
-Hosios Lukas vo Fokis (zač. 11. stor.)
-Nea Moni na ostrove Chios (okolo r. 1050)
-Kláštorný kostol v Dafni, na ceste z Atén do Eleusis

Je pravdepodobné, že výzdobu týchto kláštorných kostolov zhotovovali umelci, ktorí nepochádzali z hlavného mesta, a preto je veľmi zaujímavé, že tu nachádzame prvky typické pre rané byzantské umenie. Hosios Lukas má centrálnu kupolu, ozdobenú na vrchole medailónom Pantokratora, obklopeného archanjelmi a prorokmi. V abside je Madona na tróne. Nad ňou, už v kupole sedia v kruhu apoštoli osvietení Duchom Svätým. V nikách pod kupolou sú výjavy Zvestovanie, Narodenie, Obetovanie v chráme a Kristovo pokrstenie v Jordáne. Na výjavoch z evanjelia je viditeľná chcená dôstojnosť. Postoj Krista pripomína obrazy víťazného cisára, stojaceho nad porazeným nepriateľom, len kopiju nahrádza kríž. Narodenie je naopak epické a malebné. Mozaiky v Nea Moni sú carihradským predlohám veľmi blízke. Zvláštnosťou sú červené viečka a zelené tiene na Máriinej tvári (na výjave, kde prikladá líce k ruke Kristovej, ktorého práve sňali z kríža). Jej tvár je okrem toho zámerne asymetrická, čím bol dosiahnutý bolestný výraz. Črty Kristovej tváre, sv. Jána Krstiteľa a anjelov sú však nezúčastnené.

V roku 1204 bol Carihrad dobytý križiakmi, čím bol na pol storočia pozastavený vývoj byzantského umenia. Byzantské umenie však nezaniklo úplne tak ako štát. Umelci, ktorí museli mesto opustiť si pravdepodobne založili dielne inde. Predovšetkým však nasledovali členov cisárskej rodiny, ktorým sa podarilo ujsť a upevniť si postavenie v niektorej vzdialenejšej provincii. Tak prišli najprv do Nikáje, kde dal Teodor Laskaris zvoliť nového patriarchu, ktorý ho potom korunoval za cisára. Napriek snahám latinského cisára Balduina sa Tedorovi podarilo udržať si svoje postavenie, ríšu však zjednotiť nedokázal.
V Epire vznikol samostatný „despotát“, v Trapeze bolo vyhlásené cisárstvo (vládli Alexios a Dávid Komnénovci).
Keďže sa umenie nemohlo vyvíjať v križiakmi obsadenom Carihrade, rozvíjalo sa len v neobsadených územiach. V tomto období sa vyvinul úzky vzťah k maliarskej tvorbe v Macedónii. Oba maliarske prejavy (byzantský i macedónsky) charakterizuje sviežosť inšpirácie a snaha o expresívnosť.

Byzantské umenie v Itálii:

Počas vlády macedónskej dynastie došlo k vzniku a vzrastu moci Benátok. Byzancia spočiatku bránila rozvoju samotných Benátok, ako aj mocenskej expanzii mestského štátu. Veľkou prekážkou v šírení moci Benátok bola Dalmácia, ktorú ovládala Byzancia. Karolovci však pre Benátky znamenali ešte väčšie nebezpečenstvo, preto dóžovia dávali obyčajne prednosť spojenectvu s Byzanciou, ktoré im otváralo obchodné cesty na Východ.

Vzťahy k Byzancii vysvetľujú i architektúru Chrámu sv. Marka, ktorý začali stavať okolo roku 1100. Je to päťkupolová stavba s krížovým pôdorysom. Základný kríž obkolesuje bočná loď, ktorú od hlavnej oddeľujú piliere a stĺpy. Na východnom konci vytvára bočná loď bočné kaplnky, takže kostol má vlastne tri apsidy. Toto pôdorysné usporiadanie vychádza z pôdorysu kostola sv. Apoštolov po prestavbe za Justiniána. Účinok chrámovej stavby ešte stupňujú zvýšené olovené kupoly a v nartexe skvostná mozaiková výzdoba.

Pravda je, že mozaiky vznikali v niekoľkých etepách a nezaobišli sa bez opráv a zmien. Niet však pochýb, že Benátčania sa pridŕžali byzantskej tradície, aj keď ju už od 12. stor. svojsky interpretovali. Asi najkorektnejšie by bolo hovoriť o benátskej škole byzantského umenia. Mozaiky v interiéri Chrámu sv. Marka, ktoré bezpochyby patria k starej výzdobe, odborníci pripisujú viacerým dielňam. Štýl výjavu Pokušenie Kristovo alebo Slávnostný vstup do Jeruzalema je prostý a vznešený. Nanebovstúpenie naproti tomu oživuje neobyčajnou silou výrazu a pohybu, ako tento štýl už poznáme zo Sv. Sofie, a pokojní evanjelisti na pendantívoch sú vytvorený taktiež úplne v inom štýle. Z toho teda odborníci usudzujú, že sa jedná o viacero dielní.
Benátska škola pôsobila aj v Torcelle, na jednom z ostrovov benátskej Lagúny. V torcellskej katedrále nájdeme hneď dve vynikajúce diela:
- v zlatej apside z 12. stor. je znázornená štíhla modrá postava Madony s dieťaťom nad radom apoštolov, obrátených tvárou k vnútornej stene priečelia, na ktorej je kompozícia Posledného súdu s piatimi radmi postáv nerovnakej výšky nad sebou. Nad výjavom dominuje motív Zmŕtvychvstania – Zostúpenie do predpeklia – s dvoma anjelmi v rúchu dvorských hodnostárov. Na samom vrchu kompozície je Kristus medzi apoštolmi a dole oddeľujú anjeli spasených od zatratených. Všetky tieto motívy boli už viackrát spracované, ale tu vytvárajú prvýkrát jeden prepojený celok.

Byzantské umenie na Sicílii:

Na Sicílii sa zrodilo veľmi zložité umenie, ktoré vyplýva z pohnutých udalostí. V roku 827 ovládli africkí Arabi Sicíliu. Napriek protiútokom sa Byzancii nepodarilo dobyť späť stratené územie. Normani spočiatku stáli na strane Byzancie, no neskôr sa sami zmocnili Apúlie a aj celej Sicílie. V rokoch 1073 a 1172 s nimi vyjednávali Komnénovci. Normanským kráľom ponúkali za manželky byzantské princezné. V rokoch 1130 – 1154 bol kráľom oboch Sicílii Roger II. a so západným a východným cisárom už rokoval ako rovný s rovným.

Práve z týchto stykov sa zrodilo sicílske umenie. Stretávame sa tu s architektúrou západného typu ( baziliky v Cefalù a Monreale ). Kupolovitý kostol Martona v Palerme je naopak zvnútra byzantský a zvonku ho zdobia islamské prvky.
Katedrála v Cefalù je najstaršia. V apside dominuje Kristus Pantokrator s pokojnou tvárou, ktorý veriacim predkladá Bibliu s gréckym a latinským textom „Ja som svetlo sveta“. Podobne aj v katedrále v Monreale nájdeme v apside Pantokratora a Máriu, ktorú obklopujú anjeli a svätí. Loď, steny transeptu nad arkádali, medziobločné piliere, steny bočných lodí, ako aj vnútornú stenu priečelia pokrývajú mozaiky. Do najmenších podrobností znázorňujú príbehy Starého a Nového zákona. Pridŕžajú sa byzantskej ikonografie, zachovávajú opisný charakter bez snahy o expresívnosť.

Mozaiky v palermskej Martorane sú hodnotnejšie. Palácová kaplnka, architektonický klenot paláca Rogera II., má maurské klenby a kupolu. Vyzdobená je mozaikami evanjelistov, zástupov svätcov, ktorých tváre pripomínajú byzantský vzor, ale aj celými výjavmi. V nartexe Martorany korunuje Kristus byzantského typu Rogera II. V jednej z palácových siení v Palerme nájdeme aj vplyv Arabov. Prekvapia nás mozaikové cyklys poľovníckymi a zvieracími motívmi na pozadí exotickej prírody. Pripomínajú dlážkové mozaiky v Antiochii, ktoré vznikli za Justiniána pod vplyvom islamskej verzie sásánovského dvorského umenia.

Byzantský vplyv u Slovanov:

Dodnes môžeme sledovať zaujímavý vývoj, ktorý napriek viacerým storočiam dejín a významných zmien, preniesol až do prítomnosti náboženské obrady i umelecký prejav, pochádzajúci z Byzancie medzi 6. a 12. stor. V roku 1204, keď križiaci dobyli Carihrad, sa zdalo, že byzantské umenie zanikne. Vznikli však nové centrá, medzi inými aj v Macedónii, Srbsku a Bulharsku.
Potom, čo Paleológovci znovu pozdvihli byzantskú kultúru, začala sa šíriť aj medzi nezávislé národy. Keď potom v roku 1453 Turci navždy ovládli Carihrad a mesto začali zdobiť mešity, Slovania ostávajú žiť v minulosti a naďalej rozvíjajú byzantskú tradíciu. Vývoj nebol prerušený, čo dokazujú aj maľby Andreja Rubľova a iných ruských maliarov 14. a nasledujúcich storočí.

Bulharsko:
V polovici 7. stor. sa turkotatársky kmeň Bulharov pod vedením chána Asparucha usadil so súhlasom cisára Konštantína II. v Dobrudži. Svoje územie rozširoval na úkor Avarov a postupne splynul so Slovanmi. Roku 870 prijal cár Boris prijal krst. Súhlasil, aby Metodovi žiaci vykonávali v Bulharsku misijnú činnosť v slovanskom jazyku. Z tohto obdobia pochádza len málo pamiatok.
V období druhého bulharského cárstva vzniká po roku 1158 domáca maliarska škola s byzantskými vplyvmi. Misionári pravdepodobne prichádzali aj s umelcami, ktorí potom školili ďalších. V bulharskom umení sa vytvorili dva prúdy, čo svedčí o tom, že nešlo o mechanické kopírovanie byzantských vzorov, ale o osobitný výtvarný prejav, ktorý vznikol z konfrontácie rozličných tradícií a podnetov, ktoré napokon splynuli a vytvorili osobitnú školu. Fresky v Ivanove predstavujú jeden prúd, ktorý sa vyznačoval pružnosťou pohybov, virtuóznym spracovaním a vibrujúcou farebnosťou. Druhý prúd zastupujú maľby v Zemene, ktoré sa približujú k ľudovému umeniu, kresba je veľmi výrazná, strohá, ale zato je expresívna a bezprostredná.
Rusko:
Kyjevská Rus niekoľkokrát napadla Byzanciu, napokon s ňou však uzavrela obchodné zmluvy a v stykoch s ňou spoznala kresťanstvo. Patriarcha Fotios sa pokúšal obrátiť Rusov na kresťanstvo už v roku 880, ale až v roku 957 prijala kráľovná Oľga krst v Carihrade. Jej nástupca Vladimír sa roku 989 oženil so sestrou cisára Bazila II. a v celej krajine zaviedol kresťanstvo.
Preto je len samozrejmé, že kyjevské umenie má od počiatkov byzantský ráz. Knieža Jaroslav založil okolo roku 1037 kostol sv. Sofie. Stal sa metropolitným chrámom a mal v Kyjevskej Rusi podobný význam ako Carihradská Hagia Sofia. Jadrom chrámu je pomerne malá kupola nad miestom, kde sa pretína hlavná loď s rovnako dlhým transeptom. Vnútorná výzdoba kostola sa skladá z mozaikových obrazov a z nástenných malieb v zjednodušenom byzantskom štýle. V kupole je tradičný obraz Pantokratora nad stroho kreslenými archanjelmi. V apside je Panna Mária v postoji orantky, zobrazená jednoducho, bez pôvabu. V juhozápadnom podveží nájdeme svetské námety – lov lukom a šípom na medvede a veveričky, ktorý pripomína antické venationes (poľovnícke výjavy v cirkusoch). Tieto námety pochádzajú zrejme z cisárskeho paláca v Carihrade.

Byzantské umenie sa akoby zázrakom stalo umením slovanských národov. Zásluhu na tomto zázraku má ortodoxná cirkev – carihradská grécka cirkev – a napokon i samo mesto Carihrad, ktoré cez celý stredovek stelesňovalo civilizáciu všetkým barbarom – Arabom a Bulharom, ktorí sa usilovali dobyť ho, i Frankom, ktorým sa to skutočne podarilo. Na Západe byzantský vplyv postupne ochabuje až napokon mizne, zmetený hlbokými zmenami, ako bol vznik románskeho, gotického či renesančného umenia. Ortodoxná cirkev však zostala verná starej tradícii. V jej medziach sa usilovali grécki a slovanskí umelci, najmä v Rusku, vyjadriť novú náboženskú zmyslovosť a nový estetický názor.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Expanzia byzantského umenia