Platthyovci, aj keď boli príslušníkmi zemianskej rodiny, neboli schopní toto územie pre svoju hospodársku a ekonomickú slabosť riadne kolonizovať a na hranici utvoriť pásmo obranných, silných osád a preto ich panstvo bolo často ohrozované.  Už v roku 1506 takmer prišli o vlastníctvo, lebo vtedajší kráľ Vladislav II. mienil Čimhovú odovzdať do vlastníctva šľachticov Mikuláša Hargaia a Františka Dóczyho. Peter a Juraj Platthy  z Veľkej Paludze sa  pred konventom Panny Márie v Turci ohradzujú proti tomu, aby kráľ Vladislav II. komukoľvek daroval Čimhovú a „varujú Mikuláša Hargaia a Františka Dóczyho, ktorí chceli na Čimhovú dostať donáciu, aby Čimhovú nezaujímali a do jej úžitku nevstupovali.“ (Kavuljak Andrej, 1955, s.75)

K sporom dochádzalo aj preto, lebo Platthyovci v Čimhovej nebývali, dávali ju do prenájmu, a veľmi málo sa o ňu starali. Vyplýva to aj z daňových súpisov z roku 1547, z ktorých vysvitá že bola veľmi  biedna osada. „Chymahowe Michala  Platthyho,  porta (rale 4), 2 želiari.“ ( Semkowicz W. 1938-39, s.90)

Na ďalšie susedské spory medzi nebolo treba dlho čakať a už v roku 1550 kráľovskí komisári, museli vyšetrovať ďalšie sťažnosti čimhovských zemepánov. „Zemani Michal Platthy, Ján Platthy a Ján Trnka podali protest, že Václav Sedlnický, ktorý mal v zálohe Oravský hrad, porušil chotár Čimhovej zo strany Trstenej“ (Kavuljak Andrej, 1955, s.75)

Kráľovský komisári vec vyšetrili a nariadili aby sa územia vrátili späť k Čimhovej.

K najväčším sporom dochádza, keď sa k moci na Oravskom hrade dostáva rod Turzovcov. Bola to veľmi bohatá rodina, ktorá mala svoje záujmy aj v Poľsku. Z toho dôvodu ich veľmi zaujímala hradská z Oravy do Poľska a jej bezpečnosť, a preto nedbali na nároky Platthyovcov. Ich moc čoraz viac vzrastala a Platthyovci v Paludzi márne posielali protesty ku kráľovi. V čimhovskom chotári zakladali jednu osadu za druhou.   

Turzo ako protektor luteránstva nemohol zniesť, aby na Orave bola aj druhá zemianska família, a to katolícka. Celá Oravica (chotár okolo rieky Oravica) im patrila až po hranice. Preto hľadel využiť krušné položenie kráľa, ktorý mal veľa starosti o krajinu, lebo Turci sa do nej tisli cez Balkán. Nemal času robiť poriadky medzi zemanmi, odoberajúcimi jeden druhému majetky, lebo zemanov mohol súdiť len kráľ, lebo len jeho súdu na zeman poddal, inému nie. „Tak František Turzo, luterán, aby odbil a odobral Platthyovcom domínium, začal blízko panstva Platyovcov usadzovať okolo roku 1556-1574 na terajšom území Liesku kolonistov, ktorých úlohou bolo silou-mocou zaberať územie Platthyovcov.“ ( Bážik Andrej, 1905 -1934 )  

To že Liesečania dobre vyhoveli Turzovej žiadosti, vidno z toho že „ Šoltýsky mlyn, ktorý bol vlastníctvom Čimhovcov a ležal pri roliach, nazývaných Priečky, ktoré patrili predtým Čimhovej, Liesečania násilne okupovali a kastelána rodiny Platthyovcov, ktorý bol vyslaný, aby Čimhovcov dosadil ako vlastníkov tohto mlyna, zabili.“ ( Bážik Andrej, 1905 -1934 )   

Tieto susedské spory (bolo ich omnoho viac ako spomínam, sú o tom listiny v archíve Oravského zámku ) boli ostňami  nepriateľstva po dlhé roky, čo sa prejavilo aj pri reorganizácii katolíckych farností.


Reformácia a protireformácia

Koncom XV. a začiatkom XVI. storočia zbehol sa celý rad dôležitých udalostí, a preto história považuje túto dobu za rozhranie stredného a  nového veku. Nastali otrasy v štáte i Cirkvi, ktorú dosiaľ tesné putá  spájali s lénnou organizáciou štátu. Zmena nastávala sprvu tichým tempom, ale rozpútaný náboženský spor vyvolaný Lutherom  najviac  otriasol Európou, privádzajúc i do našich krajov zmätok, krízu a nestabilitu. 

Všetky tieto veci mali odozvu, síce nie takých rozmerov i na pôde Oravy. Vedúcimi činiteľmi  a hlavnými aktérmi boli  u nás  majitelia hradu Turzovci

Drobní mešťania a sedliaci nemali politický význam, ich osudy boli zložené do rúk pánov oravského hradu. Oni si  privlastňovali aj právo nútiť poddaných prijať vieru, ktorú vyznáva zemepán. „Tzv. reformačné právo „ius reformationis“ dovoľovalo pánom, vrchnostiam upravovať náboženstvo poddaných. A preto v  náboženských veciach podľa všeobecnej zásady platilo: „Cuius regio, eius religio“ (t. j. koho panstvo, toho náboženstvo).“ (Kavuljak Andrej, 1955, s.21)

V tomto období Orava patrila k nitrianskemu arcidiakonátu a v rokoch 1559 – 1560 tu prebehla vizitácia fár. Ako sa uvádza v správe „vizitátor musel konštatovať že v oravských farách je ženatý a sviatosti podáva pod obidvoma spôsobmi.“ (Kavuljak Andrej, 1955, s.21)