Mierové rokovania sa začali 18. januára 1919. Na rozdiel od bežného zvyku sa na nich zúčastňovalo len 32 víťazov a dva nové štáty - Československo a Poľsko. Delegáti utvorili 52 komisií, nad ktorými stála "Rada desiatich", potom "Rada štyroch". Radu desiatich tvorili šéfovia vlád a delegácií a ministri zahraničných vecí z piatich víťazných krajín - USA, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko a Japonsko. V priebehu konferencie sa Rada desiatich rozpadla na dva orgány: Radu štyroch (predsedov vlád bez Japonska) a Radu piatich (ministrov zahraničných vecí). Konečné rozhodnutia prijímala práve Rada štyroch.
Americký prezident Thomas Woodrow Wilson vychádzal z princípu sebaurčenia národov a vytýčenia etnických hraníc. Jeho program štrnástich bodov prezentoval pred Kongresom v januári 1918. V jeho koncepcii dominovala myšlienka vytvorenia Spoločnosti národov. Mala to byť medzinárodná organizácia dohliadajúca na dodržiavanie medzinárodného práva. Mala rozvíjať spoluprácu medzi národmi, garantovať mier a bezpečnosť a zároveň mala spravovať územia, často zverené vo forme mandátov niektorým štátom. Anglosasi, ktorí sa obávali, že Francúzsko ovládne túto organizáciu, odmietli vytvoriť akúkoľvek spoločnú armádu, čiže vznikol iba medzinárodný parlament bez konkrétnej moci. Ďalšou chybou Spoločnosti národov bolo, že do nej neboli prijaté porazené krajiny a boľševické Rusko. Vznikol tak "klub víťazov".
Francúzsky predseda vlády požadoval čo najtvrdšie potrestanie Nemecka, žiadal vysoké reparácie a sústredil sa na budovanie francúzskeho spojeneckého systému v strednej Európe namiereného proti Nemecku.
Britský ministerský predseda preferoval miernejší postup voči Nemecku. Pokračoval v britskej politike "rovnováhy síl na európskom kontinente". Nemecko malo byť oslabené iba natoľko, aby Francúzsko nezískalo dominantné postavenie na kontinente. S Nemeckom rátal ako s protiváhou Francúzska.
Taliansky predseda vlády Victor Emanuel Orlando riešil vlastné problémy. Taliansko vstupovalo do vojny na strane Dohody len vďaka vidine zisku rozsiahlych území, čo sa však po vzniku Juhoslávie - Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov ukazovalo ako nemožné. Taliansko nakoniec získal iba južné Tirolsko. Tvrdý boj rozpútali Taliani o Rijeku-Fiume. Získala štatút slobodného mesta.
Zmluva odňala Nemecku 70 000 km2 a 7 miliónov obyvateľov. Na západe sa Nemecko vzdalo v prospech Belgicka Eupenu, Malméd a Saint-Vithu.