Versailleská zmluva

Mierové rokovania sa začali 18. januára 1919. Na rozdiel od bežného zvyku sa na nich zúčastňovalo len 32 víťazov a dva nové štáty - Československo a Poľsko. Delegáti utvorili 52 komisií, nad ktorými stála "Rada desiatich", potom "Rada štyroch". Radu desiatich tvorili šéfovia vlád a delegácií a ministri zahraničných vecí z piatich víťazných krajín - USA, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko a Japonsko. V priebehu konferencie sa Rada desiatich rozpadla na dva orgány: Radu štyroch (predsedov vlád bez Japonska) a Radu piatich (ministrov zahraničných vecí). Konečné rozhodnutia prijímala práve Rada štyroch.
Americký prezident Thomas Woodrow Wilson vychádzal z princípu sebaurčenia národov a vytýčenia etnických hraníc. Jeho program štrnástich bodov prezentoval pred Kongresom v januári 1918. V jeho koncepcii dominovala myšlienka vytvorenia Spoločnosti národov. Mala to byť medzinárodná organizácia dohliadajúca na dodržiavanie medzinárodného práva. Mala rozvíjať spoluprácu medzi národmi, garantovať mier a bezpečnosť a zároveň mala spravovať územia, často zverené vo forme mandátov niektorým štátom. Anglosasi, ktorí sa obávali, že Francúzsko ovládne túto organizáciu, odmietli vytvoriť akúkoľvek spoločnú armádu, čiže vznikol iba medzinárodný parlament bez konkrétnej moci. Ďalšou chybou Spoločnosti národov bolo, že do nej neboli prijaté porazené krajiny a boľševické Rusko. Vznikol tak "klub víťazov".
Francúzsky predseda vlády požadoval čo najtvrdšie potrestanie Nemecka, žiadal vysoké reparácie a sústredil sa na budovanie francúzskeho spojeneckého systému v strednej Európe namiereného proti Nemecku.
Britský ministerský predseda preferoval miernejší postup voči Nemecku. Pokračoval v britskej politike "rovnováhy síl na európskom kontinente". Nemecko malo byť oslabené iba natoľko, aby Francúzsko nezískalo dominantné postavenie na kontinente. S Nemeckom rátal ako s protiváhou Francúzska.
Taliansky predseda vlády Victor Emanuel Orlando riešil vlastné problémy. Taliansko vstupovalo do vojny na strane Dohody len vďaka vidine zisku rozsiahlych území, čo sa však po vzniku Juhoslávie - Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov ukazovalo ako nemožné. Taliansko nakoniec získal iba južné Tirolsko. Tvrdý boj rozpútali Taliani o Rijeku-Fiume. Získala štatút slobodného mesta.
Zmluva odňala Nemecku 70 000 km2 a 7 miliónov obyvateľov. Na západe sa Nemecko vzdalo v prospech Belgicka Eupenu, Malméd a Saint-Vithu.

Francúzsko znovu získalo Alsasko-Lotrinsko a za to, že Porýnie nebolo oddelené od zvyšku krajiny, dosiahlo jeho demilitarizáciu a právo na okupáciu ľavého brehu Rýna na 15 rokov. Získalo aj uhlie zo Sárska, ktoré sa dostalo na 15 rokov pod správu Spoločnosti národov. Na severe pripadlo Dánsku na základe referenda severné Šlezvicko. Na východe Prusko na dve časti rozdelil koridor, ktorý umožnil Poľsku prístup k moru (Francúzsko chcelo posilnil Poľsko voči Nemecku a boľševickému Rusku). Na základe referend, ktoré si želali Angličania, sa Nemecku vrátil juh východného Pruska a horné Sliezsko, ale i tak zostali v Poľsku dva milióny Nemcov. Československo dostalo Sudety, ktoré potrebovalo pre svoju obranu a priemysel, hoci tam žilo nemecké obyvateľstvo. Na juhu Nemecku zakázali spojenie s Rakúskom. Okrem toho víťazi usúdili, že Nemecko by nemalo mať kolónie a rozdelili si ich. Oklieštené Nemecko prišlo o vojnové námorníctvo a letectvo. Jeho armáda bola obmedzená na 100 000 mužov, určených na udržanie vnútorného poriadku. Labe, Odra a Dunaj sa stali medzinárodnými riekami; Nemecku skonfiškovali podstatnú časť loďstva, množstvo patentov a v obchode získali víťazi klauzulu najvyšších výhod. Nemci museli platiť bývalým nepriateľom náhradu škôd. Pokorujúci článok 231 hovoril, že Nemecko zapríčinilo vojnu.
Keď si 7. mája 1919 nemeckí delegáti prečítali zmluvu, boli rozhorčení a chceli rokovať. Clemenceau a Wilson kategoricky odmietli a pohrozili Nemecku okupáciou. Zmluva bola 28. júna podpísaná, ale v nasledujúcich rokoch sa jej klauzuly obchádzali, či už išlo o reparácie, ktoré hospodárske krízy premenili na ilúziu alebo o armádu so 100 000 mužmi, z ktorej vznikol Reichswehr. Národ pokorili, ale ponechali mu prostriedky na odvetu. Zmluvy so spojencami priniesli ďalšie problémy. USA svojím izolacionalizmom neratifikovali zmluvu a nevstúpili do Spoločnosti národov. Hneď vo Versailles tak vzniklo napätie, ktoré vyústilo o dvadsať rokov v ešte väčšej vojne - v Druhej svetovej vojne.

Mierová konferencia sa neobmedzila na Nemecko, v nasledujúcich mesiacoch boli podpísané ďalšie zmluvy.
Neuillská zmluva (27. november 1919) pripravila Bulharsko o prístup k Stredozemnému moru v prospech Grécka.
Saintgermainská zmluva bola podpísaná s Rakúskom (10. septembra 1919) a Trianonská mierová zmluva bola podpísaná s Maďarskom (4. júna 1920). Potvrdili zánik Rakúsko-uhorskej monarchie, na troskách ktorej vznikli dva štáty: Československo a Juhoslávia. Počet obyvateľov Rakúska poklesol na 7 miliónov, zakázali mu, aby sa pripojilo k Nemecku a v prospech Talianska sa vzdalo južného Tirolska.
Sevreská zmluva (10.

augusta 1920) odňala Turecku jej arabské a kresťanské dŕžavy a pričlenila Smyrnu ku Grécku. Nasledovala vojna a Lausannská zmluva roku 1923 obnovila európske Turecko a repatriovala Grékov z Anatólie.
Inde nedošlo k vojne, ale prejavovali sa početné problémy s národnostnými menšinami a ťažkosti dokonca aj medzi víťazmi. Poľsko chcelo Tešínsko, ktoré dostalo Československo, Taliansko juhoslovanskú Istriu (ktorú veľmoci sľúbili Taliansku za vstup do vojny), Rijeku a Dalmáciu.