POSTUPNÝ KONIEC REVOLÚCIE
26. novembra sa uskutočnila mohutná desaťtisícová manifestácia v Prahe na Letnej, kde rečnili mnohé významné osobnosti ako napríklad Václav Havel, Alexander Dubček, kat. kňaz Václav Malý, spievala Marta Kubišová,.. a vystúpil aj Ladislav Adamec, ako jeden z mála vtedajších politikov, ktorý mal podporu revolucionárov aj komunistov. Avšak na tejto manifestácii bol vypískaný, pretože požadoval zrušenie generálneho štrajku, ktorý po tejto manifestácii mal byť vyvrcholením revolúcie. Tento štrajk bol chápaný aj ako symbol zjednotenia politických názorov v továrňach.

Dôležitým, zlomovým dňom bol 26. november, keď sa v Obecnom dome v Prahe stretli delegácia vlády na čele s predsedom Ladislavom Adamcom a delegácia Občianskeho Fóra na čele s Václavom Havlom. Po tomto dialógu prebiehali rokovania vnútri KSČ a bolo zrejmé, že KSČ nebola jednotná, časť ÚV KSČ sa svojej pozície nechcela vzdať.

Tento dialóg, ako taký ešte neznamenal prevrat, no odštartoval sériu vzájomných rokovaní. Štrajk prešiel do trvalej štrajkovej pohotovosti.
Vo vyjadreniach vysokopostavených komunistov pre vtedajšiu dennú tlač sa objavila ochota pristúpiť na požiadavky OF, no zároveň so žiadosťou o trpezlivosť. Táto snaha už veľký význam nemala, veci začali naberať rýchly spád a bolo jasné, že komunistický režim sa už dlho neudrží. Manifestácie pokračovali, postupne sa na nich objavovali prepustení disidenti, ako napríklad Ján Čarnogurský a vystupovali na nich verejne umelci, ktorí kvôli svojim názorom a postojom mali vystupovania zakázané, patrila k nim už vyššie spomínaná Marta Kubišová, či Karel Kryl alebo Ivan Hoffman, ktorý zložil hymnu Nežnej revolúcie : „ Sľúbili sme si lásku...“

KSČ nakoniec požiadavky OF akceptovala a zareagovala na nich. Gustáv Husák v decembri 1989 vymenoval novú „vládu národného porozumenia“ a vzápätí odstúpil z funkcie prezidenta Československej Socialistickej Republiky.

V tejto funkcii ho nahradil Václav Havel, ktorý bol za prezidenta zvolený 29. decembra 1989 ešte komunistickým parlamentom. Z ústavy bol vypustený článok o vedúcom postavení KSČ v štáte, začínal sa postupný prechod k demokratizácii, ktorého prvým významným krokom boli prvé slobodné voľby, ktoré sa konali 8. a 9. júna 1990. Občania nechápali tieto voľby ako súťaž politických strán, ale ako plebiscit medzi totalitou a demokraciou.

Výsledkom volieb bolo víťazstvo Občianskeho Fóra, ktoré získalo 51%. KSČ získala 13%. Na Slovensku zvíťazila Verejnosť proti násiliu s 29% a KSČ aj tu získala 13%. Názov republiky bol zmenený z Česko-Slovenskej Socialistickej Republiky na Česko-Slovenskú Federatívnu Republiku. Prezidentom bol Václav Havel, až do roku 1992 a predsedom vlády bol Václav Klaus. Predsedom Slovenskej vlády bol Vladimír Mečiar. ČSFR sa vydala zložitou cestou demokracie a zmien v ekonomickej aj spoločenskej oblasti. Požiadavky OF sa postupne napĺňali, ľudia postihnutí komunistickým režimom boli rehabilitovaní a naprávali sa aj majetkové krivdy jednotlivcov či inštitúcií.

ZÁVER
„ Nežná revolúcia“ priniesla dlho očakávanú zmenu komunistického režimu, ktorý v Československu trval približne 50 rokov. Boli obnovené demokratické inštitúcie, a občianske slobody, ktoré boli ľuďom dlho odopierané. Symbolickými následkami bolo odstraňovanie drôtených prekážok na hraniciach s Rakúskom. Ale skutočné zmeny boli pociťované hlavne v oblasti ekonomiky, uskutočnilo sa mnoho sociálnych ekonomických úprav, ktoré viedli k odstráneniu systému centrálneho plánovania a prechodu na trhové hospodárstvo.

To sa týka záveru, ku ktorému revolúcia dospela, ibaže okolo tohto prevratu vyvstáva množstvo doteraz verejnosti neodhalených skutočností.
Priebeh revolúcie bol veľmi dobre dopredu naplánovaný a pripravený, je nesporné, že keby ZSSR prostredníctvom KGB neodmietol podporu komunistického režimu v ČSR, komunisti by sa nikdy dobrovoľne nevzdali vedúcej úlohy v štáte a k žiadnej „nežnej“ revolúcii by nedošlo.
Pozitívne je, že celý prevrat v kvalitatívne inú spoločnosť bol pokojný, bez vážnejších hospodárskych kolapsov či stratách na životoch.
Negatívne však pôsobí skutočnosť, že ešte aj v súčasnosti žiaden z oficiálnych politikov Česka a Slovenska verejne nepriznal celú pravdu o nežnej revolúcii a 17. november sa stále oslavuje ako symbol študentskej revolúcie. Správa z vyšetrovania udalostí zo 17. novembra 1989 nikdy nebola zverejnená a stala sa utajenou, dôsledky vyšetrovania sa premietli iba do odsúdenia niekoľkých bezvýznamných policajtov, pretože vyšetrovanie bolo zamerané len na násilnosti na Národnej triede a zámerne sa vyhýbalo politickému pozadiu prevratu.

Zidealizovaná revolúcia, ktorou by sa pýšil každý národ, napriek všetkému na pokraji záujmu obyvateľstva ale aj politikov oboch nástupníckych štátov, súčasníci novembra 1989 vedia o udalostiach a revolúcii svoje a aj vzhľadom na to, dnešní študenti nevedia nič o „veľkom víťazstve“ svojich rovesníkov spred 17 rokov a 17. november poznajú len ako štátny sviatok a deň študentov, no nepoznajú pozadie tohto sviatku.