Viedenský kongres

Zatiaľ čo sa Napoleon potýkal s útrapami prvého exilu, zhromaždili sa víťazi napoleonských vojen v septembri roku 1814 vo Viedni, aby rozhodli o budúcnosti povojnového sveta. Viedenský kongres zasadal aj po úteku Napoleona z Elby a v dobe jeho definitívnej porážky pri Waterloo. Medzitým sa potreba prebudovať medzinárodný poriadok stala ešte naliehavejšia.
Rakúsko zastupoval knieža Metternich. Keďže sa kongres konal vo Viedni, mohol Metternich stále s rakúskym cisárom všetko konzultovať. Pruský kráľ vyslal knieža von Hardenberga. Francúzsky kráľ Ľudovít XVIII., ktorý opäť zasadol na trón, sa opieral o Talleyranda, ktorý slúžil všetkým francúzskym vladárom už od predrevolučných dôb. Cár Alexander I. odmietol prenechať zastupovanie Ruska niekomu inému a prišiel osobne vyjednávať. Za Veľkú Britániu prišiel anglický minister zahraničia lord Castlereagh.
Týchto päť mužov dosiahlo ciele, ktoré si vytýčili. Po viedenskom kongrese Európa zažila najdlhšie obdobie mieru vo svojej histórii. Po štyridsať rokov nedošlo medzi veľmocami k žiadnej vojne a od krymskej vojny v roku 1854 nevypukol v nasledujúcich šesťdesiatich rokoch žiadny všeobecný konflikt.
Francúzska revolúcia priniesla Európe novú myšlienku - právo národov na sebaurčenie. Zdalo sa, že nadišiel koniec mnohonárodných štátov, spojených iba osobou panovníka, ktorý za pomoci dedičstva zoskupoval pod svojou korunou rôznorodé územia. Viedenský kongres však posilnil práve dynastický princíp:
Francúzsko malo obnoviť svoje hranice z roku 1782. Značne sa zjednodušila mapa Európy - niekoľko drobných štátov na území dnešného Nemecka a Talianska z nej úplne zmizlo, bola zrušená aj Svätá rímska ríša (nahradil ju Nemecký spolok zložený z tridsiatichpiatich štátov a štyroch slobodných miest, kde hlavná úloha pripadla Rakúsku a Habsburgovcom). Rusko si pripojilo personálnou úniou Poľské kráľovstvo. Prusko získalo časť Saska, švédske Pomoransko, Poznaňsko a Vestfálsko. Rakúske Nizozemsko sa spojilo s Holandskom do novoutvoreného kráľovstva - Spojeného Holandska. Najväčšie územné zisky pripadli Rakúsku. Stratilo síce rakúske Nizozemsko (Belgicko), dostalo však Salzbursko, Tirolsko, územia na severe Apeninského polostrova (Lombardsko-benátske kráľovstvo), Halič, Istriu a Dalmáciu. Veľká Británia si ponechala oblasť Hannoveru, Helgolandu, Maltu, Maurítius, Cejlón a provinciu Kapsko. K Švédsku bolo personálnou úniou pripojené Nórsko.

Kongres rozhodol o obnovení a neutralite Švajčiarska.
Žiadostiam o samostatnosť nedal kongres nijaký priestor, ču už boli belgické, nemecké, talianske alebo poľské. Menšiny sa jej dožadovali stále hlasnejšie. Európske dejiny 19. storočia sú dejinami boja za nezávislosť. Prvé dejstvo sa odohralo roku 1820 v Grécku; druhé v Belgicku roku 1830. Postupne sa boj za nezávislosť zmenil na vznešenú vec.
Viedenský kongres položil základy kongresového systému v európskej diplomacii v rokoch 1815-1822. Za účelom riešenia vážnych problémov medzinárodnej politiky sa štyri veľmoci stretávali na kongresoch (Aachen, Opava, Ľubľana, Verona). Kongresový systém ústil do presadzovania intervenčnej politiky. Rusko-rakúsko-pruská (Veľká Británia sa svojim partnerom stále viac vzďaľovala) intervencionistická politika býva označovaná ako Svätá aliancia. Vystupovala proti liberalizmu aj nacionalizmu (národnému uvedomeniu, národným hnutiam).
Ďalším prínosom Viedenského kongresu bol Viedenský reglement (1815, doplnený v roku 1818). V ňom boli stanovené jednotné a všeobecne platné triedy diplomatických zástupcov, ktoré sa prakticky používajú až dodnes. Zaviedli sa nasledovné štyri kategórie diplomatických zástupcov:

1) veľvyslanci a na ich úrovni postavení pápežskí legáti a nunciovia,
2) vyslanci a na ich úrovni postavení pápežskí internuncovia
3) chargé d'affaires
4) ministri rezidenti

Z praxe postupne vymizol inštitút ministra rezidenta.