Zatiaľ čo sa Napoleon potýkal s útrapami prvého exilu, zhromaždili sa víťazi napoleonských vojen v septembri roku 1814 vo Viedni, aby rozhodli o budúcnosti povojnového sveta. Viedenský kongres zasadal aj po úteku Napoleona z Elby a v dobe jeho definitívnej porážky pri Waterloo. Medzitým sa potreba prebudovať medzinárodný poriadok stala ešte naliehavejšia.
Rakúsko zastupoval knieža Metternich. Keďže sa kongres konal vo Viedni, mohol Metternich stále s rakúskym cisárom všetko konzultovať. Pruský kráľ vyslal knieža von Hardenberga. Francúzsky kráľ Ľudovít XVIII., ktorý opäť zasadol na trón, sa opieral o Talleyranda, ktorý slúžil všetkým francúzskym vladárom už od predrevolučných dôb. Cár Alexander I. odmietol prenechať zastupovanie Ruska niekomu inému a prišiel osobne vyjednávať. Za Veľkú Britániu prišiel anglický minister zahraničia lord Castlereagh.
Týchto päť mužov dosiahlo ciele, ktoré si vytýčili. Po viedenskom kongrese Európa zažila najdlhšie obdobie mieru vo svojej histórii. Po štyridsať rokov nedošlo medzi veľmocami k žiadnej vojne a od krymskej vojny v roku 1854 nevypukol v nasledujúcich šesťdesiatich rokoch žiadny všeobecný konflikt.
Francúzska revolúcia priniesla Európe novú myšlienku - právo národov na sebaurčenie. Zdalo sa, že nadišiel koniec mnohonárodných štátov, spojených iba osobou panovníka, ktorý za pomoci dedičstva zoskupoval pod svojou korunou rôznorodé územia. Viedenský kongres však posilnil práve dynastický princíp:
Francúzsko malo obnoviť svoje hranice z roku 1782. Značne sa zjednodušila mapa Európy - niekoľko drobných štátov na území dnešného Nemecka a Talianska z nej úplne zmizlo, bola zrušená aj Svätá rímska ríša (nahradil ju Nemecký spolok zložený z tridsiatichpiatich štátov a štyroch slobodných miest, kde hlavná úloha pripadla Rakúsku a Habsburgovcom). Rusko si pripojilo personálnou úniou Poľské kráľovstvo. Prusko získalo časť Saska, švédske Pomoransko, Poznaňsko a Vestfálsko. Rakúske Nizozemsko sa spojilo s Holandskom do novoutvoreného kráľovstva - Spojeného Holandska. Najväčšie územné zisky pripadli Rakúsku. Stratilo síce rakúske Nizozemsko (Belgicko), dostalo však Salzbursko, Tirolsko, územia na severe Apeninského polostrova (Lombardsko-benátske kráľovstvo), Halič, Istriu a Dalmáciu. Veľká Británia si ponechala oblasť Hannoveru, Helgolandu, Maltu, Maurítius, Cejlón a provinciu Kapsko. K Švédsku bolo personálnou úniou pripojené Nórsko.