Čimhová

Dejiny obce Čimhová

 
Obec Čimhová  (všeobecné údaje)

Čimhová je malá samostatná hornooravská obec. „Leží v nadmorskej výške 644m na východnom okraji Oravskej vrchoviny a na  riečnych nánosoch rieky Oravice. Pahorkatinný až hornatinný povrch chotára tvorí centrálnokarpatský flyš. Lesy sú len v najvyšších polohách južnej časti chotára. Vznikla v roku 1438, zakladajúci rod Platthyovci. V 17.stor. centrom rekatolizácie na Orave. Nachádza sa tu rímsko –  katolícky neskorobarokový kostol z r.1775.“ ( kol. autorov, 1977, s.300)

Rozpráva sa tu stredoslovenskou spisovnou slovenčinou. Nárečie obce patrí do  tzv. oravického nárečia. Toto sa používa v obciach v oblasti Oravíc. Má tieto charakteristické znaky: ,, Vyslovujú sa dlhé samohlásky, aj sa zachováva rytmický zákon ako v spisovnom jazyku, ale najtypickejšou zvláštnosťou je výslovnosť dvojhlásky uo. Napr.: čuo, počuo, peknuo... .“ ( Habovštiak Anton, 1965, s.30)

V súčasnosti má 640 obyvateľov, ktorí sa živia poľnohospodárstvom, rôznymi podnikateľskými aktivitami, niektorí dochádzajú za prácou do okolitých miest, alebo odchádzajú za prácou tak ako aj v minulosti za hranice nášho Slovenska. Tento spôsob života sa v podstate nelíši od ostatných obcí a miest celej súčasnej Oravy a vlastne jej celej existencie, veď už dávno je známe že: „na Orave sa tvrdý chlebík rodí.“ ( Ľudová múdrosť ) 
 

Ako vznikla obec

Podľa písomných prameňov hornooravská obec Čimhová, ležiaca neďaleko poľských hraníc, vzniká keď „zemiansky rod Platthyovcov pôvodom z Paludze dostáva od uhorského kráľa Alberta donáciu na neosídlenú časť zeme na sever od Trstenej až k poľskej hranici. Bolo to v roku 1438 a obsadzujú ju synovia Petra Plathyho, čím sa završuje čulý kolonizačný ruch začatý už v 13. storočí.“ ( Habovštiak Anton, 1965, s.331)

Názov „Chemechowá ( pôvodný názov z roku 1438 ) získala podľa dreviny čremcha, česky střemecha, v dialekte čemucha – tŕpka (Prunus Padus).“  (Semkowicz W.   1938-39, s.5, 6)

V rôznych  neskorších listinách sa môžeme stretnúť s názvami ako: „Chymahove, Chemohowa, Cshimowa, maďarský názov Csimhova“ ( kol. autorov, 1977, s.300), tieto názvy vyplývajú z vývinu obce, zapisovania nemeckými, maďarskými úradníkmi a pisármi. Často však bol názov úmyselne prekrúcaný úradníkmi a poddanými Oravského zámku, ktorí prechovávali nepriateľský postoj voči majiteľom Čimhovej Platthyovcom.

Dedina „od roku 1604 patrila k zemianskym obciam, ktorých bolo spolu 20.“ (Semkowicz W. 1938-39, s.103)

Tieto boli vyňaté spod hradnej právomoci a v celosti alebo v časti darované šľachtickým alebo pošľachtičteným rodinám za rozličné služby a zásluhy.

O vzniku obce sa traduje aj povesť, ktorá je uvedená aj v knihe Antona Habovštiaka Oravci o svojej minulosti. Podľa tejto povesti to bol najskôr len veľký kus poľa, ktorý patril bohatému pánovi z Palúdzky. Ten mal veľa oviec, ktoré nechal pásavať pastierovi na tom poli. Každý rok pred zimou sa pastier vracal aj s ovcami do Palúdzky. Jeden rok sa však nevrátil. Pán sa veľmi bál o svoje ovce a tak tam poslal svojho sluhu. Sluha mu priniesol správu o tom že pastier ovce chová. Pánovi to ale nešlo do hlavy a jednostaj sa vypytoval : „Čím chová te ofce?“ A pretože sa pastier tam aj usadil a vznikla dedina, táto dostala názov Čimhová z toho „Čím chová?“. ( Habovštiak Anton, 1965,  s.206 -207 )
 

Spory s Oravským hradom

Majetok, ktorý dostali Platthyovci do daru od uhorského kráľa Alberta bol zapísaný ako „Chemechowa medzi dedinou Nadasad a poľskými hranicami“ ( Semkowicz W. 1938-39, s.5, 6), čiže  majetok Čimhová medzi dedinou Trstená a poľskými hranicami.  Toto označenie bolo veľmi všeobecné a neurčité, a z toho potom dochádza k mnohým sporom medzi majiteľmi Čimhovej a pánmi Oravského hradu. Každý si nárokoval na väčšie územie ako v skutočnosti vlastnil. Často sa stávalo že Platthyovci sa snažili o zužovanie hraníc majetku trstenského chotára a naopak, oravskí páni si nárokovali na pozemky čimhovského chotára.
Platthyovci, aj keď boli príslušníkmi zemianskej rodiny, neboli schopní toto územie pre svoju hospodársku a ekonomickú slabosť riadne kolonizovať a na hranici utvoriť pásmo obranných, silných osád a preto ich panstvo bolo často ohrozované.  Už v roku 1506 takmer prišli o vlastníctvo, lebo vtedajší kráľ Vladislav II. mienil Čimhovú odovzdať do vlastníctva šľachticov Mikuláša Hargaia a Františka Dóczyho. Peter a Juraj Platthy  z Veľkej Paludze sa  pred konventom Panny Márie v Turci ohradzujú proti tomu, aby kráľ Vladislav II. komukoľvek daroval Čimhovú a „varujú Mikuláša Hargaia a Františka Dóczyho, ktorí chceli na Čimhovú dostať donáciu, aby Čimhovú nezaujímali a do jej úžitku nevstupovali.“ (Kavuljak Andrej, 1955, s.75)

K sporom dochádzalo aj preto, lebo Platthyovci v Čimhovej nebývali, dávali ju do prenájmu, a veľmi málo sa o ňu starali. Vyplýva to aj z daňových súpisov z roku 1547, z ktorých vysvitá že bola veľmi  biedna osada. „Chymahowe Michala  Platthyho,  porta (rale 4), 2 želiari.“ ( Semkowicz W. 1938-39, s.90)

Na ďalšie susedské spory medzi nebolo treba dlho čakať a už v roku 1550 kráľovskí komisári, museli vyšetrovať ďalšie sťažnosti čimhovských zemepánov. „Zemani Michal Platthy, Ján Platthy a Ján Trnka podali protest, že Václav Sedlnický, ktorý mal v zálohe Oravský hrad, porušil chotár Čimhovej zo strany Trstenej“ (Kavuljak Andrej, 1955, s.75)

Kráľovský komisári vec vyšetrili a nariadili aby sa územia vrátili späť k Čimhovej.

K najväčším sporom dochádza, keď sa k moci na Oravskom hrade dostáva rod Turzovcov. Bola to veľmi bohatá rodina, ktorá mala svoje záujmy aj v Poľsku. Z toho dôvodu ich veľmi zaujímala hradská z Oravy do Poľska a jej bezpečnosť, a preto nedbali na nároky Platthyovcov. Ich moc čoraz viac vzrastala a Platthyovci v Paludzi márne posielali protesty ku kráľovi. V čimhovskom chotári zakladali jednu osadu za druhou.   

Turzo ako protektor luteránstva nemohol zniesť, aby na Orave bola aj druhá zemianska família, a to katolícka. Celá Oravica (chotár okolo rieky Oravica) im patrila až po hranice. Preto hľadel využiť krušné položenie kráľa, ktorý mal veľa starosti o krajinu, lebo Turci sa do nej tisli cez Balkán. Nemal času robiť poriadky medzi zemanmi, odoberajúcimi jeden druhému majetky, lebo zemanov mohol súdiť len kráľ, lebo len jeho súdu na zeman poddal, inému nie. „Tak František Turzo, luterán, aby odbil a odobral Platthyovcom domínium, začal blízko panstva Platyovcov usadzovať okolo roku 1556-1574 na terajšom území Liesku kolonistov, ktorých úlohou bolo silou-mocou zaberať územie Platthyovcov.“ ( Bážik Andrej, 1905 -1934 )  

To že Liesečania dobre vyhoveli Turzovej žiadosti, vidno z toho že „ Šoltýsky mlyn, ktorý bol vlastníctvom Čimhovcov a ležal pri roliach, nazývaných Priečky, ktoré patrili predtým Čimhovej, Liesečania násilne okupovali a kastelána rodiny Platthyovcov, ktorý bol vyslaný, aby Čimhovcov dosadil ako vlastníkov tohto mlyna, zabili.“ ( Bážik Andrej, 1905 -1934 )   

Tieto susedské spory (bolo ich omnoho viac ako spomínam, sú o tom listiny v archíve Oravského zámku ) boli ostňami  nepriateľstva po dlhé roky, čo sa prejavilo aj pri reorganizácii katolíckych farností.


Reformácia a protireformácia

Koncom XV. a začiatkom XVI. storočia zbehol sa celý rad dôležitých udalostí, a preto história považuje túto dobu za rozhranie stredného a  nového veku. Nastali otrasy v štáte i Cirkvi, ktorú dosiaľ tesné putá  spájali s lénnou organizáciou štátu. Zmena nastávala sprvu tichým tempom, ale rozpútaný náboženský spor vyvolaný Lutherom  najviac  otriasol Európou, privádzajúc i do našich krajov zmätok, krízu a nestabilitu. 

Všetky tieto veci mali odozvu, síce nie takých rozmerov i na pôde Oravy. Vedúcimi činiteľmi  a hlavnými aktérmi boli  u nás  majitelia hradu Turzovci

Drobní mešťania a sedliaci nemali politický význam, ich osudy boli zložené do rúk pánov oravského hradu. Oni si  privlastňovali aj právo nútiť poddaných prijať vieru, ktorú vyznáva zemepán. „Tzv. reformačné právo „ius reformationis“ dovoľovalo pánom, vrchnostiam upravovať náboženstvo poddaných. A preto v  náboženských veciach podľa všeobecnej zásady platilo: „Cuius regio, eius religio“ (t. j. koho panstvo, toho náboženstvo).“ (Kavuljak Andrej, 1955, s.21)

V tomto období Orava patrila k nitrianskemu arcidiakonátu a v rokoch 1559 – 1560 tu prebehla vizitácia fár. Ako sa uvádza v správe „vizitátor musel konštatovať že v oravských farách je ženatý a sviatosti podáva pod obidvoma spôsobmi.“ (Kavuljak Andrej, 1955, s.21)
To znamenalo, že rímskokatolícke fary boli obsadzované farármi, ktorých ani zďaleka nemožno pokladať za stúpencov katolicizmu. Turzovci naschvál  posielali katolíckemu ľudu evanjelických kňazov, veď sami boli evanjelici, zakladali evanjelické fary, dávali študovať kňazov do Wittenbergu. Obyvateľstvo sa proti tomu často búrilo a ako sa uvádza v  kanonickej evanjelickej vizitácii superintendenta Joachima Kalinku, že „ľud bočil od luteránskych bohoslužieb a zdráhal sa dávať dávky luteránskym farárom. Obyvatelia Hladovky, Vitanovej a Čimhovej radšej svojich mŕtvych na scestí zakopávali, ale evanjelického kňaza nechceli prijať. Nepomohli  ani pokuty, ani trestné výpravy. Ostali verní katolíckej viere.“(Šmálik, Š., rukopis)

No napriek tomu sa reformácia dotkla všetkých obcí, veď aj sama Čimhová, ktorá bola baštou katolíkov mala v tomto období „52 katolíkov a 286 evanjelikov.“ ( Archív Oravského zámku, f.198, č.211. )

V polovici 17. storočia svitli lepšie časy pre Oravu. Pod ochranou kráľa Ferdinanda III. prišiel na Oravu „v roku 1645 všetkými plnomocenstvami vystrojený misionár, vodca protireformačného hnutia na Orave Ján Sczechowicz, rodák z poľskej dediny Ratulov, farár všetkých oravských  katolíkov“.( Farský archív 1881-2001)

Prvé útočište našiel v Čimhovej na majetku katolíckej línii Platthých. Z tadiaľ vysielal pomocníkov, zväčša poľských mníchov, do  starých fár oravských, zveriac jednému dve i tri fary a ustanoviac k výpomoci tzv. licentiatov. „ Od Platthyovcov si vzal jednu raľu do nájmu na tejto rali postavili v roku 1653 drevený kostolík. Z tých čias pochádza zvon s nápisom roku 1653.“ ( Kavuljak Andrej, 1955, s.76 ) 

Kostolík od začiatku plnil svoju funkciu dostatočne dobre, ako sa uvádza už v spomenutej kanonickej evanjelickej vizitácii superintendenta Joachima Kalinku: „ byl vystaven papežsky kostel Čimhové, kam mnohé dědiny ku všem obradům cirkevním pristupují.“ (Šmálik, Š., rukopis)

Z toho vyplýva že na Orave prebiehala vlna reformácie takmer súčasne s protireformáciou súčasne a Čimhová tu zohrala dôležitú úlohu ako protireformačné centrum.

Čimhová bola neskôr cirkevne pripojená k Trstenej a tiež tu patrili dedinky Suchá Hora, Hladovka, Vitanová, Liesek, Brezovica, Chyžné, Ústie, Osada, Hámre. 

V katolíckych novinách z roku 1888 sa spomína že: „ v roku 1659 poručil Ján Sczechovics sto toliarov farárom Rabčanským a druhých sto toliarov farárom Čimhovským.“ (Dopisy, 1888, s.101) Čimhová však vtedajších okolnostiach nemala v sebe dostatok síl vzrásť na samostatnú faru a zostala filiálkou  Trstenej až do roku 1786 kedy sa stala samostatnou farnosťou ku ktorej bola pripojená (cirkevne) obec Liesek a tak sa staré spory pretrvávajúce medzi obcami zintenzívňujú ale už v novej podobe. Tento raz sú to spory o nový čimhovský kostol, ktorý bol vystavaný v r.1774.

Vývin obce – historické a hospodárske pomery

V prvých desaťročiach, ba i storočiach bola Čimhová veľmi biedna osada. Hlavnou príčinou bolo to, že majitelia Platthayovci tu nebývali a tak ju nemohli ani chrániť a zveľaďovať. Preto sa vzmáhala a rozrastala len veľmi pomaly.

V daňových zápisoch z roku 1547 stálo : Chymahowe Michala Platthyho,1 porta (rale 4), 2 želiari. V súpisoch z rokov 1548 -1549  sú zaznačené 2 porty. V r.1598 mala obec už 16 sedliackych a želiarskych domov.“ ( Semkowicz W. 1938-39, s.90)

Život týchto osadníkov bol veľmi ťažký. Prví obyvatelia Čimhovej cez leto pásli stáda v lesoch a s približujúcou sa zimou schádzali do údolí k potokom, kde mali stajne a zimné prístrešia. Postupne okolo príbytkov začali klčovať čoraz viac stromov a obrábať pôdu. Takto postupne sa založila obec, ktorá sa čoraz viac rozrastala. V listinách z r.1558 sa spomína „potok Oravica, tečúci vedľa osady Chemechowa.“ ( Archív Oravského zámku, f.22, č.2. )

Tak ako vo všetkých novozaložených osadách, aj ľudia v Čimhovej si museli chrániť svoj majetok a často aj svoj vlastný život, nielen pred dravou zverou, ktorej bolo v okolitých lesoch mnoho, ale aj pred novými kolonizátormi a zakladateľmi ďalších osád, ktorý boli často horší ako divá zver. To dokazuje aj násilné obsadzovanie chotára Čimhovej a vznik obce Liesek. Toto dokazuje aj zápis  z kroniky Bážika  Andreja „Liesečania  odobrali Čimhovcom Mukzňov laz, Vygrami. Šoltýsky mlyn, ktorý bol vlastníctvom Čimhovcov násilne okupovali a kastelána zabili. Podobne aj vŕšok Kapitán dostal meno od toho, že tam Liesečania zabili Kapitána správcu majetku Plattyhovcov.“ (Bážik Andrej, 1905 -1934)

Dedina od roku 1604 stala zemianskou obcou. Je o nej takýto záznam: „Czemhowa je zaradená medzi osady zemanov o jednej usadlosti. Má 12 domov, 1 opustený, a 1 zemianska kúria.“ ( Semkowicz W. 1938-39, s.103)
Z r.1608 je záznam o tom že: „ Czemhowa podľa minulého sčítania mala 11 domov, teraz však preto že je veľká bieda a 3 domy sú vypálené, odráta sa 8 a ostávajú 3 sedliacke domy a ako daňový objekt 1 zemianska kúria.“ ( Archív Oravského zámku, f.19, č.9. )

Z týchto záznamov vidno ako sa dedina raz rozrastá raz inokedy upadá, ale je škoda že z toho obdobia sú zachované len isté útržky a nepoznáme komplexne vtedajší život obyčajných ľudí. Ten si môžeme len domyslieť podľa malého pribúdania  obyvateľstva a celkových pomerov Slovákov vo vtedajšom Uhorsku.

V roku 1659  tu žila šoltýska rodina Toman. Boli tu dve šoltýske rale a 3,5 sedliackych ralí, na ktorých žilo 45 rodín, teda asi 338 ľudí z toho 55 katolíkov a 286 evanjelikov. Význačnejšie rodiny boli:  Kyseľ, Stančík  a Cmuľ. .“ ( Archív Oravského zámku, f.198, č.211. )

Rozrastaniu obce a obyvateľstva neprialo ani 17. storočie. Habsburským útlakom a protireformáciou vyvolaný odboj Tokeliho  a Rákociho mal pre Oravu to znamená aj pre Čimhovú ťažké následky. Takmer smrteľnú ranu ľudu dalo vtrhnutie jedného oddielu vojska poľského kráľa Sobieskeho bolo to v roku 1683. Pri týchto pustošeniach utrpela Čimhová mnoho škody, preto sa obyvateľstvo rozutekalo alebo zahynulo v bojoch a od hladu. Z tohoto vojnového požiaru sa obyvateľstvo veľmi dlho spamätávalo, a následky škôd sa odstraňovali veľmi dlho. Ako sú o tom aj doklady : ,,v roku 1690 bola obsadená len časť 1,5  rale, obsieva 38 prešporských meríc, je na neúrodnej pôde, trpí aj malými povodňami, nemá vlastné lesy a lúky, udržuje sa oraním s dvojzápražím.“ ( Archív Oravského zámku, f.78, č.1. ) 

Až v 18. st.,  začala obnova pohraničných dedín, a Čimhová ako aj ostatne hornooravské dediny sa spamätávajú z rán 17. stor. R. 1770 bol zostavený tereziánsky urbár a prví súpis osadníkov. Rodinné mená z tej doby: ,,Stachna, Bella, Kubáň, Pizer, Plech, Votuľa, Kaňura, Kyseľ, Salko, Pačecha, Murin, Vasik, Kazmer, Kubinčiak, Cycoň, Kuráň, Piroh, Gorek, Buda, Sihliak. Všetkej pôdy bolo 477 jutár a na 62 vozov sena.“   (Archív Oravskej stolice 1770)

V r. 1774 bol postavený murovaný kostol a konečne v r. 1786 bola v Čimhovej zriadená samostatná fara a dedinská škola. 

V 19. st. sa mohol predpokladať, že aj Čimhová sa začína vzmáhať. ,,V r.1837 tu našli kamenne uhlie, vyrábal sa lieh a tkalo plátno. Zemepánmi tej doby boli rodiny Platthy a Csemiczky.“  (Kavuljak Andrej, 1955, s.21)

Priaznivé prognózy netrvali dlho a už v r.1873 Čimhovú, aj iné obce postihla ďalšia rana –cholera a následné vysťahovalectvo na Dolnú zem. Cholera bola v dedine predtým už dvakrát, ale v tom roku vypukla najzúrivejšie a zaznamenala najviac strát na ľudských životoch aj v okolitých obciach. Počet obyvateľov sa znížil na 268 a vymizli priezviska ako:,, Stachna, Bella, Plech, Pizer, Toman, Cmúľ, ktoré boli zapísané v r.1770 v súpise Márie Terézie.

,,Poddanstvo prestalo podľa  zákona  článok IX z r. 1848. Po jeho zrušení celé územie Čimhovej prešlo do rúk čimhovských roľníkov. “ (Kavuljak Andrej, 1955, s.77 ) Ako si môžeme všimnúť napriek tomu, že nevoľníctvo bolo zrušene už v r. 1785, zemepáni sa svojho majetku neradi zriekali.  Po definitívnom zrušení poddanstva nasledujú merania chotárov jednotlivých obci, aby sa predišlo sporom z minulosti. ,,Prvé zameranie obecného chotára bolo r. 1850, zistená výmera 2949 kat. jutár 111 štv. siah. R. 1870  bolo zaznamenaných 73 domov a 337 ľudí.“ (Kavuljak Andrej, 1955, s.77 )

Čimhová patrila k Uhorsku do r.1918, teda do konca prvej svetovej vojny, ktorá ju tak ako ostatne dediny veľmi bolestivo zasiahla. Z každého  domu odišiel aspoň jeden muž na front, ale vrátili sa len máloktorí. Po jej skončení patrila do ČSR. Podľa sčítania z ,,r.1930 tu bolo 72 domov a 294 ľudí,“ (Kavuljak Andrej, 1955, s.21) teda oproti r.1870 zaznamenala úbytok obyvateľstva.

Do jej každodenného života veľmi ťažko zasiahla aj 2. svetová vojna. Najskôr ju obsadili nemecké jednotky, pre ktoré museli obyvatelia vykonávať obranné  prace, pod hrozbou smrti, ba stalo sa aj to, že ,,obyvateľov chceli deportovať na nútené prace do Nemecka, ale ich v dedine Kraľovany pri výstupe z vlaku oslobodili slovenskí gardisti, ktorí sa postavili na odpor nemeckým vojakom a došlo aj k prestrelke, pri ktorej sa deportovaní ľudia rozutekali do okolitých dedín, kde ich domáci poschovávali. Trvalo im niekoľko týždňov kým sa vrátili domov“. ( rozprávanie priamej účastníčky, I. Kovaľákovej ) Neskôr sa obec ocitla v priamej bojovej línii. Oslobodená bola sovietskymi vojskami. Po vojne dochádza k jej obnove.

Tak ako v minulosti, aj v dnes je Čimhova, ako som to už spomínala pomerne malou, ale samostatnou obcou hornej Oravy, napriek rôznym snahám pripojiť ju k väčšej obci Liesek. V súčasnosti sa obec rozvíja, ma vlastný vodovod  v obci sa buduje kanalizácia, zaviedla sa plynofikácia, ma svoj obecný úrad a základňu školu. Je malou ale modernou dedinou, ktorá sa rozrastá a modernizuje.