Postavenie ženy a muža
Žena nebola chápaná ako osoba rovnocenná k mužovi. Bola užitočná iba do tej miery, aby plnila reprodukčnú funkciu a rodila nových občanov. Chápaná ako bytosť neschopná plodného duchovného a kultúrneho spoločenstva. Manželstvo bolo považované za nutnosť a z toho dôvodu bolo aj právne chránené.
V menželstvách sa nedá predpokladať veľká náklonnosť. Dievčatá sa vydávali veľmi mladé a brali si mužov okolo 30ky, ktorých im vybral otec. Rodiny mali toľko detí ako rodiny v dnešnej dobe. Dôvody boli predovšetkým ekonomické, pretože bolo potrebné deti nie len živiť, ale aj postarať sa dievčatám o veno a chlapca finančne zabezpečiť, čo by pri väčšom počte detí viedlo k rozdeleniu celého rodinného majetku, čoho sa majetnejšie rodiny chceli vyvarovať. Slovo láska mala dva termíny. Zo starých textov z antickerj doby je známe, že výraz láska teda erós, bol zväčša využívaný navyjadrenie homosexuálneho vzťahu a len zriedka na vyjadrenie vzťahu medzi osobami opačného pohlavia. Ženská homosexualita bola málo známa a nebola spoločensky prijatá.
Dôloežitú úlohu hrala aj pederastia, teda láska ku chlapcom. Dospelý mohol byť ženatý, mať ženu i deti a rovnako udržovať kontakt s dospievajúcim chlapcom. Dospelý Grék musel prežiť svoju homosexuálnu skúsenosť v danom čase, s danými jedincami a podľa daných pravidiel. Táto efebická láska ako charakteristický prvok mestských štátov v starovekom Grécku bola skôr znakom elity ako masy občanov a s ich úpadkom aj tento druh „lásky“ upadal. V rímskej dobe voči nej bolo už otvorené nepriateľstvo a jej praktizovanie bolo odsúdené právom.
Sparta
V spartskej výchove hrala dôležitú rolu nahota mladých chlapcov a občasne aj dievčat. Na druhej strane však viedla k pederastii. Mnoho odborníkov poukazuje na vojenský pôvod homosexuality v Grécku. Podľa niektorých zdrojov je homosexualita určitá forma "vojenského priateľstva", ktoré sa začalo prejavovať už u Dórov a prenieslo sa aj do neskoršieho Grécka. Mnohé mestá, dokonca aj Atény mali v Periklovej dobe tzv. mužské kluby, do ktorých nesmeli ženy vstupovať . Mohli sa tu rozmáhať aj vzťahy medzi erastés teda mužmi a eroménos teda 12 až 18 ročnými chlapcami.
V prípade, že si muž všimol nejakého pekného chlapca, začal mu preukazovať pozornosť. V prípade, že to bolo chlapcovi po vôli, mohol sa medzi nimi vytvoriť dôvernejší vzťah, ktorý mohlo zostať v rovine intelektuálnej a čistej, čo malo výchovnú hodnotu tzv. pedagogická pederastia, v ktorej muž mal svojho vstúpenca, ktorého mohol ochraňovať a chlapec mal vzor, ktorý mohol obdivovať ,ale často sa tento vzťah vyvinul aj iným smerom.
Mestský štát schvaloval vzťahy bez telesného erotického vzťahu, ktorý dokonca považovl za vhodný doplnok výchovy. Dôsledkom toho, že muži rôznych vekových kategórií trávili celé dni oddelene od žien dochádzalo k homosexuálnym vzťahom. Takéto vzťahy boli v Grécku zakázané a znásilnenia trestané prísnymi trestami. Vstúpenci pederastie však tvrdili, že ide len o čisto priateľský vzťah s výchovným cieľom. Dôsledkom tohto mužského chovania vznikali aj tzv. ženské kluby, v ktorych sa objvoval tzv. sapfizmus. Najznámejšie z histórie sú kluby na ostrove Lesbos, kde pôsobila aj básnička Sapfó.
Narodenie dieťaťa a jeho postavenie
Ženy rodili doma a pri pôrode im pomáhali skúsenejšie obyvateľky domu a v prípade potreby k nim boli privolané pôrodné baby. Narodenie dieťaťa bolo významnou udalosťou. Museli byť vykonané rôzne úkony, napríklad právnym úkonom bolo otcove uznanie dieťaťa za vlastné. V Aténach mal otec právo rozhodnúť sa, či narodené dieťa vychová alebo odloží. Odkaladané boli vo väčšej miere dievčatá. Forma bola dvojaká. Dieťa odložili s nádejou, že dieťa niekto nájde a vychová ho za účelom urobiť z neho otroka, ale veľmi veľký bol aj záujem obchodníkov, ktorí tieto deti predávali matkám, ktoré deti mať nemohli.
Deti, ktoré sa narodili znetvorené alebo postihnuté boli zabité alebo utratené. Hlavne v Sparte, kde boli obyvatelia aj štát presvedčení o tom, že by toto dieťa neprežilo prísnu výchovu a štát by z tohto jedinca nemal osoh, pretože sa nemohol stať bojovníkom. Odloženie zdravých dievčat malo otrokársky pôvod, kde dieťa malo nemanželský pôvod, alebo ho rodina nebola schopná uživiť.
V Thébach bolo odloženie dieťaťa úplne zakázané. Chudobní rodičia mohli svojho potomka predať. Nový rodičia aj priebeh kúpy bol riadený štátom. Chlapci neboli odkladaní pretože znamenali silu pre štát a lepšie životné podmienky pre rodinu.
Až v3.st nl bolo v Ríme úplne zakázané odkladanie detí a označené ako vražda blízkeho príbuzného. Tieto zákony boli málo účinné a preto sa vytvárali brefotroie, teda miesta kam mohla matka odložiť svoje nechcené dieťa. Narodeniny sa oslavujú od 7. st. nl. Samozrejme oslavy narodenín žien a detí boli skromnejšie ako oslavy otcov a pánov domov. Na 10. deň života dieťaťa bol usporiadaný akýsi krst, na ktorom po slávnostnom obede dieťa dostalo meno, ktoré vybral otec. Deti dostávali mená po starých rodičoch. Hostia nosili jedlo na hostinu a tiež malé darčeky pre dieťa v podobe amuletov a malých sošiek zvierat, ktoré ich mali ochraňovať. O deti sa starali matky, v niektorých rodinách akési opatrovateľky. Často sa kúpali, dokonca o mnoho častejšie ako dospelí ľudia, ktorí napodobovali Spartu do takej miery, že odmietali akékoľvek jemnosti, dokonca aj čistotu. Aj vtedy boli neposlušné deti, ktoré uzemňovali telesnými trestami ako napr. pohlavkami, použitím palice, bičíka, alebo proste tým, čo bolo po ruke, napr. sandálou. Tieto výjavy zo života detí sa zachovali zobrazené na vázach. Staršie deti sa stretávali s telesnými trestami aj v školách. Ďaľšou udalosťou v živote dieťaťa bolo 1. strihanie vlasov, keď sa ďakovalo bohom a prosilo o požehnnie dieťaťa.
Výchova a škola
Grécka výchova sa delil na dva smery. Cieľom spartskej výchovy bolo vychovť dobrého bojovníka. V 7mich rokoch boli odobratí rodičom a v 20tich sa stali plnohodnotnými bojovníkmi, ktorými boli až do 60tich rokov. Chodili nahí a v 12ich im bol pritvrdený režim tak, že kvôli nedostatku jedla kradli, čo malo tiež výchovný cieľ a to zvyšovať obratnosť a pozornosť. Aj ženy si museli udržiavať dobrú telesnú kondíciu, preto museli behávať a zápasiť medzi sebou. Do škôl mohli chodiť len občania, nie otroci ani prisťahovalci, tí boli vylúčení.
