Dvadsiate storočie významne poznamenalo vývoj diplomacie. Vznik Spoločnosti národov ako produkt spoločnej snahy veľmocí (najmä USA) definitívne a úspešne riešiť problematiku mierového spolunažívania národov prináša kvalitatívne nové prvky ďalšieho zrovnoprávnenia štátov a multilaterálnej diplomacie. Opúšťa sa zaužívaný názor, že veľvyslanca môžu menovať iba veľmoci. Zásadným spôsobom sa mení nazeranie na postavenie a úlohu veľvyslanca, ktorý bol dovtedy považovaný za osobného predstaviteľa suveréna, kým vyslanec bol považovaný za predstaviteľa štátu. Tendencia menovania veľvyslancov ako stálych predstaviteľov štátov a medzivládnych organizácií sa stáva všeobecným pravidlom, posúvajúcim vzájomné diplomatické vzťahy na kvalitatívne novú úroveň.
Obdobie po druhej svetovej vojne a vznik Organizácie spojených národov sú príznačné vznikom a narastaním medzinárodných organizácií, medzinárodných a multilaterálnych medzinárodných zmlúv. Čoraz väčší význam nadobúda multilaterálna diplomacia, ktorá poskytuje nové možnosti účinnejšie presadzovať svoje záujmy na medzinárodnej scéne aj malým a novovznikajúcim štátom.
V roku 1961 sa v rámci OSN prijíma medzinárodnoprávny dokument Viedenský dohovor o diplomatických stykoch, na ktorý nadväzuje v roku 1963 prijatý Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch. Tieto dva dokumenty záväzným spôsobom upravujú zásady a podmienky právneho postavenia, výsady a imunity triedy a funkcie diplomatov a konzulárnych pracovníkov.