Kongres rozhodol o obnovení a neutralite Švajčiarska.
Žiadostiam o samostatnosť nedal kongres nijaký priestor, ču už boli belgické, nemecké, talianske alebo poľské. Menšiny sa jej dožadovali stále hlasnejšie. Európske dejiny 19. storočia sú dejinami boja za nezávislosť. Prvé dejstvo sa odohralo roku 1820 v Grécku; druhé v Belgicku roku 1830. Postupne sa boj za nezávislosť zmenil na vznešenú vec.
Viedenský kongres položil základy kongresového systému v európskej diplomacii v rokoch 1815-1822. Za účelom riešenia vážnych problémov medzinárodnej politiky sa štyri veľmoci stretávali na kongresoch (Aachen, Opava, Ľubľana, Verona). Kongresový systém ústil do presadzovania intervenčnej politiky. Rusko-rakúsko-pruská (Veľká Británia sa svojim partnerom stále viac vzďaľovala) intervencionistická politika býva označovaná ako Svätá aliancia. Vystupovala proti liberalizmu aj nacionalizmu (národnému uvedomeniu, národným hnutiam).
Ďalším prínosom Viedenského kongresu bol Viedenský reglement (1815, doplnený v roku 1818). V ňom boli stanovené jednotné a všeobecne platné triedy diplomatických zástupcov, ktoré sa prakticky používajú až dodnes. Zaviedli sa nasledovné štyri kategórie diplomatických zástupcov:

1) veľvyslanci a na ich úrovni postavení pápežskí legáti a nunciovia,
2) vyslanci a na ich úrovni postavení pápežskí internuncovia
3) chargé d'affaires
4) ministri rezidenti

Z praxe postupne vymizol inštitút ministra rezidenta.