Veľká Morava...

SAMO 623(4) - 658(9) vládnutie

V6. A 7. storočí trpeli slovanské kmene sídliace na našom území nájazdmi Avarov. Príslušníci tohto kočovného kmeňa prepadávali osady, rabovali, plienili. Keď vypukla vojna medzi Avarmi a Byzantskou ríšou, Slovania využili príležitosť a povstali proti svojím utláčateľom. Do bojov na strane našich prapredkov sa zapojil aj franský kupec Samo so svojou družinou. Samo sa narodil okolo roku 600 a pochádzal z oblasti dnešného Paríža. Jeden z prameňov uvádza, že bol keltského rodu, iný tvrdí, že pôvodom bol Slovan. S početnou obchodnou karavánou, ktorá bola skôr húfom vojakov, dodával Slovanom zbrane a potom aj bojoval po ich boku. Prejavil sa ako udatný vojak. Vo Fredegarovej kronike sa píše: "Preukázal takú veľkú schopnosť proti Avarom, že to vzbudilo obdiv a nesmierny počet ich padol pod slovanským mečom." Tento prvý známy panovník na našom území vládol 35 rokov a vybojoval veľa víťazných bitiek proti Avarom a proti Frankom. Pamätná je bitka proti franskému kráľovi Dagobertovi I. pri Wogastisburku roku 631, keď sa po trojdňových bojoch nepriateľské vojsko dalo na útek. Samo mal 12 žien (asi dcér najmocnejších slovanských náčelníkov) a 37 detí. Umrel roku 658 (alebo 659). Po jeho smrti sa ríša rozpadla.

KTO BOLI AVARI?

Bol to ázijský kočovný kmeň, ktorý sa v druhej polovici 6. storočia usadil v oblastiach stredného Dunaja a vytvoril si pevnostné ostrovy naslovanskom území. Historik Matúš Kučera opisuje Avarov takto: "Keďže celý život presedeli na koni a na obuvi nemali ani poriadnej podošvy, nohy im zakrpateli a boli nielen krátke, ale aj pekne zaokrúhlené do O. Smiech z krátkych a neforemných nôh však okamžite každého prešiel, keď sa zahľadel na odstrašujúci výraz tváre. Avari údajne už v kolíske zohavovali deťom tváričky, aby v dospelosti naháňali výzorom strach." Jazyk Avarov nepoznáme, skôr predpokladáme, že boli mnoho-etnickým spoločenstvom.

AKÁ VEĽKÁ BOLA SAMOVÁ RÍŠA

Slovania sa začali usádzať na našom území koncom 5. storočia. Svedčia o tom zachované písomné pramene a archeologické nálezy. Postupne doosídľovali úrodné nížinné, ale aj hornatejšie oblasti - povodie riek v Karpatoch. Samo spojil slovanské kmene do zväzku, ktorý ešte nemožno nazvať štátom, iba nadkmeňovým zoskupením proto-štátneho útvaru. Pravdepodobne zahŕňal juhozápadné a južné Slovensko, časti dnešného Maďarska, Rakúska, južnej Moravy, Čiech a zrejme aj časť Bavorska. Napriek krátkej existencii to bola obrovská ríša. Jej centrom boli nížiny v povodí dolného toku Moravy a stredného Dunaja.

PRIBINA (825 - 833) vládnutie

Stopäťdesiat rokov po zániku Samovej ríše na našom území pretrvávalo kmeňové zriadenie. Časom sa pretvorilo na nový, vyšší útvar - Nitrianské kniežatstvo. Naši pradávni predkovia obrábali zem, pásli dobytok, venovali sa remeslám. A občas museli bojovať. Najmä proti Avarom, hoci tí postupne splývali s domácim obyvateľstvom, a tak sa nepriateľstvo zmierňovalo. K vojenským konfliktom však dochádzalo ešte dlho. Súdobá história si územie nad stredným Dunajom akosi prestala všímať. Za celé obdobie sa o ňom nezachovala nijaká správa. Až sa v dobových písomných prameňoch objavilo meno Pribina. Jeho predkovia sa pravdepodobne ako kmeňoví náčelníci zúčastniliaj po boku franského vojska Karola Veľkého na konečných víťazných bitkách proti Avarom v oblasti stredného Dunaja - v Panónii. Pribina zveľadil majetok predchodcov a časom zjednotil značnú časť samostatných útvarov na západnom, severnom a strednom Slovensku. Ako knieža spravoval krajinu najmä zo svojho hlavného sídla v Nitre - Nitrave. Tam dal postaviť aj prvý kresťanský kostol na našom území, teda na území severne od Dunaja. Pri upevňovaní svojej moci skrížil meče s kniežaťom Mojmírom I. (z mojmírovskej dynastie), ktorý sa takisto usiloval zväčšiť svoje, Moravské kniežatstvo. Pribina boj prehral a spolu s družinou a synom Koceľom opustil Nitru. Krátky čas žil vo Východofranskej ríši, potom v Bulharsku, Chorvátsku, Korutánskua napokon v Zadunajsku, pri Balatóne a rieke Zale, kde mu franský panovník prepožičal (dal do léna) majetky. Neskôr mu ich daroval až do skutočného vlastníctva.

ČO ZNAČÍ MENO PRIBINA

O tom, že súvisí s latinským privignus (čo znamená nemanželský, nevlastný syn, pastorok), dnešní vedci pochybujú. Zastávajú názor, že je to slovo slovanského pôvodu. Podľa jedných pochádza zo slova prvina, čiže prvorodený syn, prvý z rodu. Väčšina vedcov sa však domnieva, že meno Pribina je odvodené od slova pribúdať, staršie pribývať. Keďže nitrianskemu kniežaťu pribúdala moc, sláva, majetok, takéto vysvetlenie pôvodu mena môže byť opodstatnené.

PRIBINA A KRESŤANSTVO

Keď dal Pribina postaviť kostol v Nitrave, bol ešte pohanom. Prečo tak urobil? Dôvodov mohol mať niekoľko. Možno chápal význam kresťanstva vo svojom kniežatstve, možno chcel vyhovieť manželke, kresťanke z Bavorska, alebo kupcom zo západu, ktorí prichádzali na naše územie a sústreďovali sa aj v Nitre, šíritelia kresťanstva - írsko-škótski, franskí a talianski misionári, ako aj kupci zo západu - prenikali totiž na naše územie predtým (v druhej polovici 8. storočia). Pribina sa neskôr dal pokrstiť a stal sa zanieteným šíriteľom kresťanskej viery. Vo svojom kniežatstve v Panónii (tak sa nazývalo územie medzi Dunajom a Sávou) vybudoval 13 kostolov. Vysviacka každého sa stala veľkou udalosťou. Najväčšou bolo dokončenie baziliky v jeho sídle Blatnohrade.

O PRIBINOVI A JEHO DOBE V DÁTACH

• Pribina sa narodil okolo roku 800.
• V roku 828 sprevádzal salzburský arcibiskup Adalrám Ľudvíta Nemca na jeho výprave proti Bulharom. Vtedy navštívil (možno na pozvanie) aj Pribinu a vysvätil mukamenný kostol
• V rokoch 830 - 833 prebiehali boje medzi Pribinom a Mojmíroma skončili sa Pribinovou porážkou a útekom z Nitravy.
• V roku 839 dal Ľudovít Nemec Pribinovi územie okolo Zaly v dolnej Panónii do prenájmu, v roku 847 dotrvalého vlastníctva.
• V roku 850 sa konalo vysvätenie kostola v Blatnohrade.
• Pribina umrel v roku 861. Buď padol v boji proti Moravanom, alebo ho zákerne zavraždili. Jeho nástupcom sa stal syn Koceľ.

MOJMÍR I. 833 – 846 (vládnutie)

Začiatkom 9. storočia sa zjednocovali aj slovanské kmene na území dnešnej Moravy, aby spoločnými silami mohli lepšie odolávať vonkajším nepriateľom. Nevedno, kedy sa Mojmír I. narodil. Vieme však, že okolo roku 831 prijal spolu s družinou Moravanov kresťanstvo. Podobne ako Pribina patril k potomkom skúsených vojvodcov, ktorých volili členovia vojenských družín. Mojmírovo kniežatstvo bolo už dobre zorganizovaným územnosprávnym útvarom. Po vyhnaní Pribinu z Nitry Mojmír obe krajiny spojil a položil základy novej ríše, Veľkej Moravy. Nebol to jednoduchý proces. Mojmír musel najprv zlomiť Pribinovu vojenskú moc a poraziť vojská na ďalších mocných slovienskych hradiskách. Pobedim na Váhupri Piešťanoch zničil napríklad až do základov a ponechal tam svoju vojenskú družinu. Podľa údajov Bavorského geografa sa ríša delila na 30 stredísk, ktorým dominovali hrady, alebo hradiská. V tom období Veľká Morava susedila s rozpínavou franskou ríšou, a hoci sa Mojmír I. usiloval žiť s ňou v priateľstve, východofranský panovník Ľudovít Nemec ho zosadil. Ale to sú len dohady. Iná verzia vraví, že Frankom vydal Mojmíra jeho synovec Rastislav, a ďalšia predpokladá, že prvý veľkomoravský panovník zomrel prirodzenou smrťou.

VLÁDA POKOJA

O panovaní Mojmíra I. sa nezachovali takmer nijaké informácie. V hmle sa rozplývajú aj základné údaje. Frankovia, ktorých v tom čase zamestnávali vnútorné spory, nemali čas starať sa o osudy Slovanov, za východnými hranicami svojej ríše, a tak si Mojmír I. mohol podrobiť Nitriansko bezvonkajších zásahov. Urobil to rázne. No jeho ďalšie vládnutie už bolo obdobím pokoja, mieru, obdobím budovania ranofeudálneho útvaru, kráľovstva. Niet nijakej správy o tom, že by bol Mojmír I. viedol nejakú vojnu proti Frankom. Svojim susedom vychádzal v ústrety, medzi iným umožnil ich misionárom, aby na území Veľkej Moravy šírili kresťanstvo.

O MOJMÍROVI A JEHO DOBE V DÁTACH

• V roku 830 prepukli boje medzi Mojmírom I. a Pribinom.
• V roku 831 prijal Mojmír I. aj so svojou družinou krst.
• V roku 840 umrel franský kráľ Ľudovít Pobožný a spory medzi jeho synmi sa naplno rozhoreli.
• V roku 843 si traja bratia definitívne rozdelili Franskú ríšu na tri časti, z ktorých sa neskôr utvorili nové stredoveké feudálne štáty (kráľovstvá). Lotárovi patril stred Franskej ríše (Itália, Burgundsko a neskoršie Lotrinsko), Karolovi Lysému (Holému) západná časť (Francia) a Ľudovítovi Nemcovi východná časť (Germánia).
• Mojmír I. umrel pravdepodobne v roku 846.

RASTISLAV 846 - 870 (vládnutie)

Vo Franských Fuldských análoch, v ktorých autori zaznamenávali udalosti v 8. a 9. storočí a ktoré sú najbohatším zdrojom informácií o Veľkej Morave, sa o výmene na panovníckom stolci píše takto: ”Okolo polovice augusta (rolu 846) vytiahol (Ľudovít Nemec) s vojskom proti moravským Slovanom, ktorí sa chceli odtrhnúť. Keď tu všetko usporiadal a urovnal proti svojej vôli, ustanovil im za vojvodu Rastislava, Mojmírovho synovca. ”Historici predpokladajú, že Mojmíra I. nebolo potrebné zbavovať trónu, lebo udržiaval priateľské vzťahy s Frankmi. Mojmír vtedy pravdepodobne zomrel a istá skupina vladykov sa usilovala o odboj. Všetko sa však zmierlivo vyriešilo. Ľudovít Nemec vybral za následníka Rastislava preto, lebo sa domnieval, že bude poslušným vazalom Východofranskej ríše. Mojmírov synovec prežil totiž nejaký časna dvore Ľudovíta Nemca a spriatelil sa s jeho synom Karolmanom. Ale Rastislav nebol dlho poslušným vazalom. O niekoľko rokov, keď si upevnil moc, postavilsa na odpor. Ľudovít Nemec zorganizoval proti nemu výpravu, Rastislav však odolal útoku a zahnal nepriateľa za Dunaj. Aby obmedzil vplyv franského duchovenstva na svojom území, najprv požiadal Rím, aby mu poslal kňazov, kresťanských učiteľov, a keď odtiaľ nedostal odpoveď, obrátil sa so žiadosťou na byzantského panovníka Michala III. Ten vybral dvoch bratov z mesta Solún, Konštantína a Metoda, ktorí ovládali jazyk blízky jazyku Slovienov a Moravanov na strednom Dunaji a Morave. Ich činnosť na našom území mala nesmierny význam. Frankovia sa vojnovými výpravami, ale aj rozličnými intrigami usilovali zbaviť Rastislava moci. Podarilo sa im to až s prispením Rastislavovho synovca Svätopluka I. Ten zajal strýka a vydal ho nepriateľom.

O RASTISLAVOVI A JEHO DOBE V DÁTACH

• Rastislav sa narodil okolo roku 820
• Pravdepodobne v roku 862 predostreli veľkomoravskí poslovia svoju žiadosť byzantskému cisárovi Michalovi III.
• Solúnski bratia Konštantín a Metod roku 863 prekročili Dunaj. Niektorí bádatelia sa domnievajú, že to bolo pri Komárne. V ich sprievode bolo niekoľko kňazov slovanského pôvodu ako Klement, Vavrinec, Angelár ...
• Ďalšiu výpravu proti Rastislavovi viedol Ľudovít Nemec roku 864 a ešte ďalšiu roku 869.
• Konštantín, nazývaný Filozof, zomrel 14. februára 869. Pochovali ho v Kostole sv. Klementa (Sant Clemente) v Ríme.
• Rastislav umrel v roku 870 za neznámych okolností. Frankovia vypichli zajatému veľkomoravskému vládcovi oči a väznili ho v niektorom z bavorských kláštorov, kde aj zomrel.

MÁRIA TERÉZIA 1740 – 1780 (vládnutie)

Druhú ženu na uhorskom tróne a panovníčku v niekoľkých krajinách, ktorej nástupníctvo zabezpečil otec Karol III. Pragmatickou sankciou očakávali ťažké roky vládnutia. Už aj preto, lebo predchádzajúce obdobie, historikmi označované za obdobie premárnených príležitostí, jej zanechalo neblahé dedičstvo. Ministri a vládni úradníci boli zväčša starci okolo osemdesiatky, byrokracia a úplatkárstvo bujneli, krajina bola hospodársky zaostalá, ľud zbedačený. Okrem toho nástup mladej ženy na trón (Mária Terézia mala vtedy 23 rokov) využili niektorí panovníci na to, aby jej predostreli územné požiadavky. Najvýbojnejší bol pruský kráľ Fridrich II. Vypukla vojna, ktorá trvala niekoľko rokov. Po boku Prusov sa do nej zapojili aj francúzske a bavorské vojská. V rozhodujúcej chvíli získala Mária Terézia pomoc od uhorských stavov. V krátkom čase jej poskytli početné vojsko. Predtým však musela šľachte potvrdiť všetky privilégiá. Významnú úlohu zohralo uhorské vojsko i v ďalšej, sedemročnejvojne s Pruskom. Osvietenská panovníčka Mária Terézia zavádzala v Rakúsku reformy, ale v Uhorsku si na to netrúfala. Práve preto, že odtiaľ dostávala výdatnú pomoc. Keď sa o to pokúšala po skončení vojny, stretla sa sodporom šľachty. Zaostávanie Uhorska za západnými časťami monarchie sa zväčšovalo. No panovníčke sa aj tak podarilo uplatniť viaceré významné reformy.

REFORMY MÁRIE TERÉZIE

V Uhorsku azda nebolo oblasti, ktorá by si nebola vyžadovala reformu. Panovníčka dala vypracovať súpis pozemkovej držby, tzv. tereziánsky kataster. Podľa neho sa potom vyrubovali dane. Takisto zreorganizovala armádu, postarala sa o pravidelný žold a stravovanie vojakov, založila vojenskú akadémiu. Aby napomohla rozvoj obchodu, nariadila budovať a udržiavať cesty. Zreformovala súdnictvo, školstvo, zdravotníctvo, zasiahla i do správy miesta dedín. Za osem rokov sa jej podarilo zbaviť obrovských dlhov, ba aj naplniťštátnu pokladnicu.

SLOVENSKO CENTROM RÍŠE

Za vlády Márie Terézie sa politické dianie v Uhorsku odohrávalo predovšetkým na území Slovenska. V Bratislave sídlili uhorské ústredné úrady, tu sa konali snemy, tu sa konali mocensko-politické zápasy medzi panovníčkou a šľachtou. Slovensko bolo aj kultúrnym strediskom, v Bratislave pôsobil všestranný slovenský vzdelanec Matej Bell, na Trnavskej univerzite vybudoval podľa návrhu slovenského astronóma Maximiliana Hella astronomické observatórium. Až neskôr sa ťažisko kultúrneho diania prenieslo do Budína a hospodárskeho diania do južných oblasti Uhorska.

DÔRAZ NA VZDELANIE

Mária Terézia plynule rozprávala po francúzsky, taliansky, latinsky, nemecky a španielsky. Nadobudla tiež rozsiahle všeobecné vzdelanie, obľúbila si matematiku. Venovala sa hudbe, spevu, tancu. Vzorne sa starala aj o vzdelanie a výchovu svojich detí. (Porodila dovedna 16 detí, 6 ztoho zomrelo za jej života.) Reformami sa usilovala pozdvihnúť úroveň vzdelania vo svojich krajinách.

O MÁRII TERÉZII A JEJ DOBE V DÁTACH

• Mária Terézia sa narodila 3. mája 1717 vo Viedni
• Na jar sa začal útok Fridricha II. na habsburské dŕžavy. Pruské vojska obsadili Sliezsko.
• Dňa 25. júna 1741 v Bratislave korunovali Máriu Teréziu za uhorskú kráľovnú, 12. mája 1743 v Prahe za českú kráľovnú
• V roku 1763 sa skončila sedemročná vojna medzi Pruskom a habsburskou monarchiou, ktorá ňou definitívne stratila Sliezsko.
• Dňa 19. marca 1765 kráľovná rozpustila uhorský snem. Až do konca svojej vlády ho už nezvolala
• V roku 1767 vyšiel tereziánsky urbariálny patent
• V roku 1777 prijala panovníčka školskú reformu, ktorá bola návrhom na jednotnú štátnu výchovu
• Mária Terézia zomrela 29. novembra 1780 vo Viedni

FRANTIŠEK JOZEF 1848 – 1916 (vládnutie)

Mal osemnásť rokov, keď sa ujal vlády. A z Habsburgovcov mal aj najväčšie predpoklady vládnuť. No nielen preto, že jeho otec arcivojvoda František Karol, brat Františka, a ďalší jeho bratia – arcivojvoda boli už na to pristarí. František Jozef bol schopný mladík. Už ako žiaka ho kládli za vzor pre jeho usilovnosť a svedomitosť. Dôraz dávali na jeho vojenskú výchovu – štrnásťročný bol plukovníkom a velil regimentu. Jeho ctižiadostivá matka Žofia Bavorská ho od malička vychovávala ako budúceho panovníka. Keď sa však ním stal a v krvi utopil revolúciu, po nej dal politických protivníkov uväzniť, popraviť a vyhlásil výnimočný stav, stal sa nenávideným vládcom. Avšak po revolúcií v roku 1848 už nebolo návratu k starým časom. Systém sa v mnohom zmenil. Zreorganizovala sa správa, funkcie v nej boli prístupné aj meštianstvu, reformám sa nevyhlo hospodárstvo ani armáda. Za vlády Františka Jozefa stratila monarchia bohaté Lombardsko, utrpela porážku od Pruska, musela pripustiť rakúsko-maďarské vyrovnanie, čiže oveľa voľnejšie spojenie súštátia. Územný zisk zaznamenala iba jediný, aj to veľmi problematický: nepoddajnú Bosnu a Hercegovinu. Po prvom období zmien nastalo v habsburskej ríši ďalšie obdobie stagnácie. Cisár nechcel pripustiť nijaké zmeny. Jeho priam chorobná precíznosť a poriadkumilovnosť celé desaťročia dokázala udržať pod pokrievkou narastajúce ťažkosti mnohonárodnostnej monarchie. František Jozef umrel osemdesiatšesťročný.

CISÁROV NEVĎAK

Slovenskí povstalci z rokov 1848 –1849 stáli na cisárovej strane, avšak jeho vďaky sa nedočkali. Slovenských politických predstaviteľov prijal síce dva razy, ale ich návrhov na štátoprávne usporiadanie sa neujal. Keď v roku 1878 prišla do Viedne delegácia so žiadosťou obnoviť činnosť Matice slovenskej, František Jozef odmietol stretnúť sa s ňou. V roku 1894 rovnaký osud postihol aj žiadosti slovenských evanjelikov.

PRACOVITÝ A NENÁROČNÝ

František Jozef vstával ráno o pol štvrtej. Raňajky mával len skromné. Po nich sa hneď púšťal do práce. Jeho práca, to boli predovšetkým hromady spisov. Čítal ich, dopĺňal poznámkami, podpisoval. Ak v nich zostalo pol strany voľnej, odtrhol ju a odložil. Aj obed mával skromný – zvyčajne polievku a kúsok hovädzieho mäsa so zeleninou. Podávali mu ho v pracovni na písacom stole. Iba večera sa skladala z niekoľkých chodov. Líhal už o deviatej a spával na železnej posteli. Mal len niekoľko oblekov a jediný kožuch. Jeho vášňou boli uniformy a poľovačky. Zväčša sa obliekal do uniforiem, ktoré podostával od zahraničných diplomatov. Na poľovačky často chodieval na Slovensko.

O FRATIŠKOVI JOZEFOVI A JEHO DOBE V DÁTACH

• František Jozef sa narodil 18. augusta 1830 vo Viedni
• Na trón nastúpil 2. decembra 1848
• Dňa 14. apríla 1849 na krajinskom sneme v Debrecíne vyhlásili Uhorsko za nezávislé a Habsburgovcov zvrhnutých z trónu. Ľudovíta Košúta zvolili za guvernéra Uhorska
• Dňa 13. augusta 1849 utrpelo maďarské vojsko porážku pri Világoši (Siria v Rumunsku). Povstanie pomohla potlačiť ruská armáda.
• Dňa 22. júla 1866 sa pri Lamači neďaleko Bratislavy odohrala posledná bitka prusko-rakúskej vojny.
• V roku 1867 podpísali rakúsko-maďarské vyrovnanie. Františka Jozefa korunovali za uhorského kráľa.
• František Jozef zomrel 21. novembra 1916 vo Viedni.