ZAČIATOK REVOLÚCIE
„Nežná revolúcia“, ktorá vo svojej podstate vôbec nežnou nebola, sa začala 17. novembra 1989 v Prahe . Tento deň 20. výročia upálenia sa študenta Jána Palacha na protest proti okupácii sovietskymi vojskami roku 1968, sa konala každoročná manifestácia študentov. Situácia však napovedala, že to nebude pochod ako každý iný. Zišlo sa až 15 tis. študentov, ktorí sa vydali na pochod. Ich trasa bola vopred vytýčená a manifestácia povolená. Na začiatku davu kráčal dôstojník tajnej polície, vydávajúci sa za študenta, ktorý ich doviedol až na Národnú triedu, kde manifestujúcich čakal pohotovostný pluk s bielymi prilbami a štítmi posilnení aj mužmi v červených baretoch, ktorí zasiahli proti pokojne manifestujúcim študentom, hoci boli známe určité protikomunistické nálady u skupinkách študentov, tí neprejavovali agresivitu. Na mnohých fotografiách bolo zachytené, ako študentky kládli k nohám príslušníkov ozbrojených síl sviečky a kvety a proti týmto študentom policajné zložky zasiahli vodným delom a množstvo nevinných ľudí bolo surovo zbitých. Demonštrácia bola nakoniec rozpustená a študenti umeleckých škôl sa rozpŕchli do divadiel, kde hľadali podporu hercov a umelcov.
Rozšírila sa správa o údajnej smrti študenta Martina Šmída. Túto informáciu odvysielalo rádio Slobodná Európa ale aj medzinárodné agentúry, konkrétne Reuters. Hoci bola táto správa falošná a neskôr vyvrátená, zapôsobila ako posledná kvapka, ktorá vyprovokovala verejnosť na otvorený boj za zmenu režimu.

Začali ho študenti, ktorí si uvedomovali, že potrebujú väčšiu podporu a hlavne dobrú organizáciu. Cez SSM sa organizovať nemohli. Preto vznikali rôzne výbory na školách.

Študenti plánovali zahájiť štrajk, no z obavy pred väčším a silnejším zásahom polície, sa snažili získať čo najširšiu podporu. Iniciatívu prebrali študenti umeleckých škôl a fakulty žurnalistiky, ktorí získali podporu umelcov a vyhlásili štrajk v divadlách.

No iba ten nestačil, ďalším krokom mal byť generálny štrajk. Pridali sa aj študenti a pedagógovia ostatných vysokých škôl, v divadlách, kde sa nehralo, ale čítali sa požiadavky a vyhlásenia, diváci ich vítali a nadšene sa pridávali. To bolo vyjadrením, že nielen v študentských a umeleckých kruhoch, ale aj u širokej verejnosti sa čoraz viac prejavujú protikomunistické a proti totalitné názory a nálady.

Demonštrácie pokračovali aj počas ďalších dní a mali črty charakteristické pre nasledujúce manifestácie : štátne vlajky, transparenty a heslá ako: „Nechceme vládu jednej strany! Preč s tyranmi! Chceme slobodu!“ a ľudia sa spontánne pridávali.

Avšak, všetky tieto udalosti sa odohrávali v Prahe a v dôsledku kontroly informačných prostriedkov ŠTB obyvatelia vidieka a menších miest neboli dostatočne a včas informovaní. Aj v tejto situácii sa odrážali skutočnosti o vtedajšom režime- neslobode prejavu a kontrole informačných prostriedkov.
Dôsledkom toho sa centrom prevratu stala Praha ako hlavné mesto. Práve tu po ďalšej demonštrácii, po veľkých názorových rozporoch medzi umiernenými staršími a radikálnymi študentmi v Činohernom klube dňa 19. novembra vzniká Občianske Fórum. Jeho hlavnými a zakladajúcimi členmi boli členovia Charty 77. Toto fórum nevzniklo len z vtedajšej iniciatívy, ale bolo plánované polroka dopredu. Na čele OF stál Václav Havel, popredný predstaviteľ Charty77.

Slovensko neostalo mimo revolúcie. V Bratislave 19. novembra vzniká hnutie: Verejnosť proti násiliu, ktoré sa pridalo k požiadavkám OF.

Programové Vyhlásenie OBČIANSKEHO FÓRA
Vzniknuté OF žiadalo: odstúpenie najskorumpovanejších politikov, prepustenie politických väzňov a podporovalo generálny štrajk, ktorý bol stanovený na 27. november 1989.
Svoje požiadavky sformulovali do programovej zásady:
PRÁVO:
- vypracovanie novej ústavy, kde budú presne vymedzené vzťahy medzi občanom a štátom. Túto ústavu môže prijať iba novozvolené ústavodarné zhromaždenie.
- nezávislé súdnictvo musí zahrnúť ústavné aj správne súdnictvo
- nápravu krívd spôsobených politicky motivovanými perzekúciami

POLITICKÝ SYSTÉM:
- obnova demokratických inštitúcií a vyhlásenie slobodných volieb, v ktorých by všetky politické strany mali rovnaké podmienky, tzn. KSČ musí upustiť od svojej, v ústave zakotvenej, vedúcej pozície v štáte
- Československo bude, pri zachovávaní princípu federatívneho usporiadania štátu, rovnoprávnym zväzkom oboch národov a všetkých národností

ZAHRANIČNÁ POLITIKA:
- začlenenie sa do európskej integrácie, idei európskeho domu chceli podriadiť politiku aj voči partnerom vo Varšavskej zmluve i RVHP
- preskúmať zahraničné dohody motivované neprimeranými ambíciami vedúcich predstaviteľov štátu

NÁRODNÉ HOSPODÁRSTVO:
- prejsť od príkazovej ekonomiky, ktorá spôsobuje celkové zaostávanie ČS k trhovej ekonomike
- zabezpečiť skutočnú konkurenciu na trhu, zrušenie monopolu niektorých podnikov
- postupné otvorenie ekonomiky voči svetu, pričom množstvo dôležitých funkcií ostane aj naďalej v rukách štátu ( oblasť inflácie, nezamestnanosť, makroekonomické regulácie, zabezpečovanie hospodárskych podmienok)

SOCIÁLNA SPRAVODLIVOSŤ:
- ČS sa má stať sociálne spravodlivou krajinou, poskytovať všetkým obyvateľom rovnaké podmienky a šance
- začleniť do sociálnych služieb: cirkev, obce, podniky a štátne a dobrovoľné organizácie

ŽIVOTNÉ PROSTREDIE:
- napraviť škody z minulých rokov
- zabezpečiť ochranu prírody a prírodných zdrojov, zlepšiť systém ochrany ŽP a likvidácia zdrojov znečistenia
- znížiť spotrebu energie a surovín

KULTÚRA:
- vymaniť ju spod akejkoľvek ideológie a prekonať umelé odlúčenie od kultúry svetovej
- kultúra a umenie nemôžu byť obmedzované
- vytvorenie resp. obnova demokratického školstva na humanitných princípoch

Všetky tieto programové vyhlásenia poukazovali na nedostatky komunistického režimu a stali sa oficiálne formulovanými ideálmi, za ktoré novembrová revolúcia bojovala.

Práce OF sa zúčastnila Charta 77, Československý Helsinský Výbor, Kruh nezávislej inteligencie, Hnutie za občiansku slobodu, Artforum, Obroda, nezávislí študenti, Československá demokratická iniciatíva, VOSN, Nezávislé mierové združenie, Otvorený dialóg, ČS centrum PEN klubu, niektorí členovia KSČ a ďalší demokraticky zmýšľajúci občania.

OF bolo okamžite schopné rokovať so štátnym vedením o kritickej situácii v ČSSR, vyjadrovať aktuálne požiadavky verejnosti a rokovať o ich riešení. Rokovanie malo začať jednaním o najnaliehavejších a verejnosťou najžiadanejších požiadavkách:
-aby okamžite odstúpili zo svojich funkcií členovia predsedníctva ÚV KSČ, ktorí boli bezprostredne spojení s prípravou intervencie vojsk štátov Varšavskej zmluvy roku 1968 a tí, ktorí sú zodpovední za mnohoročnú devastáciu oblastí spoločenského života v ČS. Menovite šlo o : prezidenta Gustáva Husáka, Miloša Jakeša, Jana Fojtíka, Miloslava Zavadila a iných vysokopostavených predstaviteľov KSČ, ktorých politika a odmietavý postoj k demokratickému dialógu vyústili do hrozných udalostí v posledných dňoch.
-Aby hneď odstúpili osoby zodpovedné za útoky na študentov a manifestujúcich z dňa 17. 11. 1989, menovite prvý tajomník mestského výboru KSČ v Prahe Miroslav Štepán a federálny minister vnútra František Kincl.
-Aby bola ustanovená komisia, ktorá konkrétne vyšetrí tieto zásahy, zistí vinníkov a navrhne ich potrestanie. V komisii musia byť aj zástupcovia OF.
-Aby boli okamžite prepustení politickí väzni.

OF sa celou svojou autoritou postavilo za myšlienku generálneho štrajku dňa 27. novembra 1989 od 12.- tej do 14.- tej hodiny, ku ktorému vyzvali pražskí vysokoškoláci. OF ju chápe ako výraz podpory požiadaviek o ktorých chce rokovať so štátnym vedením.

POKRAČOVANIE REVOLÚCIE
20. novembra 1989 sa začalo oficiálne štrajkovať v Pražských divadlách a vysokých školách. Stávkujúci študenti našli podporu aj u ostatných obyvateľov Prahy a ďalšie manifestácie neuberali na svojej mohutnosti. Problémom ostávalo len to, aby Praha neostala v izolovanosti od ostatných častí republiky, pretože vidiek bol informovaný prostredníctvom mylných informácii z ČT, rozhlasu a Rudého Práva. Vo všetkých stávkujúcich inštitúciách sa schádzali koordinačné a organizačné výbory, základom úspechu bola spolupráca. Avšak Verejná Bezpečnosť sa len tak nečinne neprizerala, obsadili dôležité úseky, kontrolovali autá idúce na Prahu a okolo budovy ÚV KSČ boli rozmiestnené stovky príslušníkov VB.

21. novembra sa k stávke pridali aj študenti stredných škôl. Manifestácie pokračovali. Pod sochou sv. Václava prehovoril ako jediný politik Vasil Mohorita, ktorý vyjadril, že stojí za stávkujúcimi a ak proti nim budú použité represálie, odstúpi. Týmto si získal uznanie manifestujúcich a potvrdilo sa, že aj mnohí predstavitelia KSČ vítajú zmenu, resp. demokratizáciu režimu. Na ďalších manifestáciách prehovoril aj katolícky kňaz Václav Malý a Václav Havel. Ako reakciu na tieto protestné zhromaždenia prehovorili pre ČT generálny tajomník Miloš Jakeš a ministerka školstva, mládeže a telovýchovy Jana Symková. Ich prejavy mali upokojiť situáciu, no len ju viac vyburcovali.

V tento deň vydal svoje vyhlásenie aj František kardinál Tomášek za katolícku cirkev ale aj cirkev a veriacich všeobecne. Postavenie cirkvi v období komunizmu bolo potlačené, oslabené, preto v tomto vyhlásení vyjadril podporu všetkým protestujúcim, ale vyzdvihoval protesty bez násilia, vyzýval ku všeobecnej spolupráci všetkých občanov, veriacich aj neveriacich, pretože právo na náboženskú slobodu sa nedá odlúčiť od ostatných demokratických práv. Sloboda je nedeliteľná!

22. novembra sa konalo zasadnutie Národného Frontu na čele s Milošem Jakešem, ktorý sa vyjadril, že základnou príčinou stávky bol zásah proti manifestácii zo 17. 11. 1989 a poprel akýkoľvek politický rozkaz na tento zásah. Hovoril o postupnej demokratizácii vtedajšieho socializmu, ktorý upadol, no žiadal trpezlivosť. Lenže ľudia stávku a zhromaždeniami vyjadrili, že dlho čakať nemienia.

Najmohutnejšie manifestácie aj naďalej prebiehali v Prahe, tu po dvadsiatich rokoch mohli manifestujúci opäť počuť spievať Martu Kubišovú. Robotníci sa pridali na stranu študentov, podporili generálny štrajk, aj napriek strachu z ekonomických strát vo fabrikách. Predstavitelia celozávodných výborov Socialistických zväzov mládeže v rôznych fabrikách sa po vzájomných dohodách rozhodli rokovať s Občianskym fórom. Podporu študentom vyjadrili aj futbaloví reprezentanti, iní športovci aj zamestnanci niektorých hotelov. Postupne sa pokračovalo aj na väčšej informovanosti zvyšnej časti republiky. V Bratislave 22. novembra na jednej z manifestácií vystúpil Milan Kňažko a neskôr aj Alexander Dubček. Verejnosť sa pomaly stlmovala a opozícia voči priaznivcom starého režimu rástla.

24. novembra rezignoval generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš a nahradil ho Karel Urbánek, čo však protestujúcich neuspokojilo, nebola splnená ich požiadavka a postupnej demokratizácii. 25. novembra rezignoval predseda MV KSČ v Prahe Miroslav Štepán aj všetci členovia MV.